Ondrej Kandráč: Vďaka, Bože

Hoci jeho hudba mnohých chytá za srdce, nestratil hlavu. Nohami pevne stojí na zemi a ruky vie zopnúť aj k modlitbe. Ondrej Kandráč – spevák, muzikant, no najmä manžel, otec, syn. A aj čitateľ Katolíckych novín.

Mária Bilá 27.12.2018
Ondrej Kandráč: Vďaka, Bože

Snímka: KN/Erika Litváková

Vaše vianočné CD hrá počas sviatkov určite v mnohých domácnostiach...

Aj u nás doma (smiech). Playlist nastavujem ja, čiže nič iné ísť nemôže.

Prečo ho počúvate? Prečo si tie koledy vy, spevák, nespievate?

Spievame si ich celá rodina spolu s cédečkom. Pre mňa sú Vianoce synonymom radosti, nového života, rodiny, spolupatričnosti.

Je to čas, keď by rodina mala byť spolu. Neviem si predstaviť, že by to bolo inak.

Mal som však jedny Vianoce, na prelome rokov 2001 a 2002, keď som bol v Austrálii. Koncertoval som tam pre krajanov zo Slovenska a Vianoce aj Silvestra som trávil medzi nimi.

To však bola výnimočná situácia, inak Vianoce patria rodine.

Ako si vy nájdete čas na rodinu, keď práve počas Vianoc a pred nimi máte veľa koncertov, vystupujete v kostoloch a podobne?

Rodinu aj prácu je možné zlúčiť.

Vnímam to tak, že práca je súčasťou môjho života – a vníma to tak aj moja nová rodina. Teda nová v zmysle manželka a dve krásne detičky, aby nevznikli nejaké nedorozumenia (smiech).

Vianoce sú časom, keď sme spolu. Zavítame aj k mojej mame, aj k Erikiným rodičom - a na Štefana pravidelne, už niekoľko rokov, s kapelou účinkujeme v programe, ktorý sa volá V slovenskom Betleheme.

Viete, čo je synonymom šťastia? Keď obchádzate obchody, lebo všetko máte; keď míňate lekárne, lebo ste zdravý; a keď sa ponáhľate domov, lebo vás tam čakajú.

Je to priamy prenos v televízii, čo má obrovské čaro, lebo vďaka tomu môžeme byť v desiatkach tisíc domácností.

Keď im takto naživo zakoledujeme a zavinšujeme, je to akoby sme ich pozdravili.

Takže sa pre divákov stanete akoby vianočným darčekom?

Verím, že to tak berú.

Dúfam, že sa kvôli nám človek nebojí otvoriť chladničku, ale práve naopak, že sa ľudia tešia, keď vidia, že svoju prácu robíme úprimne a zo srdca.

Vy teda cez Vianoce tešíte ľudí – a čo teší pod stromčekom vás?

Dva najkrajšie dary, ktoré som dostal.

Ondrejko je tretiačik, šikovný chalan, Emka je prváčka a malá speváčka.

Malá speváčka? Bude teda aj tretia generácia mediálne známych Kandráčovcov?  

Myslím si, že deti si raz samy vyberú cestu, ktorou pôjdu. Ale verím, že všetko, čo sa im snažíme dať, nejako zúročia - a vyberú si to, čo ich bude v živote napĺňať.

To je dôležité - nie to, či budú speváci, alebo muzikanti. Hlavne nech sú čestní a spokojní ľudia.

Ako ich k tomuto cieľu vediete vy? Predpokladám, že ste často mimo domu.

V prvom rade nemám rád vyplakávanie. Áno, som doma menej, ale je množstvo profesií, ktoré si tiež vyžadujú plné nasadenie.

Obdivujem ženy a chlapov, ktorí odídu od svojich rodín, niekedy aj do úplne cudzej krajiny, aby svojich blízkych mohli uživiť. Je ďaleko viac rodín, ktoré to majú v živote ťažšie ako ja, ako my.

