Od historickej vysviacky prešlo už storočie

Aká bola spoločensko-politická situácia na Slovensku v roku 1921, čo sa týka vzťahu ku Katolíckej cirkvi?

Slovensko vstúpilo do dvadsiateho storočia ako súčasť rakúsko-uhorskej monarchie. Biskupstvá na Slovensku boli obsadené.

Po skončení prvej svetovej vojny vzniklo z rozpadnutého Rakúsko-Uhorska Česko-Slovensko, ktoré nebolo od začiatku právne šetrné voči Katolíckej cirkvi, hoci Svätá stolica bola medzi prvými štátmi, ktoré uznali novú republiku.

Prečo sa podarilo vysvätiť prvých troch slovenských biskupov až vyše dva roky po vzniku Československa? Mal niekto záujem na tom, aby vysvätení neboli?

Po zdĺhavých a ťažkých diplomatických vyjednávaniach sa koncom roka 1920 Slovenskom rozniesla správa, že pápež Benedikt XV. vymenoval 16. decembra 1920 troch slovenských biskupov: Karola Kmeťka do Nitry, Mariána Blahu do Banskej Bystrice a Jána Vojtaššáka pre Spišskú diecézu.

Nebola to jednoduchá cesta. Totiž už na zasadnutí v Ostrihome 20. novembra 1918 sa maďarskí biskupi zhodli na tom, že jednou z ich najdôležitejších úloh je zabrániť rozpadu Uhorského kráľovstva. To znamenalo obhajovať územnú a jurisdikčnú integritu diecéz rozdelených demarkačnou čiarou, respektíve formujúcou sa štátnou hranicou.

Nasledujúci mesiac vyvíjali v tomto smere maďarskí cirkevní hodnostári horúčkovitú diplomatickú aktivitu. Ostrihomský arcibiskup, prímas kardinál Ján Černoch – rodák zo Skalice –- videl v odtrhnutí sa Slovenska od svätoštefanskej koruny nebezpečenstvo pre slovenský národ a možnosť „ukrutnej proticirkevnej a po-
češťujúcej nadvlády“.

Tieto a podobné aktivity boli jedným z dôvodov, že Andrej Hlinka spolu s Karolom Kmeťkom, Jánom Vojtaššákom a Jozefom Budayom zriadili 27. novembra 1918 Kňazskú radu. František Jehlička navrhoval riešiť cirkevnú administratívu tak, aby slovenskí katolíci boli dočasne podriadení pražskému biskupovi a následne, aby Nitrianske biskupstvo bolo povýšené na arcibiskupstvo.

Miesto neslovenských biskupov navrhoval ustanoviť Andreja Hlinku za nitrianskeho arcibiskupa a Karola Kmeťka za pomocného biskupa v Nitre alebo za biskupa do Košíc, Jozefa Budaya za spišského biskupa a Jána Vojtaššáka za biskupa do Rožňavy.

Na základe čoho boli vybraní práve Karol Kmeťko, Marián Blaha a Ján Vojtaššák?

Ako vidieť, nominácie či návrhy boli rôzne. Treba si však uvedomiť, že vzťah medzi Apoštolským stolcom a Česko-Slovenskom sa po počiatočných obavách postupne normalizoval. Na jar 1920 boli oficiálne nadviazané diplomatické vzťahy, čo bolo sprevádzané značnou nevôľou časti protikatolícky orientovanej českej spoločnosti.

Česko-Slovensko totiž nezískalo tzv. apoštolské právo uhorských kráľov týkajúce sa nominácie biskupov. To značne komplikovalo cirkevno-právnu situáciu na Slovensku, pretože na rozdiel od Čiech a Moravy netvorilo samostatnú cirkevnú provinciu.

Skoro celé územie patriace pod jurisdikciu Ostrihomského arcibiskupstva ležalo na Slovensku a pomerne rozsiahle časti Rožňavskej a Košickej diecézy pripadli Maďarsku.

Rím považoval úpravu diecéznych hraníc s hranicami štátnymi a vymenovanie nových biskupov za oprávnené požiadavky, nechcel však konať unáhlene pred rozhodnutím mierovej konferencie, a preto pred podpísaním mierovej zmluvy odmietal akékoľvek rokovania.

Dal maďarským biskupom prísľub, že nepodnikne teritoriálne rozhodnutie, skôr než nadobudne platnosť mierová zmluva, a bez predchádzajúcej konzultácie so zainteresovanými maďarskými biskupmi. Až do podpísania Trianonskej mierovej zmluvy sa teda oficiálne rokovalo iba o obsadení spišského stolca.

Keďže však podpísanie zmluvy sa už dlhšie očakávalo, poveril štátny tajomník kardinál Pietro Gasparri audítora viedenskej nunciatúry Clementa Micaru, aby dôverne zistil informácie i o kandidátoch na ostatné slovenské biskupstvá. Clemente Micara zostavil zoznam kandidátov, v ktorom uvádzal dovedna deväť mien.

