Obetovať sa pre alkoholika mu nepomôže

Mnohí ľudia chodia po „svojho“ alkoholika do krčmy, platia jeho dlhy, upratujú po ňom neporiadok, ospravedlňujú ho. Prečo to nepomáha, aké je vhodnejšie riešenie či o diagnóze spoluzávislosti, o ktorej mnohí ani netušia, že ju majú, rozpráva Jana Jurčová (51) z neziskovej organizácie Život bez závislostí. 
Mária Bilá 04.10.2019
Obetovať sa pre alkoholika mu nepomôže

"Spoluzávislí sa boja opustenia, no nevedomky opúšťajú sami seba tým, že nestanovujú hranice, ignorujú svoje potreby, umlčujú svoje túžby a pocity," tvrdí Darlene Lancerová.

Ako by ste definovali spoluzávislého človeka? 
Keď sa človek stáva spoluzávislým, postupne prestáva žiť svoj vlastný život a čoraz viac sa ponára do života toho, od koho je spoluzávislý.

Stručne by sa dalo povedať, že predtým žil svoj život naplno, možno si ho užíval, plnil si svoje povinnosti, vychutnával voľný čas.

Potom sa stalo to, že začal čoraz viac myslieť na svojho blízkeho, na jeho stav a jeho problémy, začal na seba preberať jeho povinnosti a záväzky.

Celá jeho neutešená situácia ho pohltila do takej miery, že už vlastne nemá priestor žiť svoj vlastný život.

Toto sa potom odrazí nielen v tom, že sa dostane do sociálnej izolácie (jednak preto, že sa pred okolím obyčajne snaží „skrývať“, pretože je mu nepríjemné o celej tejto situácii hovoriť; a aj preto, že na normálne vzťahy už nemá čas ani energiu), ale takisto na jeho duševnom a neskôr aj telesnom zdraví.

Mnohí spoluzávislí „zachraňujú“ alkoholika – preberajú na seba jeho povinnosti, chránia ho pred následkami jeho pitia či bolesťou. Melody Beattlieová však píše: „Zachraňovanie nie je skutkom lásky. Podporuje a udržuje v nás nenávisť k sebe samým a oslabuje naše cítenie k druhým.“ Je ťažké odmietnuť hrať sa na záchrancu a necítiť pritom výčitky svedomia? 
Zdá sa, že pre väčšinu ľudí to naozaj ťažké je.

V bežných situáciách je totiž pre človeka prirodzené poskytnúť záchranu niekomu, kto je v núdzi.

Závislosť však nepatrí medzi takéto „bežné situácie“ a ľudia si to neuvedomujú.

Keď sa neustále snažíme zachraňovať a vidíme, že to nefunguje, naše zúfalstvo sa môže premeniť na hnev a skutočne môžeme stvrdnúť, otupieť, znecitlivieť.

Vnímam, že v našich končinách sa spoluzávislosť považuje za akúsi povinnosť či dokonca cnosť. Akoby sa očakávalo, že rodina alkoholika, najmä ak sú to kresťania, by mala zaťať zuby, obetovať to a obetovať sa. Čo si o tom myslíte? 
Nie som psychologička, ale vychádzam zo svojej dvadsaťročnej praxe.

Za ten čas som mala možnosť sledovať obidve skupiny ľudí – tých, ktorí sa rozhodli pre svojho blízkeho obetovať sa; aj tých, ktorí dospeli k rozhodnutiu, že týmto postojom svojmu blízkemu nepomôžu. 

„Obetujúci sa“ spôsobili, že týmto postojom svojmu blízkemu umožnili naďalej pokračovať v jeho závislosti. Spravidla si to neuvedomujú.

Myslia si, že pre neho robia to najlepšie, keď sa oňho v jeho žalostnom stave starajú – keď za ním chodia do krčmy, odprevádzajú ho domov, platia jeho dlhy, ukladajú ho do postele, upratujú po ňom neporiadok, vymýšľajú výhovorky ako ospravedlniť jeho správanie.

"Ak mu chcú naozaj pomôcť, nesmú prevziať zodpovednosť za život závislého do vlastných rúk a musia ho nechať, aby na vlastnej koži znášal dôsledky svojich činov. "

O závislého je dokonale postarané, a preto ho nič nenúti k tomu, aby mal niečo na svojom správaní zmeniť. A tak môže popíjať ďalej.

Tí z druhej skupiny zaujali iný postoj: uvedomili si, že takéto „umožňujúce“ správanie ich blízkemu nepomáha, ale práve naopak – vyslovene mu škodí.

Vnímajú, že ak mu chcú naozaj pomôcť, nesmú prevziať zodpovednosť za život závislého do vlastných rúk a musia ho nechať, aby na vlastnej koži znášal dôsledky svojich činov.