Moje odchody ma však naučili jednej veci – keď sa vrátim domov a som so svojimi najbližšími, snažím sa im venovať naplno. Viem, že čas s nimi je vzácny.

Nebyť Najvyššieho, ani ja tu nie som. Viera pre mňa vždy bola vecou, čo mi pomohla v najťažších obdobiach.

Snažíme sa ho vyplniť rôznymi aktivitami, výletmi, a hoci aj leňošením. Vždy sa teším na návrat k nim.

Viete, čo je synonymom šťastia? Keď obchádzate obchody, lebo všetko máte; keď míňate lekárne, lebo ste zdravý; a keď sa ponáhľate domov, lebo vás tam čakajú.

A za toto som vo svojom živote vďačný.

Môže byť teda človek šťastný, aj keď je vyťažený? Aký je váš recept na šťastie? 


Neexistuje univerzálny recept. Som človek, ktorý nemá rád veľké, teatrálne gestá.

Aj svoj život s rodinou či najbližšími priateľmi žijem bez nejakých okázalých gest.

Mám rád prirodzenosť, to je asi niečo, čo ma drží v zdravej životnej rovnováhe.

Zdá sa, že s manželkou vám to klape – a to ste spolu 11 rokov.

Áno, budúci rok to bude 11 rokov – a smejem sa, že za ten čas sme sa ani raz nepohádali. No dobre, raz, a odvtedy sa spolu už 10 rokov nerozprávame (smiech).

A teraz vážne. Keď trošku zabrdnem do histórie, bola to moja študentská láska. Dali sme sa dokopy a žijeme normálny, bežný život.

Niektoré dni sú jasnejšie a slnečnejšie, iné smutnejšie. Taký je život – a netreba sa tváriť, že všetko je ideálne a že neexistujú problémy a nezhody.

Je to o akceptácii jeden druhého. O tom, že druhého prijmete takého, aký je, a snažíte sa hľadať kompromisy.

To je náš recept na spoločný život.

Čítala som, že ste jej dlho dvorili, kým súhlasila, že bude vaša manželka.

No - odmietala ma (smiech).

Dnes je to asi naopak; dnes asi ženy nadbiehajú vám.

Asi áno. Alebo nie? Neviem; ani sa nad tým nezamýšľam. Som rád, že všetko mediálne prišlo až v mojej štyridsiatke. Človek má vtedy na mnohé veci iný názor, ako by mal pred dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi rokmi.

Niekedy si poviem: Vďaka, Bože, že všetky tie tlaky a ataky zažívam až teraz. Snažím sa žiť nad vecou – a hlavne netreba zabúdať na to, že zajtra môže byť všetko úplne inak.

Netreba byť egoista, treba priať a dopriať aj iným. Človek, ktorý sa vie tešiť z cudzieho úspechu, je aj sám úspešný a šťastný.

Druhá podstatná vec – netreba si myslieť, že po nás potopa. Veď po nás prídu lepší, šikovnejší, múdrejší, odvážnejší, krajší. Je to normálna vec a kolobeh v tomto živote.

A keď toto človek vstrebe a myslí na to, dá sa sláva rozumne ustáť.

Vy sám ste sa v minulosti vyjadrili, že úspech v tejto brandži nie je o tom, že ste najlepší.

Áno, lebo hudba nie sú majstrovstvá sveta v behu či v hode oštepom. Možno je to niekedy nespravodlivé, že ani virtuózni hráči nezaujmú, hoci sú vynikajúci.

Ale vy ste zaujali. Čím to je?

Možno tým, že verím tomu, čo robím. Hudba ma formovala od detstva. Už ako chlapec som stál na pódiu a spieval. Otec bol učiteľ, osvetár, potreboval vyplniť programy na rôzne výročia a zistil, že jeho syn je celkom dobrý vývozný artikel.