Zoznam viedol Andrej Hlinka, ktorý sa mal stať nitrianskym biskupom. Na druhom mieste bol Karol Kmeťko. V prospech obidvoch hovorilo i odporučenie ostrihomského arcibiskupa Jána Černocha.

Pozoruhodné je, že napriek tomu schválil aj tých slovenských kandidátov, ktorých štátne a národnopolitické záujmy síce odmietal, ale ktorým priznával potrebné kňazské a ľudské kvality na biskupský stolec.

Prečo bola za miesto vysviacky zvolená práve Nitra?

Nitra je spájaná s počiatkom šírenia kresťanstva na našom území, kde bol v rokoch 828 – 829 konsekrovaný prvý známy, písomne zaznačený kostol na našom území a vzniklo tam biskupstvo ešte za čias Metoda – arcibiskupa v roku 880.

Preto bolo vybraté za miesto vysviacky „mesto Metodovo“ – na pamiatku apoštolátu, ktorý tam vykonávali sv. Cyril a sv. Metod.

Kto bol svätiteľom?

Obrady biskupskej vysviacky prišiel z Prahy vykonať prvý pápežský nuncius v Československu Clemente Micara. Nuncius Micara pricestoval vlakom do Nitry už v sobotu 12. februára. Na stanici ho privítal po latinsky Karol Kmeťko spolu so zástupcom župného úradu a starostom mesta Karolom Czoborim.

Spolu s ním prišli do Nitry i dvaja svätiaci biskupi: z Prahy Antonín Podlaha a z Hradca Králové Karel Kašpar, ktorí boli spolukonsekrátormi.

Ako slávnosť vysviacky prebiehala? Zúčastnili sa na nej aj vtedajšie významné osobnosti?

V deň konsekrácie bolo v Nitre doslova celé Slovensko. Na vysviacke boli prítomní veriaci z celého Slovenska. Prítomní boli štátni predstavitelia, zástupcovia kultúrnych i spoločenských organizácií z celej republiky.

Na vysviacke sa zúčastnil za Evanjelickú cirkev augsburského vyznania biskup Samuel Zoch a za Reformovanú cirkev miestny duchovný Ladislav Šedivý. Len orolskej mládeže prišlo 12 000 členov. Designovaný olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan prišiel do Nitry so 600 uniformovanými Orlami z Moravy.

Spolok svätého Vojtecha zastupovalo 250 členov na čele s jeho správcom Jánom Pöstényim. Medzi prítomnými boli aj Slováci žijúci v zahraničí, aj z USA.

Slávnosť biskupskej vysviacky sa konala v piaristickom Kostole sv. Ladislava. Ešte pred biskupskou vysviackou správca Spolku svätého Vojtecha Ján Pöstényi požiadal skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského, aby zložil omšu na túto príležitosť, ktorá tam zaznela s názvom Stella matutina – Hviezda ranná.

Biskupské mitry boli ozdobené krásnymi výšivkami, ktoré vyšili ženy vo Vajnoroch a v Cíferi. Do výšiviek vložili latinský nápis: Natio Slovaca eppis Slovacis (Národ slovenský biskupom slovenským) a tiež staroslovenský: Budi gi milost tvoja na nas nina in viek (Nech je milosť tvoja nad nami teraz i naveky).

Po skončení slávnosti sprievod novokonsekrovaných biskupov prešiel za jasotu prítomných historickým centrom Nitry a uberal sa do nitrianskej katedrály, kde bol uvedený do služby diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy Karol Kmeťko.

Andrej Hlinka vo svojej kázni v tento deň povedal: „Tento deň nie je dňom politiky a gladiátorských zápasov, ale posvätného ticha víťazstva kresťanstva a Katolíckej cirkvi na Slovensku. Cirkev už zažila viacero takých dní a slávností, ale Cirkev na Slovensku ešte nie.

Naši synovia sú pokorní synovia tichých tatranských chalúp, skromní dedinskí farári, ktorí zakúsili všetku ťarchu života. Dnes síce sú oslavovaní, a čoskoro sa bude opakovať osud ich Majstra. Dnes hosanna, zajtra ukrižuj ho! Mnohí závidia ich postavenie, ale o mesiac, rok iste nebude závideniahodný ich vysoký úrad.“

Mala vysviacka troch slovenských biskupov vo svete nejakú odozvu? Vo vtedajších médiách, prípadne literatúre?

Odozvy boli pozitívne. Pavel Žiška ako hlavný redaktor Katolíckych novín v tomto duchu píše: „Všetci traja sú presvedčení Slováci, a preto keď za ich príkladom pôjdeme, musí už raz prestať to upodozrievanie, ako keby katolíci neboli verní, spoľahliví občania nášho štátu.