Hoci to vôbec nie je ľahké, práve týmto spôsobom mu môžu najviac pomôcť.

Ako si spoluzávislý môže pomôcť? Kde sa začína proces uzdravovania, aký má priebeh a ako dlho zväčša trvá?
Ako najefektívnejšie sa ukazujú svojpomocné skupiny pre spoluzávislých.

Práve tam môžu zažiť to, že aj ostatní sa trápia alebo trápili s rovnakými problémami, že v tom nie sú sami.

V týchto skupinách sa môžu naučiť to, že ak zmenia svoje postoje, veľmi tým pomôžu sebe aj svojmu blízkemu, ktorý je závislý. Tieto skupiny fungujú na princípe 12-krokového programu, ktorý je prevzatý od Anonymných alkoholikov.

"Obidvaja partneri v týchto zväzkoch potrebujú rovnakú pomoc, lebo obidvaja na svoju posadnutosť doslova umierajú - on na následky závislosti od chemickej látky, ona pod vplyvom nadmerného stresu," charakterizuje realitu mnohých dvojíc Robin Norwoodová. 

Stretnutia bývajú spravidla týždenne a trvajú hodinu. 

Nie je možné stanoviť nejaký presný čas na uzdravovanie.

Trvalo veľmi dlho – zvyčajne roky, kým sa človek dostal do stavu spoluzávislosti, preto je potrebné rátať s tým, že aj uzdravovanie bude trvať dlhý čas.

Tí, ktorí sú skutočne ochotní začať tento program v svojom živote aplikovať, však vedia, že sa to oplatí.

Smutné však je, že mnohí sa už na začiatku nechajú odradiť, pretože hneď sa im nedostanú odpovede na všetky otázky, ktoré majú, a viac sa na tieto stretnutia nevrátia.

Podobne ako alkoholici si často nevedia priznať, že sú alkoholikmi, ani spoluzávislí si nechcú pripustiť, že sú spoluzávislými. Ako postupovať, ak chceme týmto ľuďom pomôcť? 
Toto je veľmi ťažká otázka. Zdá sa, že priznať si spoluzávislosť je ešte ťažšie ako si priznať závislosť.

Väčšina tých, ktorí vyhľadajú pomoc v svojej spoluzávislosti, je už v stave, keď vyskúšali všetko možné a sú takí zúfalí, že sú ochotní skúsiť možno z ich pohľadu ešte to posledné.

Vždy je dobre vhodným spôsobom im povedať, že pomoc existuje aj pre nich, no to, ako na to zareagujú, závisí od nich.

Mnohí ľudia by sa možno zo vzorcov spoluzávislosti aj radi vymanili, ale boja sa, čo by spravil „ich“ alkoholik alebo čo by povedalo okolie. Čo s tým?  
Spomínam si na jednu situáciu, ktorá sa stala v malom mestečku. Jeden alkoholik sa rozhodol, že vyhľadá pomoc a začal navštevovať svojpomocnú skupinu pre závislých.

Namiesto toho, aby sa z toho jeho blízki tešili a podporovali ho, začali mu v tom brániť, pretože sa obávali, čo by na to povedalo okolie, že chodí do takej skupiny.

To, že okolie vedelo, že pije, bolo v poriadku. Ale to, že vyhľadal pomoc, už v poriadku nebolo. Viac im záležalo na tom, čo povedia ľudia než na živote ich blízkeho. To je veľmi smutné.

A žiaľ, nie je to ojedinelý prípad.

"Jeden alkoholik sa rozhodol, že vyhľadá pomoc a začal navštevovať svojpomocnú skupinu pre závislých. Namiesto toho, aby sa z toho jeho blízki tešili a podporovali ho, začali mu v tom brániť."

Možno to súvisí s tým, že v našej kultúre sa pitie či opíjanie považuje za niečo normálne.

Tu všetci pijú a všetci okolo nich sú spoluzávislí. To je normálne. Takže hľadať pomoc – či už zo závislosti alebo spoluzávislosti – normálne nie je.

Ak sa chce človek od toho oslobodiť, musí dospieť k rozhodnutiu, že mu je jedno, čo si o tom myslí jeho okolie.

Spoluzávislí z radu kresťanov sa často snažia svoj problém riešiť modlitbou, náboženskými úkonmi. Stačí to? 
Nestačí.

Nespochybňujem moc modlitby ani to, že Pán Boh môže urobiť zázrak.

Tu chcem pripomenúť, že alkoholizmus je z medicínskeho pohľadu choroba. Keby k uzdraveniu stačilo, že chorý človek sa bude modliť, asi by boli všetci zdraví.

