O slobodu sa musíme neustále snažiť

Osobnosťou novembrových dní v roku 1989 sa neodmysliteľne stal vtedy iba 39-ročný Václav Malý (69), súčasný pomocný pražský biskup. Jeho biskupské heslo Pokora a pravda vystihuje udalosti, ktoré stáli za novým duchovným a spoločenským životom v Československu. Svojím obsahom presahuje vtedy očakávané zmeny v myslení a konaní ľudí.

Otec biskup nám v rozhovore porozprával o svojom Bohom riadenom živote, o atmosfére nádejou presiaknutého novembra a využití potenciálu nežnej revolúcie v duchovnom i spoločenskom priestore, ako aj o perspektíve života Cirkvi. 

Vaša Excelencia, narodili ste sa v čase, keď vynútený kult osobnosti diktátora Stalina dosahoval vrchol. Aké bolo vaše detstvo z pohľadu vyznania viery pre vás i vašich rodičov? 

Vyrastal som v katolíckej rodine, otec bol učiteľom na základnej škole a mamička právničkou. Obaja boli katolíci, takže som v tomto zmysle zažil krásne detstvo. Vzdelávali ma vo viere, čítali sme Sväté písmo a videl som, že viera pre ich život znamená naozaj niečo podstatné. 

Kedy ste si začali uvedomovať, že v spoločnosti asi niečo nie je v poriadku a máme deficit nielen slobody?

Už veľmi skoro mi otec s mamou vysvetlili, čo znamená komunistický systém. Otec mal známych, ktorí nás informovali o politických väzňoch. Už koncom 50. rokov som poznal niektorých ľudí, ktorí boli v komunistických lágroch. Čiže o komunizme som mal jasno veľmi skoro. Otec čoskoro prišiel o možnosť učiť, pretože sa nevzdal viery. To bol ďalší dôkaz podstaty vtedajšieho spoločenského systému. 

Prečo ste sa rozhodli ísť na bohosloveckú fakultu? Predsa len išlo o dobu normalizácie. Nevnímali ste riziko, že sa to nemusí skončiť kňazským svätením? 

Prirodzene, bolo mi jasné, že to nebude ľahké. V roku 1969 však ešte nebol v seminári numerus clausus, to znamená, že sa prijímalo neobmedzené množstvo kandidátov na kňazstvo, takže som bol prijatý bez ťažkostí. Vedel som, že idem do neistoty, pretože nik si nemohol byť istý, či štúdiá bude môcť dokončiť. Rozhodnutie bolo pevné, bol som pripravený dotiahnuť to až do cieľa. 

Nakoniec ste sa stali kňazom. V roku 1977 ste však podpísali Chartu 77 a o rok neskôr ste boli jedným zo zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Prečo ste sa rozhodli urobiť tieto kroky v živote? 

Uvedomoval som si, že ohrozujem takzvaný štátny súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti, ale nemohol som mlčať. Cítil som určité napätie: v kostole som povzbudzoval ľudí k vernosti vo viere, statočnosti, ale zároveň som mlčal k verejnému životu. V tom čase som pôsobil v Plzni, neďaleko väznice Plzeň-Bory, kde boli uväznení aj politickí väzni.

To mi dalo impulz na rozhodnutie, že sa musím vyjadriť aj k verejným veciam. Nemôžeme predsa pestovať len krásne prostredie uprostred farského spoločenstva. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale jasné, prepojené s osobným vyznaním viery. Chcel som pravdivo pomenovať situáciu, v ktorej sa Cirkev, veriaci a vôbec všetci občania ocitli.  

V januári 1979 vám vzali štátny súhlas a bez rozhodnutia súdu ste strávili vo väzení 7 mesiacov za rozvracanie republiky. Neskôr ste pracovali v robotníckych pozíciách ako kurič či zememeračský figurant. Čo ste prežívali? 

K tým zamestnaniam by som pridal aj umývanie záchodov po  robotníkoch na stanici budovaného pražského metra. To bola  dobrá kvalifikácia pre biskupskú službu. (Úsmev). Bral som to nie ako poníženie, ale ako dôsledok môjho konania. Spoznal som nové prostredie, ocitol som sa v bežnom šedom živote. I keď niekedy robím zo seba hrdinu, určite to nebolo ľahké.

Na druhej strane, keď sa už človek pre niečo rozhodne, musí niesť aj následky, takže som nejak neplakal ani nenariekal. Nepýtal som sa, či to malo cenu alebo či mi to stálo za to. Spoznal som nových ľudí, napríklad aj takých, ktorí absolútne nepoznali Cirkev. Práve na spomínanej stavbe metra sa ma spýtal jeden robotník, či ešte existujú katolícki farári. Bol som z toho úplne „paf“, pretože som vôbec nepredpokladal, že niekto je taký neznalý. V tomto zmysle to pre mňa bola veľmi dobrá prax -poznať ako žijú ľudia, všedný život s radosťami i starosťami. 

