Odvaha a duchovné srdce v centre mesta

Rada organizujete, tvoríte a dôkazom toho je Dom Quo Vadis. Ako to celé, od myšlienky až po uskutočnenie, vzniklo?

Azda to vzniklo z Ducha Svätého (smiech). Už na vysokej škole som vnímala istú pastoračnú medzeru a písala som o tom aj diplomovú prácu.

Vnímam osamelosť ľudí a aj to, čo hovorila Matka Tereza, že najväčšia chudoba nie je materiálna, ale duchovná. Táto myšlienka ma oslovovala spolu s túžbou mať kresťanskú kaviareň. Výsledkom je moja služba v Dome Quo Vadis.

Čo je úlohou a poslaním domu?

Poeticky povedané, byť duchovným srdcom v centre mesta. V prvom rade je to katolícky dom evanjelizácie a dobrovoľnícka kaviareň. Takže smerom dnu je úlohou domu formácia dobrovoľníkov a smerom von svedectvo viery tým, čo k nám prichádzajú. Lebo môžu byť veriaci i neveriaci.

Poslaním je teda vytvárať miesto stretnutia, kde sa človek stretne s Bohom, s druhými, ale aj sám so sebou. Návštevníkov sa snažíme osloviť napríklad prostredníctvom knižnice, workshopov, tanca, intelektuálnych prednášok, diskusií, ale aj umením cez výstavy, koncerty a podobne.

Cieľová skupina sú hlavne mladí pracujúci ľudia – aby prišli a nehanbili sa pozvať aj kolegov, kamarátov. Snažíme sa vytvárať priestor nielen príjemný na posedenie a stretnutie, ale aj na evanjelizáciu.

Je to krok smerom k neveriacim, ktorí aj keď neprídu do kostola, možno prídu sem a ocitnú sa v spoločenstve, v ktorom sa im zapáči. Dom Quo Vadis je tiež priestor pre osamelých ľudí, ktorí nie sú nikde doma, tak aby boli doma u nás. Mojím malým snom je, aby takéto miesta vznikli aj na iných miestach Slovenska.

Čo pre dobrovoľníkov znamená pracovať na tomto mieste?

Snažím sa, aby sa rozvíjali po osobnostnej stránke, ale aj smerom ku komunite. Napríklad pozorujem, či ich baví kávičkovanie alebo chcú radšej pracovať s ľuďmi a spoznávať ich. Takto potom vytvoríme nejakú dvojicu či trojicu ľudí, ktorí sú za barom a musia spolu nejaký čas vydržať.

Hľadajú si k sebe cestu a rozvíjajú sa. Mávame aj rôzne spoločné výlety, lyžovačku, jarnú duchovnú obnovu či letnú chatu. Ale aj rôzne iné stretká či školenia, tie chcem po pandemickej pauze obnoviť.

Majú mladí ľudia o túto službu záujem? Majú sa odkiaľ o vás dozvedieť?

Snažím sa robiť čo najlepší marketing a zatiaľ stále prichádzajú, áno. Som za to vďačná, vnímam to ako Božie dielo. V poslednom čase prichádza aj viac tínedžerov, či už cez DofE (Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu – pozn. red.), alebo len tak, lebo chcú. Takže záujem určite majú.

Každý týždeň mám nejaký pohovor, lebo prijatie nového dobrovoľníka, najmä toho kaviarenského, si to vyžaduje. Nasledujú školenia podľa odvetvia, v ktorom budú dobrovoľníci pôsobiť. Smerom k verejnosti sú to okrem vzdelávacích, zábavných aj pastoračné aktivity – semináre, prednášky.

Teraz robíme v rámci diecézy snúbenecké prípravy. Alebo rôzne cykly, chvály a podobne. Naším priestorom vytvárame možnosť stretnúť sa aj rôznym spoločenstvám a mladým.

Snažíme sa vždy zaujať niečím novým, zapájame sa do rôznych podujatí, minulý rok to bola napríklad Biela noc alebo darovanie krvi. Viac informácií nájdu mladí na našej stránke www.domquovadis.sk.

Je ťažké prebojovať sa s vlastným nápadom v spoločnosti? Alebo aj v Cirkvi?

Všetko je nejakým spôsobom ťažké. Ale ak mám povedať za seba, baví ma rozbiehať nové veci. Aj teraz mám v hlave x nápadov. Jedinou „nevýhodou“ je možno zodpovednosť za to, aby mali aj udržateľnosť. Beriem to ako obrusovanie seba samej, nech nezleniviem.

Tým, že som slobodná a žijem sama, v komunite Quo Vadis sa „opracovávam“. Lebo sa tiež musím prispôsobiť, nie všetko je iba o mne, o mojom názore, o tom, že najlepšie to je tak, ako si to (vy)myslím ja. Vypracovať a spustiť projekt Domu Quo Vadis bolo, samozrejme, ťažké.

Aj preto, že nápad vznikol ešte počas štúdia na vysokej škole. Vyžadovalo si to veľa času a zároveň som riešila diplomovku i kaviareň. Jednu štátnicu som musela aj opakovať, keďže rozbeh projektu si odo mňa vyžadoval tristo percent.

