O veľkých témach hovoril jednoducho

Kedy ste prvýkrát prišli do kontaktu s menom Joseph Ratzinger?

Bol som prvý rok kaplánom v Bošanoch, keď som si od kňaza Rudolfa Bošňáka zo susednej farnosti požičal knihu profesora Ratzingera Einführung in das Christentum, Úvod do kresťanstva.

Zaujala ma a približne rok som ju vo voľných chvíľach prekladal. Keďže to boli roky 1973 – 1974, vyšla iba ako samizdat. Až po páde komunizmu sa na mňa ľudia, ktorí knihu poznali, obrátili s tým, že by bolo dobré vydať ju knižne.

Ponúkol som to vydavateľstvu Dobrá kniha, ktoré knihu aj vydalo. Bola to pre mňa radosť, keď som o niekoľko rokov tento slovenský preklad osobne podaroval pápežovi Benediktovi XVI.

Čím vás kniha zaujala?

Hlbokým premýšľaním o podstate kresťanstva. Na začiatku napríklad prirovnáva súčasného človeka k rozprávkovému Jankovi. Šiel svojou cestou a stretol muža, ktorý mu povedal: „Zober si tento batoh, urobí ťa to šťastným.“

Batoh bol však ťažký, takže len čo pocestný zmizol, Janko hodil batoh do priekopy. Vykračoval ďalej a pochvaľoval si, ako ľahko sa mu bez tej ťarchy ide.

Problém však bol, že sa nepozrel, čo je v batohu také ťažké. A bola to ruda zlata. K tomuto Joseph Ratzinger prirovnal súčasného kresťana. Ako dieťa dostane výchovou batoh viery, ale keď odíde z domu, batoh odhodí.

Už nechodí do kostola, nedodržiava prikázania a podobne. Myslí si, že žije voľne a šťastne. Nedal si však námahu, aby spoznal, prečo je batoh viery ťažší a čo za hodnota je jeho obsahom.

Ako na vás pôsobil Joseph Ratzinger pri osobných stretnutiach?

Prvýkrát som sa s ním stretol v roku 1987 v Drážďanoch na stretnutí katolíkov Východného Nemecka. Prišiel tam na jeden deň prednášať a po prednáškach som sa s ním na pár minút stretol. Bolo to veľmi ľudské a priateľské.

Keď sme potom boli v Ríme so slovenskými biskupmi na návštevách ad limina, súčasťou bola vždy aj návšteva Kongregácie pre náuku viery a stretnutie s jej prefektom, ktorým bol kardinál Ratzinger.

Raz, keď som na kongregáciu prichádzal, stretli sme sa pri výťahu a spolu sa viezli hore. Počas toho sme krátko podebatovali.

Tretíkrát som s ním bol, keď nám Ján Pavol II. na záver biskupskej synody v roku 1999 daroval pamätné pektorálne kríže. Keďže nás bolo veľa, boli sme zoradení podľa abecedy. A tak sa vedľa seba objavili Rábek a Ratzinger (úsmev). Kým sme stáli v rade, rozprávali sme sa.

Mali ste s ním osobné zážitky aj ako pápežom?

Áno, na návšteve ad limina v roku 2007 som sa mohol s  Benediktom XVI. polhodinku priamo porozprávať. Bol som prekvapený, aký bol informovaný o  situácii v našom ordinariáte. Pýtal sa, ako bývalí komunisti, ktorí Cirkev dusili, zrazu prijali, že ju mali medzi sebou.

Ďalej to boli stretnutia počas pútí nášho ordinariátu do Ríma každý rok v septembri. Súčasťou je aj generálna audiencia. To ma už Benedikt XVI. registroval ako ordinára a stretnutia sa vždy niesli v priateľskej atmosfére.

Posledné sa zhodou okolností uskutočnilo vtedy, keď sa vzdal pápežského úradu. V deň, keď mal poslednú audienciu, sme práve boli ako biskupská konferencia na cyrilo-metodskej púti v Ríme. Videli sme tak jeho odchod z Vatikánu.

Niektorí označovali Benedikta XVI. za Božieho rotvajlera pre jeho obranu učenia a tradícií Cirkvi, bez prihliadania k modernej podobe. Nakoľko boli tieto tvrdenia objektívne?

Bolo by dobré najskôr poznať učenie kardinála Ratzingera, aby sa človek k nemu mohol vyjadrovať. Ja som sa počas tých päťdesiatich rokov, čo vnímam jeho dielo, snažil čítať všetko, čo sa mi od neho dostalo do rúk.

Nechcem tým povedať, že som odborník na Ratzingerovu teológiu, ale niečo som prelúskal. Nenazval by som ho skostnateným alebo uzavretým. Práve naopak.

Bol otvorený pre pravdu a také mal aj biskupské heslo: Cooperatores veritatis, Spolupracovníci pravdy. On tú pravdu poznával, ukazoval, vysvetľoval. To, čo bolo zhodné s pravdou, rád prijímal a propagoval. Naopak, to, čo malo nátierku čohosi moderného, no bolo v rozpore s pravdou, nemohol akceptovať.

Ako sa podľa vás zhostil úradu pápeža?

Bol realista a pokorný človek. Hneď v začiatkoch naznačil, že jeho pontifikát asi nebude taký skvelý ako Jána Pavla II. Hovoril, že v dejinách boli veľkí a malí pápeži a jemu sa ušla rola malého pápeža.

Ale svoje poslanie plnil veľmi obetavo a verne, nebál sa námahy, ktorú si vyžadovalo. Bol veľmi pracovitý a dôsledný. Napríklad pri generálnych audienciách bolo vidieť, že on, taký veľký teológ, dokáže veľké témy podať jednoduchou rečou, zrozumiteľnou všetkým.

