Odpustky nie sú výmenný obchod

Ako čo najlepšie využiť „dušičkový“ čas? Ktorá modlitba za duše v očistci je najúčinnejšia? Môžeme našim zosnulým pomôcť aj iným spôsobom ako modlitbou? Odpovede aj na tieto otázky nájdete v rozhovore s dekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, docentom dogmatickej teológie MILOŠOM LICHNEROM SJ.

Mária Bilá 31.10.2018
Odpustky nie sú výmenný obchod

Fotografia: Erika Litváková

V tomto období ľudia viac navštevujú cintoríny. Pre mnohých to však znamená len zapáliť sviečku.

Stretnutie sa so zosnulým na cintoríne či na pohrebisku je niečo, čo ide naprieč kultúrami a náboženstvami.

Pre nás veriacich katolíkov by to však nemalo zostať len pri pripomenutí si, že tam leží niekto, kto mi bol blízky.

Na cintorín by nás mala viesť predovšetkým viera.

To znamená, že tam prichádzam, aby som Bohu poďakoval za dar života človeka, skrze ktorého som dostal veľa milostí – a takisto, aby som tomu človeku vyprosil odpustenie časných trestov, ak je to ešte potrebné.

Ak by ten človek už bol oslávený s Kristom, tie modlitby sa istotne nestratia, pretože Boh ich využije pre iných.

Aká je najúčinnejšia modlitba, ktorá by mohla pomôcť našim zosnulým?

Ľudia majú radi rôzne modlitby.

Napríklad Otčenáš, Modlitbu Pána, ktorá má veľkú hodnotu, lebo nás ju naučil sám Kristus. Modlitba Zdravasʼ je zas úryvkom anjelského pozdravu plus iných evanjeliových častí.

Keďže tieto modlitby poznajú všetci katolíci naspamäť, je asi prirodzené, že sa práve tieto pomodlia aj pri hrobe.

Samozrejme, že niekto si môže zvoliť iné modlitby.

Často je to o tom, či človek preferuje čítanú alebo ústnu modlitbu vlastnými slovami.

Účinnosť a sila modlitby záleží na Bohu, ktorý sa nad nami zmilúva, a na úmysle nášho srdca.

Ak by sa človek pomodlil s úprimným, skrúšeným a hlboko veriacim srdcom napríklad len Sláva Otcu, istotne by to – dovolím si povedať – malo väčšiu hodnotu, ako keby odrecitoval dve novény, pričom mysľou a srdcom by bol niekde inde.

Je to teda skôr o tom, ako sa modlím, nie čo sa modlím.

Stretáme sa aj s tradíciou robiť dobré skutky v mene svojich zosnulých, venovať milodar a podobne. Môže aj to pomôcť dušiam v očistci?

Z tradície Cirkvi vieme, že modlitba a konanie skutkov milosrdenstva sú záslužné a prinášajú aj odpúšťanie všedných hriechov.

Máme veľké množstvo cirkevných otcov – napríklad sv. Augustína či sv. pápeža Leva Veľkého –, ktorí to zdôrazňovali a povzbudzovali ľudí ku charitatívnej činnosti.

Isteže, človek môže modlitbu aj charitatívný skutok pomoci obetovať za dušu v očistci. Myslím si, že teologicky je možné duchovne venovať aj úmysel dobrého skutku. 

Ako by to mohlo vyzerať v praxi? Vidím žobráka, dám mu euro a sebe čiaročku, že som za niekoho spravila dobrý skutok?

Svätý Augustín zdôrazňoval dva verše.

Prvý z 1 Kor 4, 7: „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“

A druhý z 1 Kor 1, 31 aj 2 Kor 10, 17: „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi“.

Akékoľvek dobré skutky konáme, mali by sme za ne vždy ďakovať Bohu.

Je tiež dôležité, aby človek konal skutky milosrdenstva rozumne.

Vieme napríklad, že sú rôzne zoskupenia ľudí, ktorí nasadzujú žobrákov do ulíc a mafiánskym spôsobom im potom berú vyžobrané peniaze.

Máme však aj dostatok charitatívnych centier a vieme, že ak prispejeme im, tieto peniaze budú využité správne. Boh nám dal rozum, aby sme tieto veci rozlíšili.

Podľa sv. Augustína však skutkom milosrdenstva nie je iba almužna, ale napríklad aj napomenutie hriešnika.

V tomto období môžeme získať aj úplné odpustky pre duše v očistci. Mohli by ste priblížiť túto tradíciu?

Odpustky sú tradíciou Cirkvi, ktorá prešla hlbokým vývojom. Sú cirkevnou sväteninou, nie sviatosťou.

Ide vlastne o to, že pri svätej spovedi sa odpúšťajú hriechy, ale ostáva aspekt vykonania pokánia – a odpustky prinášajú možnosť odpúšťania či zmiernenia trestov za tieto už odpustené hriechy.

Určite má význam, aby sme získavali odpustky – či už pre seba, alebo pre duše v očistci.