Alkoholizmus patrí medzi tie choroby, ku ktorým sme si tak trošku dopomohli sami – podobne ako si fajčením dopomôžeme k ochoreniam pľúc alebo nezdravým životným štýlom k cukrovke či infarktu.

Pri týchto chorobách nestačí jesť iba tabletky, ale musíme zmeniť aj svoj životný štýl – napríklad prestať fajčiť, vynechať sladkosti, mať veľa pohybu, vyhýbať sa stresu atď.

Aj pri alkoholizme potrebujeme zmeniť svoj životný štýl – v prvom rade musíme vylúčiť alkohol a potom pridať tie ďalšie ozdravné prvky, napríklad zdravú životosprávu či hľadanie vnútornej vyrovnanosti, súčasťou ktorej môže byť modlitba a ostatné záležitosti, ktoré podporujú duchovný život.

Ako spoluzávislosť ovplyvňuje vzťah s Bohom? 
Ak sa človek príliš hlboko ponorí do spoluzávislosti, môže voči Bohu zatrpknúť.

Ak sa totiž v snahe „zachrániť“ alkoholika snaží robiť všetko možné a nič z toho nefunguje, môže to vnímať tak, že Boh naňho zabudol, že sa oňho nestará, že mu je jedno, čo sa deje, alebo že je to trest.

A je nepochybné, že má v sebe veľa hnevu, no je možné aj to, že sa tento hnev snaží potláčať práve pre falošné presvedčenie, že „kresťan sa nemá hnevať“.

U iných môže tento stav viesť k odpadnutiu od viery.

Ježiš nám dal príkaz „milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 31). Problém je, že mnohí spoluzávislí v skutočnosti nemajú sami seba radi. Ako sa to naučiť; ako prijať sám seba a zodpovednosť za svoj život a činy? 
Dovolím si opísať svoju vlastnú skúsenosť. Uvedomila som si to pri svojich vzťahoch so závislými, z ktorých sa mnohí stali mojimi veľmi blízkymi priateľmi.

Prostredníctvom viacerých dôverných rozhovorov s nimi som prišla na to, že počas svojej aktívnej závislosti a na začiatku svojho uzdravovania sa nemali radi, nedokázali samých seba prijímať.

Zistila som, že ako spoluzávislá a ako kresťanka mám podobný problém. Rozumovo som chápala, že Pán Boh ma má rád, ale ja som sa rada nemala. Vždy som sa porovnávala s druhými a nikdy som nebola dosť dobrá.

Veľmi mi pomohla jedna priateľka, ktorá pri rozhovoroch neustále parafrázovala slová zo 14. verša v Žalme 139: Si tak zázračne, tak predivne stvorená, že je to obdivuhodné.

"Hoci ma má Pán Boh rád presne takú, aká som, neznamená to, že naďalej nemám na sebe pracovať – práve naopak. "

Hoci som tieto slová predtým počula veľakrát, v danej situácii som ich začala vnímať celkom inak, osobne.

Niečo v mojom vnútri sa zmenilo a uvedomila som si, že pri mojom stvorení sa Pán Boh nepomýlil; že mi dal všetko, čo potrebujem. Že ma má rád presne takú, aká som. Že ma prijíma bez podmienok.

Vtedy som začala mať rada aj samu seba. A zároveň som prišla na to, že hoci ma má Pán Boh rád presne takú, aká som, neznamená to, že naďalej nemám na sebe pracovať – práve naopak.

Pochopila som to aj vďaka programu 12 krokov, ktoré človeka vedú k zodpovednosti za svoj život. Spoznala som, že ako spoluzávislá zodpovedám za seba a nemám sa snažiť ovládať život druhého človeka.

Som nesmierne vďačná, že vďaka svojej práci som tento program mohla spoznať a odporúčala by som každému, či je závislý alebo spoluzávislý, aby sa s týmto programom, ktorý má biblický základ, nielen zoznámil, ale aby ho v svojom každodennom živote aplikoval.

Úprimné praktizovanie tohto programu totiž vedie k skutočnej slobode, k naplnenému životu a k upevneniu, respektíve objaveniu vzťahu s Bohom.

Svojpomocné skupiny pre spoluzávislých Al-Anon fungujú v Banskej Bystrici, Bratislave, Košiciach, Poprade, Prievidzi, Púchove, Prešove, Ružomberku, Rožňave, Trenčíne a Zlatých Moravciach. Takisto existuje aj skupina, do ktorej je možné zapojiť sa prostredníctvom skypu. V Bratislave sa stretáva aj špeciálna skupina pre spoluzávislých tínedžerov. Viac informácií o skupinách, programe uzdravovania sa zo spoluzávislosti aj o tom, ako postupovať pri zakladaní takejto skupiny, môžete získať na www.alanonslovensko.sk.