Bol to vlastne kompletný marketing a trvá tri až päť rokov, kým sa značka zabehá. Teraz je pre mňa základom dobrý tím a som zaň vďačná. Rovnako dôležitá, samozrejme, bola a je podpora zo strany arcidiecézy.

Majú podľa vás ženy v Cirkvi dosť priestoru na sebarealizáciu?

Myslím, že treba ísť do vecí s odvahou a dôverou. Lebo ani Katarína Sienská sa nepýtala, či „má príležitosť“ písať listy pápežovi, ale napriek tomu ich písala. Neuznám sebaľutovanie, že my sme ženy a nás nikto v Cirkvi nikam nepustí.

Muži sú síce kňazi a biskupi, ale ženy sú v Cirkvi rovnako potrebné, aj keď ich príspevok je iný. No odvaha a podpora sú kľúčové. Netreba sa dať znechutiť.

Aj ja som viackrát narazila, ale bolo treba vydržať a potom prišla aj podpora, spolupráca a pre mňa dôležité požehnanie Cirkvi. V tom je dobrá zdravá tvrdohlavosť, lebo ak je dielo Božie a človek to rozpozná, tak sa vydarí.

Ako teda vnímate svoje postavenie v Cirkvi?

Za seba môžem povedať, že keď bolo treba nejakú podporu, tak som ju od Cirkvi vždy dostala. Aj dôveru. Či už pri vedení Domu Quo Vadis, alebo napríklad pri spoluorganizovaní návštevy pápeža Františka v Šaštíne.

Keď som skončila teológiu, tak ma potešilo a povzbudilo, že ma na arcibiskupskom úrade zamestnali pre Dom Quo Vadis. Samozrejme, vždy sa dá na spolupráci s Cirkvou, s hierarchiou, ešte viac popracovať, viac komunikovať. Je to vlastne celoživotný, obojstranný proces.

Nerada rozdeľujem, že oni sú Cirkev a ja som Cirkev. My všetci sme Cirkev. Veľká rodina, v ktorej to funguje podobne ako v malej. Ako si nastavíme vzťahy a ako sa jedna i druhá strana snaží, tak to vyzerá. Prečo sa zvykne vyčleňovať, že ženy a Cirkev? Ženy sú jej súčasťou. Spolu s mužmi.

Je niečo, čo by ste v tomto smere zmenili?

Pápež František nám odporúča budovať vzájomnú dôveru a nebáť sa trochu zariskovať. Možno to nie je ani tak o tom, či je to muž alebo žena, ale skôr o angažovanosti. Keď niekto – podobne ako ja – rád organizuje a baví ho to, nech rozbieha dobré, zaujímavé projekty.

Takže možno aj to je cesta k zmene – vytvárať tímy. Hovorili sme o tom aj na synodálnom stretnutí v Nimnici a dospeli sme k tomu, že je dôležité vytvárať tímy, aby nikto v spoločenstve nebol osamelý či samostatný jazdec.

To neboli ani učeníci. Vždy robili všetko spolu a ženy boli toho súčasťou. V mnohom ich dokonca predbehli – vo viere, v obrátení, v láske. Teda nielen muži, ale aj ženy. Pracovať spolu je obohacujúce.

Angažovanie v Cirkvi je teda podľa vás pre ženy správna cesta? Najlepší spôsob, ako v nej byť silnejšími?

Pre mňa to určite správne je, vnímam to ako svoju životnú cestu. Treba byť aktívny a, opakujem, nebáť sa, mať dôveru. Chcem všetkých laikov povzbudiť, ženy i mužov, nech skúšajú, nech sú vytrvalí, nech vytvárajú tímy pre dobrú vec, pre dobré projekty.

A potom, treba sa modliť, za ostatných, ale aj sám za seba a dôverovať Bohu. Maximálne sa môže stať, že sa strápnim, ale to nie je nič vážne. A na čo netreba zabúdať – neprepáliť to. Hlavne ak je človek slobodný a nemá prirodzenú brzdu, akou je rodina, ktorá by tvorila hranicu pred prílišným angažovaním.

Ja som sa to naučila až časom. Navyše, ženy sú akoby viac vedené k sebadarovaniu než muži. Preto sa musia naučiť vidieť a verbalizovať aj svoje potreby, nielen potreby iných.

To ale chce dosť sebavedomia, nie?

Práve v tom treba pomôcť – aby boli ženy v Cirkvi sebavedomé. Dá sa to rôznymi spôsobmi. Jedným sú dobré vzťahy, ktoré sa budujú v rámci cirkevných spoločenstiev. Iný spôsob je duchovné sprevádzanie alebo kurzy, ktoré podporujú zdravú ženskú spiritualitu.

Veľmi dobrý spôsob je tiež pastorácia slobody, dôležitá najmä pre tých, ktorí sú zranení a nesú v sebe niečo ťažké. Sebavedomie môže dokonca posilniť aj pokora – zmierenie s neúspechmi, s tým, že niečo nevyjde na prvýkrát, a spoločné vydiskutovanie si problému. Tak sa potom dá ísť ďalej a lepšie.