Získať odpustky nie je až také ľahké. Podmienkou je napríklad aj zdržanlivosť od ľahkého hriechu. Neodrádza to ľudí, aby ich vôbec skúsili získať?

Je to ako pri športe – pokiaľ chcete z ľudí vyťažiť čo najviac, dávate im väčšie výzvy. Čím nižšie nastavíte laťku, tým nižšie budú skákať tí, čo trénujú.

Cirkev chce, aby odpustky zobrali ľudia vážne.

Nie je to tak, že prídem, niečo odrecitujem a automaticky získam odpustky, ale je to aj o disponovanosti človeka.

Ten, kto chce získať odpustky, si najskôr musí v modlitbe uvedomiť, že stojí pred Bohom ako hriešny človek a ide prosiť za niekoho iného.

Taký človek môže spokojne povedať: Pane, nakoľko je to v mojich silách, zriekam sa všetkej pripútanosti nielen k ťažkým, ale aj k ľahkým hriechom a prosím ťa, aby si túto moju molitbu prijal.

Keď sa človek modlí, duchovne môže poprosiť o odpustenie svojich hriechov, aby modlitba, ktorá niekomu bude priradená ako odpustok, bola vyslovená s čistým srdcom.

Môže mať na tomto svete človek istotu, že sa mu takto podarilo pomôcť niekomu z očistca?

Jedno z najstarších svedectiev máme asi z roku 594 v diele Dialógy svätého pápeža Gregora Veľkého.

Spomína v nich zjavovanie sa duší, za ktoré sa živí modlili, a takýmto spôsobom boli oslobodené z očistcového miesta.

Väčšinou však máme „iba“ istotu viery.

Tá je založená na tom, že dôverujem Bohu, lebo on pozná moje srdce a prijíma moju modlitbu.

Je to teda otázka dôvery v Boha, ktorý nás počúva a chce nás vypočuť, pretože nás miluje.

Myslím si, že by ani nebolo správne, keby človek chcel od Boha zakaždým nejaké uistenie; ako keď hodím mincu do automatu a hneď mi vypadne konkrétny produkt.

Niekedy nás práve „spásna neistota“ vedie k dôvere a tá je veľmi dôležitým aspektom našej viery.

Dajú sa odpustky pre duše v očistci získavať celoročne?

Odpustky sa, samozrejme, dajú získať kedykoľvek počas celého roka; od skorého rána do polnoci, v ktorékoľvek ročné obdobie, na ktoromkoľvek mieste.

Toto je však liturgické obdobie, keď si potrebu pomôcť dušiam v očistci zvlášť uvedomujeme.

Povedzme, že je to ako v manželstve.

Manželia prežívajú svoj manželský vzťah každý deň – ale deň výročia, keď si vyslúžili sviatosť manželstva, je pre nich predsa len vzácnejším a krajším.

To neznamená, že v iné dni by boli manželmi menej, ale ten deň je pre nich príhodnejším, aby si svoje manželstvo pripomenuli.

Mnohí kresťania veria v nebo a peklo, ale majú problém prijať koncept očistca.

Pravoslávni, orientálne cirkvi ako aj protestanti koncept očistca neprijímajú.

Dá sa povedať, že je to časť Vyznania viery Rímskokatolíckej cirkvi a cirkví, ktoré sú v spoločenstve so Svätým Otcom.

Ako má človek argumentovať, keď chce niekoho presvedčiť o existencii očistca?

Vždy je dôležité, či ten človek chce s vami rozprávať preto, lebo hľadá odpoveď – alebo či sa vám chce vysmievať, a v takom prípade je každý dialóg zbytočný.

Raná Cirkev poukazovala na Druhú knihu Machabejcov 12, 38-46, v ktorej sa píše o tom, ako Júda našiel u tých, čo zomreli v boji, sošky bôžikov.

Do Jeruzalema poslal odkaz, aby sa za nich priniesli obety; aby im Pán odpustil.

Z toho vychádza teologické presvedčenie, že je možné odpustenie po smrti.

Druhá myšlienka je z Prvého listu Korinťanom 3, 15, kde je napísané „on sa však zachráni, ale tak, ako cez oheň“.

Raná Cirkev bola presvedčená, že tieto verše sa vzťahujú na toho, kto zomrel pred ukončením nariadeného pokánia.

Stretávame sa aj s názorom, že Boh je príliš milosrdný na to, aby niekoho odsúdil do pekla či do očistca.

Je to náš život, čo nás odsudzuje.

Evanjeliové slová sú jasné: tí, ktorí budú konať zlo, budú odsúdení.

To nič nemení na tom, že Boh chce, aby každý človek bol spasený a zachránený.

Po smrti človeka dochádza k individuálnemu súdu, keď je človek konfrontovaný s Kristom ako sudcom.

Sú dve možnosti: nebo alebo peklo.

Takisto v Matúšovom evanjeliu 25, 31-46 sa spomínajú tí, čo sú vpravo, a tí, čo sú vľavo.