Vymenovaniu a vysväteniu troch slovenských katolíckych kňazov za biskupov tešíme sa konečne i z tej príčiny, lebo máme istú nádej, že aj ostatní veriaci i v druhých diecézach dostanú svojich arcipastierov.“

Vysviacka slovenských biskupov vyvolala však v budapeštianskom parlamente a tiež v maďarskej tlači i na verejnosti vlnu útokov proti Svätej stolici, ktoré však kompetentne vysvetlil štátny sekretár kardinál Pietro Gasparri.

Osud biskupa Jána Vojtaššáka poznáme asi všetci, ale život Karola Kmeťka a Mariána Blahu nie je až taký známy. Čomu sa ako biskupi venovali?

Biskupi museli priniesť na oltár Cirkvi i národa mnohé utrpenia. Dokázali v zložitých podmienkach útokov proti Cirkvi obhájiť právo katolíkov na slobodný život a postaviť kresťanské hodnoty na pevný základ.

Biskup Karol Kmeťko sa stal známym ako dôležitý podporovateľ misií, vďaka čomu sa Slováci stali popredným národom vzhľadom na počet obyvateľov, ktorý obetoval na misie a dal Cirkvi veľký počet misionárov.

Biskup Marián Blaha bol predsedom Matice slovenskeja podporoval umelecký život. Biskup Ján Vojtaššák sa do dejín zapísal ako podporovateľ katolíckej charity a kvalitného vzdelania učiteľov.

Biskup Marián Blaha zomrel v roku 1943 počas Slovenskej republiky, keď sa Európa zmietala vo vojne. Karol Kmeťko zomrel v roku 1948. Bol konfrontovaný s nastupujúcim komunizmom po skončení vojny, keď predstavoval najvyššiu morálnu autoritu slovenských katolíkov.

Ján Vojtaššák žil spomedzi trojice biskupov najdlhšie. Zomrel v roku 1965 v Čechách. On bol priamo svedkom a obeťou tvrdého zásahu komunistického režimu proti Cirkvi. Stal sa mučeníkom v pravom zmysle slova.

Ako táto udalosť ovplyvnila život Cirkvi na Slovensku? Vidíme jej dopad aj do dnešných dní?

Dôvera, ktorá bola vložená do nových biskupov, bola v nasledujúcich rokoch v celom rozsahu naplnená. Stali sa otcami zvereného ľudu. Ich plné nasadenie pre dobro Božieho ľudu bolo hmatateľné predovšetkým v náboženskej, ale aj iných oblastiach života.

Ich húževnatou a neúnavnou činnosťou nastala obroda náboženského života.

Budovanie duchovných i hmotných hodnôt týchto biskupov, ako bola napríklad výstavba kostolov, škôl a kultúrnych centier, zakladanie spolkov pre každý stav či podporovanie katolíckej tlače, ukázalo bohaté ovocie už po uplynutí niekoľkých rokov a z mnohých žila Cirkev nasledujúce desaťročia až doteraz.

Pripomínali si ľudia v priebehu rokov túto výnimočnú biskupskú vysviacku? Prípadne pripravuje sa na 100.výročie tejto udalosti aj nejaká špeciálna slávnosť (ak to dovolí epidemiologická situácia, samozrejme)?

Slovensko, najmä Nitra, nezabúda na túto významnú udalosť. V biskupskej rezidencii na Nitrianskom hrade sa uchováva olejomaľba moravského maliara Franka Reka: Vysviacka slovenských biskupov. Pochodňový sprievod (1921).

V roku 1941 sa konala vnútorná generálna oprava kostola piaristov pod vedením dolnomestského farára Michala Bolečka. Pamätalo sa aj na 20. výročie vysviacky. Pri tejto príležitosti dostala klenba piaristického chrámu nové fresky.

Na tretej z nich je zvečnená historická udalosť z roku 1921. Noví biskupi sú zobrazení v procesii mestom smerom do nitrianskej katedrály. Ešte sa stačilo osláviť 25. výročie udalosti v roku 1946.

Potom prišli ťažké roky ateizácie. Biskupské výročia sa nespomínali, teda ani neoslavovali. Oficiálne ich predstavovali ako „nepriateľov pracujúceho ľudu“.

Po zmene spoločenského systému sa každoročne koná spomienková slávnosť v Nitre. Každých päť rokov tiež v jednej z troch zainteresovaných diecéz. Okrem bohoslužieb je vždy sprevádzaná aj historickým seminárom či príležitostnou spomienkovou slávnosťou.

Pri 75. výročí nitrianskych slávnych udalostí sa odhalila tabuľa na priečelí Chrámu sv. Ladislava, ktorá pripomína túto udalosť.

Pri stom výročí, v tomto roku, sa chystá v nedeľu 14. februára slávnostná bohoslužba za účasti všetkých biskupov Slovenska. Svoju účasť prisľúbil aj olomoucký arcibiskup metropolita Jan Graubner, predseda Českej biskupskej konferencie.

Pri tejto príležitosti bude odhalený reliéf s podobizňami týchto biskupov. Nechceme však len spomínať. Jubileum nás zaväzuje zostať vernými ich odkazu, pretože pre tieto hodnoty žili i trpeli.