Oľga Kroupová: Obrátenie mi vymodlila mama

Hudobný svet ju poznal ako úspešnú skladateľku. Jej skladby sa hrali v západnej Európe, v Amerike, v Ázii. OĽGA KROUPOVÁ (53) žila – napriek chronickej chorobe – relatívne spokojne, až kým v jej živote nenastal veľký zlom. Práve ten ju však priviedol k Bohu, ktorý je dnes pre ňu všetkým. 
Mária Bilá 24.05.2019
Oľga Kroupová: Obrátenie mi vymodlila mama

Oľga Kroupová tvrdí, že skladanie hudby je druh kontemplatívnej modlitby. Snímka: Carolin Brokmann

Vaša matka bola sestrou Vincenta Šikulu, z rodu Šikulovcov pochádza aj pár iných významných umelcov. Aké to bolo vyrastať v takej rodine? 
Mama pochádzala z dvanástich súrodencov. Všetci boli nejakým spôsobom umelecky nadaní, väčšinou hudobne, aj keď nie všetci sa umeniu venovali profesionálne.

Aj rodinné stretnutia boli v duchu pospolitosti a hudby – veľa sa hralo, spievalo. Mám okolo 32 bratrancov a sesterníc, viete si teda predstaviť, ako to vyzeralo, keď sme sa stretli. 

Tam niekde korení váš vzťah k hudbe? 
Bola som veľmi fascinovaná tým, keď sa rodina stretla a každý hral na iný nástroj. Relatívne skoro som začala chodiť na hodiny klavíra.

V štrnástich som v poslednom ročníku menila pedagogičku, ktorá ma pred prijímačkami vystresovala tak, že som mamu na kolenách prosila, nech ma nedáva ďalej na konzervatórium.

Vtedy mama pochopila, že sa deje niečo vážne, keď opúšťam svoj veľký sen venovať sa klavíru profesionálne. Navrhla mi teda, či nechcem ísť študovať kompozíciu.

V tom období som napísala aj svoje prvé skladbičky. Jedna sa volala – dnes sa nad tým smejem – Aj tak budem žiť

Tak som sa dala na štúdium skladby – a úplne ma to chytilo. 

Na konzervatóriu ste sa zoznámili aj s manželom, však? 
Registrovali sme sa ešte z ľudovej školy umenia.

Na konzervatóriu chodil o ročník vyššie ako ja, hoci bol o rok mladší. Poznali sme sa z videnia, neboli sme však nejakí bližší kamaráti.

Neskôr sa mi priznal, že bol do mňa zaľúbený už vtedy. Ja som však naňho bola ako žiačka naštvaná, lebo mi nechcel ukázať skladby, s ktorými pôjde na prijímačky. Pokladala som ho za namysleného a on sa ma hanbil (smiech). 

"Od opustenia republiky to bol pre nás  existenčný boj. Prišli sme do inej kultúry, mali sme problémy s vízami, predpisy boli veľmi prísne." 

Stretli sme sa opäť na vysokej škole.

Raz preskočila veľmi silná iskra. V tom momente mi bolo absolútne jasné, že toto je človek, s ktorým chcem žiť; že to bude láska na celý život.

Dali sme sa dokopy po relatívne rýchlom rozhodnutí a čase – a sme manželmi už 26 rokov. 

Do Budapešti ste prestúpili študovať kvôli nemu? 
Áno. Keďže manželova druhá reč bola maďarčina, chcel študovať v Budapešti na Lisztovej akadémii, ktorá je jednou z najlepších európskych hudobných univerzít.

Vďaka štipendiu sa tam naozaj dostal.

Každý týždeň chodil na víkend domov, a keď mi referoval, aké tam má skvelé prednášky a čo všetko sa učí, fascinovalo ma to. Vtedy prišla i otázka, či by som tam nechcela ísť tiež.

Bol tam však háčik – nevedela som po maďarsky. 

Ako ste to vyriešili? 
Muž oslovil bývalého rektora, nášho učiteľa, a on povedal, nech predsa len prídem na prijímačky.

Aj tak tam nešlo o ústny pohovor, ale o prezentáciu svojich prác. Na základe toho ma hneď vzali do tretieho ročníka. 

Prvý rok som mala predmety viazané so skladbou; stačilo mi, ak mi s prekladom pomohol manžel, prípadne som hovorila nemecky.

Ten rok som mala nato, aby som sa naučila jazyk a mohla vo štvrtom ročníku študovať predmety, kde sa znalosť maďarčiny vyžadovala. 

Hoci to bolo pre mňa náročné, napokon sme obaja úspešne diplomovali.  