Jedni idú do večnej blaženosti, druhí do večného zatratenia.

Očistec nie je treťou možnosťou.

Objektívne sú duše v ňom spasené; z očistca sa nedá ísť do pekla. Subjektívne však ešte dopĺňajú to, čo sa nestihlo doočisťovať počas života.

Potom sú ľudia, ktorí sa odmietajú za niekoho modliť, lebo si myslia, že aj tak je zatratený.

Cirkev sa oficiálne vyjadruje len o tých, čo sú v nebi. Cirkev sa nikdy o nikom oficiálne nevyjadrila, že je zatratený; ani o Judášovi nie.

Každý človek odchádza zo sveta spôsobom sebe vlastným a dá sa predpokladať, že keď je človek aspoň trochu disponovaný na prijatie Božej milosti, mohol v poslednej chvíli vykonať skutok ľútosti, o ktorom my nemusíme vedieť.

Ale keďže Boh žije mimo času a priestoru, teologicky je možné si predstaviť situáciu, že sa postím za človeka, o ktorom si myslím, že možno zomiera v nepriateľstve voči Bohu, ale na základe mojej obety a pôstu by mohol Boh tomuto človeku udeliť milosť.

Je tu teda realita pekla a očistca, no ako kresťania by sme mali mať silnú nádej, ktorá vedie k tomu, aby sme sa modlili za všetkých ľudí.

Existujú rôzni vizionári, ktorí údajne komunikovali s dušami v očistci, donedávna napríklad Mária Simma, ktorej kniha sa aj u nás stala bestsellerom. Aký postoj k takýmto ľuďom a posolstvám zaujať?

Opatrný.

V mariológii pripomíname, že od roku 1000 až po dnešok máme cez 21 000 evidovaných mariánskych zjavení.

Cirkev oficiálne schválila asi 15. Ako teda vidieť, väčšina údajných zjavení je vplyvom určitého psychického nastavenia a niektoré aj pod vplyvom zlého ducha.

Cirkev podrobuje všetky zjavenia veľmi dôkladnému skúmaniu.

Svätý Ján z Kríža vo Výstupe na horu Karmel varuje, že prílišné zaoberanie sa zjaveniami a ich vyhľadávanie môže byť znakom nesprávnej spirituality a môže človeka odviesť od Boha.

Poviem to takto – máme Sväté písmo, ktoré je čítané a vysvetľované v Tradícii, a máme sviatosti.

Čo má väčšiu cenu? Ísť na nejaké údajné miesto zjavenia alebo prísť na svätú omšu, kde stretám živého Krista?

Sviatosti nám dávajú všetko potrebné.

Cirkvou uznané zjavenia nám pripomínajú len to, čo už 2000 rokov vieme.

Ak si teda niekto také posolstvá prečíta, prečo nie, ale osobne by som ľudí povzbudzoval, aby čítali Sväté písmo.

To je Božie slovo a má nekonečne väčšiu hodnotu než akýkoľvek iný spis, aj mystický.

Aby sme sa vrátili k téme, za čítanie Svätého písma môžeme získať tiež odpustky, však?

Samozrejme.

Ale tu by som chcel aj trošku varovať, aby sme neboli účeloví – teraz si idem prečítať Sväté písmo, aby som za to získal nejaký matematicky ohodnotený počet odpustkov.

Nemali by sme sa správať ako kupci.

Takisto aj modliť by som sa mal preto, lebo modlitba je rozhovor s Bohom, niečo, čo ma posilňuje; nie niečo, čo odrecitujem, aby som niečo iné dostal.

Takže odpustky sa máme snažiť získavať, ale nemáme ich brať ako výmenný obchod?

Presne tak. Bolo by to nesprávne.

Dávajme si pozor, aby  sme neboli ako farizej z Lukášovho evanjelia 18, 9-14, aby sme Bohu nehovorili:

Ďakujem ti, že nie som ako tí zlí; všetky ružence sa modlím, na všetky púte chodím, postím sa dva razy do týždňa, čítam všetky posolstvá a čítam knižky o všetkých možných zjaveniach.

Toto je farizejstvo.

Ako teda k odpustkom a vôbec k viere pristupovať bez tohto farizejstva?

Nech budeme počas tohto obdobia hocičo konať – či už návštevu cintorína, alebo modlenie sa doma a v chráme –, konajme to s úprimným srdcom.

Svätý Ignác z Loyoly povedal, že duchovnému človeku stačí 15 minút, aby sa spojil s Bohom.

Aj minútka intenzívne strávená s Bohom má veľkú hodnotu.

Obrazne povedané – ak rodič strávi s dieťaťom len 5 minút, ale bude sa mu venovať, a to dieťa bude cítiť, že rodič je tu preňho, má to väčšiu hodnotu, ako keby vedľa seba sedeli hodiny, a otec by si dieťa vôbec nevšímal, len by si niečo ťukal do mobilu.

Využime teda čas sviatkov naplno pre seba aj pre iných, aby to bol naozaj kairos, milostivý čas spásy.