Ako čelil škandálom Cirkvi, ktoré sa prevalili počas jeho pôsobenia?

Treba to vidieť v  súvislostiach. Pokiaľ ide o škandály zneužívania, treba si všimnúť modlitbu krížovej cesty v Koloseu v roku 2005, ktorú na požiadanie Jána Pavla II. napísal kardinál Ratzinger.

Pri jednom zastavení Joseph Ratzinger úplne otvorene hovoril o škandáloch, ktoré sa vyskytujú v Cirkvi, ktoré ju ničia a ktoré urážajú Krista. Už tam jasne naznačil, že sa niečo deje.

Aby sme boli úplne presní, tie škandály boli už za Jána Pavla II. a o ich prepuknutí za pontifikátu Benedikta XVI. on sám naznačil, že to nebolo náhodné, ale cielené.

Práve keď vyhlásil Rok kňazov médiá sa do týchto škandálov obuli. A hoci je veľa dobrých, obetavých kňazov, cielene hľadali negatívne príklady, aby pošpinili a zdegradovali obraz dobrého kňaza v Cirkvi.

Čeliť tomu si vyžadovalo veľa pokory. U Benedikta XVI. sa zrejme prejavila jeho prekvapivým odstúpením. Ako ste to vnímali?

Vnímal som to v kontexte toho, že kardinál Ratzinger bol najbližším spolupracovníkom Jána Pavla II. a videl, ako na tom bol posledné roky zle – už nevládal riadiť Cirkev.

Videl som to aj ja sám v rámci návštevy ad limina, keď som bol pozvaný na obed s Jánom Pavlom II. a on už neviedol diskusiu, ale v jeho mene ju viedol jeho tajomník.

Kardinál Ratzinger musel ešte vo väčšej miere vnímať, aké je problematické, keď už pápež nemá síl viesť Cirkev a zasahujú do toho iní. Ako pápež Benedikt XVI. si potom uvedomoval, ako by to vyzeralo s Cirkvou, keby nemal síl. Nechcel to dopustiť.

Niektorí z prostredia Jána Pavla II. Josephovi Ratzingerovi zazlievali, že jeho predchodca mal zásadu neodchádzať z kríža. Benedikt XVI. na to povedal, že v jeho prípade to nie je odchod z kríža.

Na kríži zostáva, len v inej pozícii. Jeho rezignáciu som preto chápal ako akt veľkej zodpovednosti na pozadí skúsenosti s Jánom Pavlom II.

Zaznievajú ohlasy, že je to možno budúci nositeľ titulu učiteľ Cirkvi. Myslíte, že by mu mal prináležať?

V každom prípade áno. Celý život učil a vystupoval ako obranca viery. Ako univerzitný profesor, prefekt Kongregácie pre náuku viery a aj ako pápež.

Jeho učenie prehlbovalo mnohé témy a približovalo ich súčasnému človeku. Bolo to tvorivé učenie, ktorého rozsah a hĺbka je niečo vzácne. Nehovoriac o tom, že kardinál Ratzinger zohrával veľkú úlohu aj pri magistériu Jána Pavla II.

Viete priblížiť konkrétny prípad?

Áno, dokonca má spätosť so Slovenskom. Keď bol v roku 1992 kardinál Ratzinger v  Bratislave, na pôde parlamentu sa stretol s niektorými kresťanskodemokratickými poslancami. Zaznela aj téma, ako zabrániť potratovému zákonu.

Poslanci boli presvedčení, že nemôžu hlasovať za síce miernejší, ale stále potratový zákon. Kardinál Ratzinger po návrate do Ríma predniesol túto tému Jánovi Pavlovi II. a on pripravil encykliku Evangelium vitae, Evanjelium života.

Je v nej na túto tému špeciálny bod a zrodil sa pri rozhovore kardinála Ratzingera s našimi poslancami. V encyklike sa potom vysvetľuje, ako môže veriaci katolík hlasovať za miernejší zákon v otázke potratov.

Nehlasuje zaň z dôvodu, že by bol za potraty, ale preto, že hlasuje za zníženie počtu potratov alebo možností potrat podstúpiť.

V čom bol Benedikt XVI. inšpiráciou pre vás?

V jeho tvorbe sa zračil osobný, živý vzťah s Ježišom Kristom. Jeho láska k Cirkvi, jeho životná múdrosť. Toto veľmi pomáhalo aj mne, najmä keď som si v prvom roku kňazstva uvedomil, že svoje poslanie nezvládam tak, ako by bolo treba.

Napríklad som nebol pripravený kázať či učiť náboženstvo. Najradšej by som si bol na jednu nedeľnú kázeň vzal mesiac voľna, aby som sa pripravil čo najlepšie. Ale musel som odučiť devätnásť hodín náboženstva týždenne, pripraviť snúbencov, pochovávať, spovedať, slúžiť sväté omše.

Bol to nával práce a ja som mal zlý pocit, lebo ľudia počas komunizmu nemali veľa iných možností nabrať posilnenie vo viere než na nedeľnej svätej omši. Preto ma mrzelo, že som nebol v stave povedať to, čo by potrebovali.

Vtedy som si však čítal jeden článok Josepha Ratzingera práve na túto tému. Písal, že mladý kňaz, hoci ešte mnohému nerozumie, sa nemusí cítiť neverný pravde a svojmu poslaniu, ak odovzdáva učenie Cirkvi, učenie viery. To mi dalo impulz, že treba ísť dopredu, aj keď ešte nejde všetko tak, ako by si človek prial.