Kedy ste začali veriť, že ideológia to má spočítané?

Samozrejme, sledoval som politickú situáciu u nás i vo svete. V Československu sa viac-menej všetko robilo proti akýmkoľvek zmenám i po nástupe Michaila Gorbačova. Vnútorne som bol nastavený tak, že sa pravdepodobne slobody asi nedočkám a mojím poslaním je vytvárať malé ostrovčeky nádeje medzi veriacimi, v kultúrnych kruhoch, samizdatom.

Nepočítal som, že sa to skončí. Pocit, že sa predsa len niečo láme a prebúdza, som začal mať začiatkom roka 1989, keď prichádzali ľudia na Palachov týždeň a predtým sa v Bratislave uskutočnila sviečková manifestácia. Napriek tomu som bol skeptický, keďže početnosť a angažovanosť účastníkov nebola až taká vysoká. Dodnes si ich za statočnosť v tých dňoch veľmi vážim. Ja som bol izolovaný, aby som sa náhodou na niečom nezúčastnil.

Až keď v Poľsku menovali prvého nekomunistického predsedu vlády, katolíka Tadeusza Mazowieckeho, povedal som si: „Tak teraz sa už niečo deje.“ Navyše keď v Maďarsku vypustili z ústavy článok o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a uvoľnili hranice do Rakúska pre východných Nemcov, čakal som, kedy to príde k nám. Ľudia síce neverili systému, ale prevládal strach a ochotných ísť do ulíc bola menšina.  

Mnohí si vás pamätajú z nezabudnuteľného moderovania zhromaždení na Václavskom námestí alebo Letenskej pláni. Čo vám prechádzalo hlavou, keď ste videli masy žiadajúce slobodu pre Cirkev a celú spoločnosť?

Prežíval som obrovskú radosť, že ľudia konečne prišli, a bolo cítiť, že si túžia vydýchnuť. Boli veľmi disciplinovaní, vtipne reagovali, nebol tam náznak žiadneho násilia alebo zloby, to ma skutočne veľmi oslovilo. Dodnes sa čudujem, že sa mi nepodlomili kolená. Pretože nie som človek más, skôr introvert a zrazu som stál pred zástupmi ľudí schopný ich nejakým spôsobom osloviť.

Videl som v nich veľký Boží dar, a preto som aj vyzval na modlitbu Otče náš, aby som ukázal, že to, čo máme, prebudenie ľudí, perspektíva, že systém skutočne padne, je prezentom z nebies. Vtedy ľudia ťahali za jeden povraz. Všetky mentálne či názorové rozdiely stáli nejako v pozadí a ľudia sa sústredili na skutočnosť prichádzajúcej slobody.

Ako prežívala Cirkev túto historickú chvíľu? 

Bolo dôležité, že kardinál František Tomášek v novembrovom týždni povedal, že Cirkev stojí na strane národa. Po prvýkrát v novodobých českých dejinách cirkevný predstaviteľ sa stal okrem Václava Havla či Alexandra Dubčeka symbolom zamatovej revolúcie. Dovolím si povedať, že bol nepísaným hovorcom veriacich rovnako v Čechách, ako aj na Slovensku. 

Ľudia niekedy s horkosťou konštatujú, že mnohí len šikovne otočili kormidlo a pokračujú v iných ponovembrových kabátoch. Ako je to s vyrovnaním sa s minulosťou?  

Isté je, že sme sa s minulosťou nevyrovnali. Nedošlo k spytovaniu svedomia, tak v spoločnosti ako aj v Cirkvi. Nešlo o čistky alebo ponižovanie niekoho, prípadne kádrovanie, ale o potrebu vyznať, že som zlyhal. Je len zopár jednotlivcov i v Katolíckej cirkvi, ktorí to priznali.

V spoločnosti viac-menej k tomu nedošlo a to si myslím, že bola chyba. Neprebehla duchovná očista, ktorá sa však nedá nariadiť zákonom. Je to záležitosť svedomia každého. V tomto zmysle vykročenie k pokániu nebolo zrovna najlepšie.   

Ľudia skepticky pozerajú na nežnú revolúciu, pretože sme nedokázali využiť jej potenciál. V čom sme urobili chybu? 

Áno, existovalo určité nadšenie, ale ono samotné nemôže byť stále nositeľom ďalšieho kráčania. Prichádza všedný život, musíme robiť rôzne rozhodnutia. Pred Cirkvou sa otvorili obrovské možnosti a zrazu sme zistili, že zďaleka nemáme toľko síl, aby sme pokryli všetky požiadavky. Ja sám som sa predtým pohyboval i v neoficiálnych spoločenských, lepšie povedané, bytových štruktúrach.