Takisto mama je úžasná speváčka, otec hral na akordeóne, s bratom sme mali rodinnú kapelu – všetko teda prišlo postupne, nezačal som hrať v štyridsiatke.

Za to, že dnes je to tak, ako je, ďakujem Bohu. Mal som šťastie na blízkych ľudí, ktorí mi dali šancu. Aj preto ľuďom, ktorí v začiatkoch svojej kariéry potrebujú radu či usmernenie, rád pomôžem.

Netreba byť egoista, treba priať a dopriať aj iným. Človek, ktorý sa vie tešiť z cudzieho úspechu, je aj sám úspešný a šťastný.

Vidíte v tom Boží zámer, že práve vy a práve v tomto čase ste sa stali takým úspešným?

Samozrejme. Vidím v tom aj formu evanjelizácie, ekumény - nech iní vidia, že aj v oblasti médií a šoubiznisu, hoci to slovo nemám rád, sú ľudia z normálnych pomerov, ktorí vyznávajú nejaké hodnoty a netaja sa tým.

Svoju rodinu neprezentujem preto, lebo potrebujem vypredať sály; chcem ukázať, že som bežný človek, s radosťami a starosťami ako všetci naokolo.

Po nás prídu lepší, šikovnejší, múdrejší, odvážnejší, krajší. Je to normálna vec a kolobeh v tomto živote.

Nikto nemá právo sa vyvyšovať, všetci sme si rovní. Veľmi rád sa porozprávam aj s bezdomovcami, aj s ľuďmi z marginálnych komunít.

Svätý František raz povedal: Poďme evanjelizovať – a keď to bude potrebné, použime aj slová. Mám pocit, že toto je aj váš štýl. Nemusíte hovoriť o hodnotách, stačí, že ich žijete.

Netajím sa svojimi kresťanskými názormi a postojmi. Nechcem sa teraz búchať do pŕs a robiť zo seba ideálneho kresťana, pretože ním nie som.

Ale aj keď človek urobí veci, ktoré neboli celkom správne, dôležité je, aby vstal, dvihol hlavu a išiel ďalej. Snažím sa poučiť z chýb a pozerať sa dopredu.

Tiež je potrebné mať mienkotvorný okruh svojich najbližších. Tých sa z času na čas pýtam, ako by sa v mojej situácii zachovali oni.

Nemám však rád direktívnosť a nekompromisné vyčítanie chýb; treba zvoliť správnu formu komunikácie. Keď sa to už so mnou nedá celkom vydržať, manželka mi to povie do očí (smiech).

A kedy sa s vami nedá vydržať?

Niekedy cestujem stovky kilometrov, som nevyspatý, do toho možno nejaká viróza – vtedy som možno podráždený.

Alebo minule sme spolu išli z jedného koncertu, kde boli tisíce ľudí, ktorí vás hecujú, a vy musíte zo seba vydať maximum výkonu, energie a emócií. Keď som šoféroval domov, manželka mi potom povedala, že mala pocit, akoby sa ocitla v aute s cudzím človekom.

Po niektorých ťažkých koncertoch skrátka potrebujem len tak vypnúť, mlčať a rozmýšľať.

Ako si dobíjate energiu?

Nemám atletickú postavu, ale vždy si nájdem čas, aby som si šiel zabehať. A naozaj ma napĺňa aj to, keď môžem byť so svojimi deťmi.

Minule som im napríklad uvaril špagety a moja Emka mi povedala, že boli najlepšie, aké sme kedy jedli. To bude asi tým, že ich robím raz za pol roka.

Ktosi povedal, že ešte nikdy nevidel, aby za boháčom, keď zomrie, ťahali jeho luxusné autá a vily s bazénmi. Aj preto sa v živote sústredím na iné hodnoty.

Aj modlitba je istou formou stíšenia sa, relaxu a navodenia psychickej rovnováhy.

Modlíme sa aj spolu s rodinou, pravidelne tiež chodievame do kostola. 

Je pre vás aj hudba druhom osobnej modlitby?