Po skončení štúdia ste odišli do Nemecka. 
Kolegovia nás prijali aj mali radi, no rektor nám hovoril, že ako dvaja skladatelia nebudeme mať šancu prežiť; že musíme ísť von.

Vďaka nemu sa to aj podarilo, lebo v tom čase šiel na návštevu do Detmoldu na miestnu hudobnú školu. Práve tam nás potom poslal. Tak sme s dvomi kuframi šli do ďalšej neistoty. 

Mala som však pocit, ako by sa nám tam hádzali kolená pod nohy. Napríklad nás neinformovali, aké víza musíme mať.

Navyše, dnes, keď človek ide do zahraničia, môže trebárs predávať zmrzlinu, ak sa neuchytí. Vtedy však bola doba taká, že sme si mohli privyrobiť iba činnosťou v svojom odbore. Čo však môže robiť jeden skladateľ? 

Začala som sa teda obracať na hudobné vydavateľstvá; ponúkať im svoje služby. Podarilo sa. 
    
Napriek ťažkým začiatkom ste sa dokázali presadiť. Vaše skladby sa hrali v západnej Európe, v Amerike, v Ázii. Dá sa povedať, že ste boli úspešná. Čítajúc však vaše básne, mám pocit, že ste sa často cítili opustená, zlomená. 
Zlom nastal v postgraduálnom štúdiu, keď sa mala začať moja kariéra. Dokonca aj manžel dostal docentúru. Konečne sme si mohli vydýchnuť.

Presne vtedy som však vážne ochorela. 

Predpokladám, že spúšťačom bol stres. Od opustenia republiky to bol pre nás totiž existenčný boj. Prišli sme do inej kultúry, mali sme problémy s vízami, predpisy boli veľmi prísne.

Aby sme dostali povolenie na pobyt, museli sme sa zaručovať, že si dokážeme zarobiť existenčné minimum. Pri mojej práci som nikdy nemohla vedieť, koľko pohľadávok budem mať.  

"Za to, že som prežila, vďačím manželovi, lebo láska k nemu ma motivovala vydržať." 

Choroba bola veľkým zásahom do nášho života. Keď dennodenne bojujete o prežitie a cítite sa pritom zle, je to ťažké. Za to, že som prežila, vďačím manželovi, lebo láska k nemu ma motivovala vydržať. 

Ochorenie je chronické, budem ho mať zrejme do smrti. Minulý rok sa mi k nemu pridala Hashimotova choroba. Je to náročné, zároveň však vidím, že choroba mala v mojom živote miesto, lebo ma postupne priviedla k Bohu. 

Predtým ste k nemu vzťah nemali? 
Mala som prísne katolícke detstvo.

Moja mama mala byť pôvodne rehoľníčka. So sestrou boli rok v noviciáte, chceli byť služobnice Ducha Svätého. V päťdesiatych rokoch, behom jednej noci, ich však vyhnali z kláštora. Obe, keďže nemali zložené večné sľuby, sa museli vrátiť do reálneho života.

Pre mamu to bol veľký zvrat. Musela sa naučiť fungovať v úplne inom svete. Vydala sa, narodil sa môj brat, neskôr ja – a vychovávala nás v kresťanskom duchu.

Niekedy som však mala pocit, že toho bolo na mňa veľmi veľa - až raz prišiel zlom, keď som sa odklonila od viery. Respektíve od sviatostného života, lebo v Boha som verila ďalej.

Chcela som však sama rozhodovať o tom, do akej miery a ako. 

Modlili ste sa v tom období? 
Dnes už vnímam, že aj proces tvorenia skladby je určitý druh kontemplatívnej modlitby. Vtedy som si však neuvedomovala, že keď tvorím, tak sa vlastne nevedomky modlím. 

V knihe spomínate noc, keď ste jasne pocítili Božie oslovenie. Čo presne sa stalo? 
Bola som v Nemecku, keď moju mamu zobrali do nemocnice so zápalom pankreasu. Nasadili jej liečbu, antibiotiká však nezaberali.

Ráno som jej telefonovala, utešovala ju, ale ona mi v ten deň asi trikrát zavolala s tým, že sa cíti zle, ale nejako inak než predtým. Asi cítila, že sa blíži jej koniec. Vedela som tiež, že bola zaopatrená a vyspovedaná. 

Koncertovala na troch svetadieloch, pokoj však napokon nenašla v úspechu, ale v Bohu. Snímka: Ladislav Brüll

Večer mi volala lekárka, že mama upadá do sepsy a že mám rozhodnúť, či ju majú operovať. Ako som sa ja, hudobníčka, mohla rozhodnúť? Tak som sa teda opýtala lekárky, čo by robila, ak by to bola jej mama.  