Myslel som si, že zrazu bude dosť ľudí, a zistili sme, že ich nie je zďaleka toľko, aby sa chopili úlohy. Mnohí objavili možnosť podnikania a nezostala im sila, aby sa ešte viac zapájali do konkrétneho života vo farskom spoločenstve. Trochu sme precenili svoju silu. Žili sme na vlne rešpektu zo strany spoločnosti, ktorá nás chápala ako tých, ktorí sú proti komunistom. Ale to je málo. Prioritne by mala byť Cirkev vnímaná ako darca ponuky evanjelia. Zdá sa mi, že sme sa dali uchlácholiť sympatiou vtedajšej spoločnosti. 

Generácia dnešných tridsiatnikov neprežila osobný kontakt s touto dobou, stratili aj citlivosť pre vnímanie dôležitosti novembrových zmien. Aké posolstvo má november 1989? 

O slobodu sa musí človek neustále snažiť. To nie je dané raz a navždy. Vnútorná sloboda znamená rozhodnúť sa pre dobro a pravdu, i keď to vyžaduje obete, a zároveň vytvárať slobodný priestor okolo seba. Nie je to niečo, čo máme zaručené.

Myslím si, že posolstvom novembra 1989 je stať sa slobodnými kresťanmi. To neznamená svojvôľu, robiť si čo chcem, ale ide o zodpovednosť a tá zostáva platným odkazom týchto dní. Naplniť slobodu zodpovednými činmi. 

Koho by ste vyzdvihli, že svojím dielom prispeli k zmene?  

Tých ľudí bolo veľa. Osobne som si veľmi vážil katolíckeho teológa Jozefa Zvěřinu či kňaza a politického väzňa Ota Mádra. Urobili obrovský kus práce, podobne ako na Slovensku Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, František Mikloško, Milan Šimečka či Anton Srholec.

Ale boli tiež ľudia, o ktorých sa veľa nehovorilo. Osobne som si vážil ženy, ktoré pracne prepisovali texty náboženského alebo spoločenského samizdatu, odpisovali kvalitnú literatúru. Na tieto ženy sa dnes vôbec nemyslí. Okrem starostlivosti o rodinu venovali more svojho voľného času. Bez zázemia by to nešlo. Aj preto im vzdávam hold. 

Žijeme v dobe poznačenej nezáujmom o vieru, konzum prevyšuje duchovné túžby. Ako vnímate budúcnosť Cirkvi?
 
Čo sa týka Slovenska, situáciu až tak podrobne nepoznám, ale stále sa domnievam, že je oveľa religióznejšie ako Česko. U nás musíme prijať fakt, že sme menšinou, čo sa týka početnosti, ale práve preto máme byť kvasom. Páčili sa mi pri návšteve Českej republiky pred 10 rokmi slová Benedikta XVI., ako máme byť tvorivou menšinou. Ľuďmi, ktorí prídu v duchu evanjelia v ústrety druhým, sú tvoriví a zároveň pevní v postoji.

Domnievam sa, že mnohí, hoci sa neidentifikujú s Cirkvou, sú hľadajúci a potrebujú tento konkrétny príklad zásadovo pevných ľudí. Postavenie a budúcnosť Cirkvi najmä v Česku vidím vo fungovaní malých spoločenstiev. Nie sme cirkvou ani národnou, ani ľudovou, sme skôr cirkvou konkrétnych miest a našou úlohou je vytvárať misijné centrá, ohniská, kde ponúkneme ľuďom duchovné prežívanie. V tom je šanca, mám nádej. Záleží na nás, ako budeme tvoriví.

Na Slovensku si netrúfam predpovedať, predsa len situáciu tak nepoznám, i keď sa mi zdá, že ide o religiózne živšie prostredie. Nestačí však len tradícia. Povzbudzujú nás v tom jednotne aj poslední pápeži na Petrovom stolci. Zdôrazňujú, že každý má byť misionárom na svojom mieste a mať svoj podiel zodpovednosti za život Cirkvi. To stále ešte mnohí nepochopili.

Nechcem, aby to bolo zle pochopené, ale veľa ľudí sa akoby neustále viezlo na tradícii, čakajú, že v Cirkvi budú obslúžení, ako by prispeli svojím dielom. A to sa musí zmeniť.  

Čím žijete dnes a čo plánujete v blízkej budúcnosti? 

Kvôli výročiu ma teraz ľudia viac pozývajú na diskusie, až veľakrát pozvania musím odmietať, hoci by som tam chcel byť prítomný, ale nie je v ľudských silách to zvládnuť. Samozrejme, že vystúpim na niektorých stretnutiach a budem sa snažiť vliať ľuďom trochu nádeje, svetla, že napriek neprávostiam, ktoré sa dejú v spoločenskom živote, rôznym zakopnutiam, máme jasnú cestu ako ísť ďalej.

Táto jeseň je dosť náročná. Pre čitateľov Katolíckych novín mám jednoduchú zvesť: „Stojí za to usilovať sa o slobodu, demokraciu, stojí za to znovuobjaviť nádheru evanjelia.“