Samozrejme. Je to prejav vášho vnútra, emócií. Človek, ktorý je nevyrovnaný sám so sebou, sotva bude produkovať hudbu, ktorá bude lahodná a vyvolá pocit radosti.

Vaša hudba ten pocit očividne vyvoláva.

Naša hudba je trochu divoká, „šaľena“, daná východniarskym naturelom. Netvárime sa, že to, čo robíme, je druh symfónie.

Je to niečo, čo človeka zabaví, možno nad tým aj trochu „rozjíma“, mal by však mať dobrý pocit.

Vaším asi najväčším hitom je Hej, sokoly. Tieto vtáky z výšky hľadia na to, čo nás bolí – bolí niečo aj vás?

Teraz ste ma zarazili. No, bolí. Momentálne ma nič neťaží vnútri, ale vo všeobecnosti ma vyčerpávajú zákulisné boje, konflikty, intrigy. Rád veci riešim priamo.

Bolí ma tiež to, ak sa človek nestretne s pochopením, ale to sú asi prirodzené veci a netreba ich veľmi prežívať.

Čo vám pomáha byť lepším človekom?

Možno aj príklady a vzory, ktoré ponúka kresťanstvo.

Boli to často ľudia, ktorí sa nebáli prejaviť svoj názor aj za cenu toho, že často boli perzekvovaní alebo prišli o to, čo mali. Niekedy sa pýtam, či by sme to dokázali aj my.

Ktorých ľudí konkrétne myslíte?

Napríklad Františka z Assisi alebo Jána Pavla II., ktorý bol mimoriadne charizmatický človek.

Všímam si aj život súčasného pápeža; jeho bezprostrednosť, jednoduchosť. Nedávno sme tiež s rodinou boli na blahorečení Anny Kolesárovej – a zrazu si uvedomíte, že aj jednoduché dievča dokáže spraviť niečo výnimočné.

Ktosi povedal, že ešte nikdy nevidel, aby za boháčom, keď zomrie, ťahali jeho luxusné autá a vily s bazénmi. Aj preto sa v živote sústredím na iné hodnoty.

Keď ste získali sošku Ota, verejne ste za ňu poďakovali Pánu Bohu. Za čo mu ešte ďakujete?

Za celé svoje bytie.

Nebyť Najvyššieho, ani ja tu nie som. Viera pre mňa vždy bola vecou, čo mi pomohla v najťažších obdobiach.

Aj keď máme vypredané sály a haly, krátka modlitba je vždy formou, vďaka ktorej sa dokážem stíšiť, relaxovať a pripraviť sa na to, čo príde.

Vraj ste aj čitateľom Katolíckych novín. Je to pravda?

Súčasťou života veriaceho človeka by mali byť aj kresťanské médiá, ktoré reflektujú, čo človek žije v spoločenstve, v komunite, v Cirkvi.

Niektoré dni sú jasnejšie a slnečnejšie, iné smutnejšie. Taký je život – a netreba sa tváriť, že všetko je ideálne a že neexistujú problémy a nezhody.

Netajím sa tým, že som pravidelným čitateľom Katolíckych novín. Čítavam ich od detstva. Vždy som mal rád poslednú stranu, kde boli rôzne príbehy misionárov.

Takisto mám rád rozhovory s „obyčajnými neobyčajnými“ ľuďmi, ktorí zo seba nepotrebujú robiť rôzne ikony a modly; a svojim životom dosvedčujú, čomu veria. Takéto veci človeka trochu „stíšia“.

Čo vinšujete čitateľom Katolíckych novín?

Úprimne a zo srdca im želám, aby Vianoce, ktoré zažívajú, boli tými najlepšími v ich živote. Nech ich prežijú so svojimi blízkymi v radosti z narodenia malého Ježiška Krista.

Nech to dieťa je symbolom šťastia, nádeje a svetla do ďalších dní, týždňov, mesiacov a možno aj rokov.