Povedala mi, že by ju operovala, lebo ak ju operovať nebudú, zomrie v strašných bolestiach, a ak ju operovať budú, tak aj keby operácia nevyšla, aspoň odíde v spánku. 

Pri operácii zistili, že dostala brušný infarkt. Už jej nevedeli pomôcť. 

Aký to má súvis s vaším obrátením?
Mama sa za mňa 22 rokov modlila a nabádala ma, aby som šla na spoveď. Stále som jej odpovedala, že to mám s Bohom vybavené inak.

Veľmi tým trpela, pokračovala však v modlitbe. Myslím si, že ona mi vymodlila obrátenie. 

Keď išla na operáciu, dali mi ju ešte k telefónu. Prisahala som jej vtedy, že pôjdem na spoveď a začnem chodiť do kostola. 

Dodržali ste to? 
Mama v tú noc zomrela, a keď som potom prišla na pohreb, dohodla som sa s jej spovedníkom na generálnej spovedi. 

Naivne som si predstavovala, že keď sa vyspovedám, začne v mojom živote slnečná éra. Stal sa však presný opak. Prišlo dvojročné trápenie precitnutia, keď som bola zhrozená nad svojím predošlým životom. 

"Všetky hodnoty, z ktorých som si splietala sieť, čo ma mala držať, sa roztrhali."

Práve v tom období sa odohrala tá noc, na ktorú ste sa pýtali.

Nedá sa to opísať slovami. V zlomku sekundy som precítila celý svoj život. Akoby mi padli šupiny z očí a pochopila som, že zlyhali všetky stratégie, ktoré som používala 50 rokov.

Všetky hodnoty, z ktorých som si splietala sieť, čo ma mala držať, sa roztrhali.

Veľmi ma to bolelo, aj sa mi zhoršil zdravotný stav. 

Prežila som len vďaka tomu, že som písala klavírny koncert, na ktorom som začala pracovať ešte pred maminou smrťou. Hoci mi bolo príšerne a mala som pocit, že spadnem aj zo stoličky, každé ráno som vstala a písala som asi osem hodín denne. 

Vtedy ste už praktizovali vieru? 
Začala som chodiť do kostola, čítať si Bibliu, hľadať odpovede na svoje otázky. Kňaz ma upozornil na evanjelizačnú stránku vincentínov, kde boli uverejnené aj homílie Ľubomíra Stančeka.

Začala som si ich čítať a veľmi ma oslovili. Na Slovensku sa mi podarilo zohnať pár posledných kusov jeho kníh.

V jednej z nich ma zaujala myšlienka, že Boh sa nedá pochopiť rozumom ani citom. Nad touto vetou som ostala stáť a stále som nad ňou rozmýšľala. Asi pol roka som takto tápala. 

Vtedy som začala písať aj poéziu – potrebovala som si sformulovať, čo sa vlastne Boha pýtam. 

Práve Ľubomír Stanček vás vraj motivoval tieto básne vydať. Poznali ste sa aj osobne? 
Šla som v lete navštíviť kňaza, u ktorého som mala spoveď. Stále som ešte rozmýšľala nad tým, ako to Stanček tou vetou myslí.

„A nechcete sa ho to opýtať osobne?“ navrhol mi kňaz.

„Ako sa môžem stretnúť s jedným s týmto významným homiletikom? Veď som tu len na pár dní v Bratislave,“ namietala som.

Ale ukázalo sa, že páter Stanček tam bol tiež. Tak sme sa stretli. 

Aké to bolo? 
Bolo to obohacujúce polhodinové stretnutie. Venovala som mu vtedy aj ikonu Panny Márie z Istanbulu, ktorú som pôvodne doviezla mojej mame. Chcela som mu tak poďakovať za jeho knihy a homílie. Myslela som si, že tým sa náš kontakt aj skončí.

"Asi po roku sa zo mňa smial, že som nabrala tretiu kozmickú rýchlosť. Vtedy som už nečítala nič iné, len kresťanskú literatúru – a tak je to dodnes."

Keď som sa však vrátila do Nemecka, našla som si od neho mejl. Písal mi, že sa tešil nášmu stretnutiu. Prekvapilo ma to, lebo sa mi nestalo, že by niekto prejavil takú spontánnu radosť zo stretnutia so mnou. 

Postupne sme začali komunikovať cez mejl a skype. Vtedy už bol chorý a nemohol prednášať, napriek tomu však mal ovečky, o ktoré sa staral – a ja som sa stala jednou z nich. 

V akom zmysle? 
Vzniklo medzi nami veľmi krásne priateľstvo. Stal sa mojím duchovným otcom a môžem povedať, že ním aj skutočne bol. Vyžarovala z neho veľká duchovná sila. Mala som tak možnosť vidieť, ako môže vyzerať život človeka prežiareného Bohom. Pocítila som, že toto je správna cesta. 

Na začiatku však bol na mňa prísny. Neodpustil mi ani jednu nevhodnú poznámku či zlý názor. 

Neodrádzala vás táto tvrdosť, najmä vzhľadom na vašu minulosť? 
Vedel, kedy človeka potiahnuť, kedy mu vynadať, kedy mu niečo vysvetliť. Mnohí by to možno pre vlastnú ješitnosť vzdali, ja som však v tomto človeku cítila niečo sväté. 

Asi po roku sa zo mňa smial, že som nabrala tretiu kozmickú rýchlosť. Vtedy som už nečítala nič iné, len kresťanskú literatúru – a tak je to dodnes. 

Žili ste v Nemecku, on na Slovensku. Ako to fungovalo? 
Boli sme v kontakte cez mejl, skype alebo telefón. Často to boli krátke správy; napísala som mu svoju otázku a on mi odpovedal dvomi-tromi vetami, ale veľmi trefnými. 

Veľmi ma tiež na ňom oslovila pokora, s ktorou prijímal vlastnú chorobu. Za dva a pol roka, čo sme sa poznali, nikdy nereptal a pritom bol aj v nemocniciach, aj na prístrojoch. 

Modlila som sa, aby ešte neodchádzal. Ešte som ho potrebovala. 

Keď sme sa s pátrom Stančekom stretli naposledy, spýtala som sa ho: „Myslíš si, že už to ustojím sama?“ 

Povedal mi, že áno. 

Potom tiež umrel. Vo vzťahu s Bohom som ostala sama; ale viem, že si ma bude ďalej viesť svojimi cestami. 

Ako vyzerá život obrátenej slovenskej katolíčky v Nemecku? 
Situácia je tu zlá. Žijem síce v katolíckom prostredí, ale je pod silným protestantským vplyvom. Máme tu kostol, no nemáme tu napríklad každý deň svätú omšu.

Už chápem význam denného svätého prijímania a túžim po ňom, ale nemám kam ísť. 

"Mali sme tiež kňaza, ktorý sa minulý rok oženil, mal dieťa, odišiel – a je na to pyšný. Jeho spolupracovníci vystúpili na kanceľ a písali verejný list biskupovi, nech zruší celibát."

Tiež je tu kríza spovede. Spovedá sa tu len v jednom kostole pol hodiny v sobotu celé mesto – a ešte ani ten čas nie je vyťažený. Na sväté prijímanie však chodia celé rady ľudí – bez toho, aby chodili na spoveď. 

Mali sme tiež kňaza, ktorý sa minulý rok oženil, mal dieťa, odišiel – a je na to pyšný. Jeho spolupracovníci vystúpili na kanceľ a písali verejný list biskupovi, nech zruší celibát. 

Veľmi tým trpím. Našla som si však kňaza v inom meste, za ktorým chodím. 

Vidíte v tejto situácii príležitosť na svoju osobnú evanjelizačnú misiu? 
V Nemecku je to s pastoráciou ťažké, a to z jednoduchého dôvodu – tento národ žije inak. Je to sebecká, do seba uzavretá spoločnosť, ktorá si stráži svoje súkromie. O Bohu sa nechcú rozprávať. 

Ale predsa sa aj tu vyskytnú výnimky. Napríklad manžel má kolegu, ktorý je ortodoxný Grék a často spolu vedieme teologické rozhovory.

Nedávno som sa tiež stretla s jednou slovenskou klariskou, ktorá tu žije. V reholi ich bolo málo, rozpustili ich a ona práve prestupuje ku karmelitánkam. 

Strávili sme spolu v rozhovore asi tri a pol hodiny. Povedala mi potom, že som v duchovnom živote ďalej ako ona.

„Uvedomujete si, že ste v štádiu, keď by ste ľudí mohli duchovne viesť?“ opýtala sa ma. Prekvapilo ma to, lebo som nad tým nepremýšľala. 

Je však pravda, že odkedy vyšla moja kniha, mám zaujímavé ohlasy od čitateľov. Ľudia sa mi začínajú otvárať; často prežívajú niečo podobné, čím som si prešla tiež. Vidím, že malo zmysel ju vydať.