Organizáciou sa chcel poďakovať Cirkvi

Na prípravu návštevy nebolo veľa času. Aké najväčšie výzvy ste v tejto súvislosti museli riešiť a ako sa vám to nakoniec podarilo zvládnuť?

Ak hovoríme o Šaštíne, prvou dôležitou vecou bolo si povedať, v akom priestore sa to ide organizovať a koľko ľudí čakáme. Boli dve základné veci, ktoré nám definovali priestor. Požiadavka Vatikánu, aby na Svätého Otca nesvietilo priame slnko, keď bude v presbytériu oltára.

A požiadavka RTVS ako hlavného vysielateľa, od ktorého ostatní preberali signál, aby pódium bolo otočené tak, že za ním budú veže šaštínskej baziliky. Aby bola viditeľná bazilika. Pretože veľmi veľa záberov z roku 1995, keď bol v Šaštíne pápež Ján Pavol II., bolo takých, že za pódiom bolo vidno veže baziliky.

Na to pódium však slnko svietilo priamo. Chvíľu sme s tým pracovali, veľmi ochotný a konštruktívne spolupracujúci bol primátor mesta Šaštín-Stráže, ktorý komunikoval s majiteľmi pozemkov a poľnohospodármi.

Vďaka tomu sa veľmi rýchlo podarilo ustáliť miesto slávenia svätej omše so Svätým Otcom. V porovnaní s návštevou v roku 1995 to bolo akoby zrkadlovo otočené, na opačnej strane mesta.

Podarilo sa zvládnuť situáciu z protiepidemiologického hľadiska?

Dovolím si tvrdiť, že sme urobili maximum pre to, aby to bolo bezpečné. Bez ohľadu na pandémiu je mojou teóriou, že žiadne podujatie nie je stopercentne bezpečné. Dá sa to aplikovať aj na pandemickú rovinu, že všetko, čo robíme, je iba minimalizácia rizika, aby nevzniklo ohnisko nákazy.

Zatiaľ zo všetkých dostupných dát čísla ukazujú, že podujatia v Šaštíne, Prešove a Košiciach sa nestali ohniskom.

Do detailov sa kontrolovalo splnenie podmienky zaočkovania; potom síce na poslednú chvíľu z rozhodnutia organizátora prišla aj možnosť režimu OTP, čo pár dní pred podujatím trocha skomplikovalo rozmiestnenie areálu, ale všetky opatrenia boli dodržané.

Pole v Šaštíne umožňovalo veľké rozostupy. Samozrejme, objavili sa tam aj úzke „hrdlá“ pri príchode a odchode, kde sa ľudia dostali blízko seba. Vzhľadom na to, že to bolo v exteriéri, si však myslím, že to bolo bezpečné.

Čo by ste chceli spraviť lepšie?

Určite by bolo vhodných viac mostov cez Myjavu. Toľko sme upozorňovali, že od desiatej večer sa otvárajú brány, aby ľudia prišli skôr. O desiatej prišli prví, od jedenástej do štvrtej rána neprišiel nikto. Potom sa začali nejakí trúsiť a všetci prišli o šiestej. Následne to bolo už veľmi náročné a ľudia museli čakať v radoch.

Mali ste odozvu, ako bola zvládnutá organizácia, napríklad oproti iným apoštolským cestám?

Zachytil som, že sa svätá liturgia v Prešove porovnávala s východným obradom, ktorý Svätý Otec slávil pred dvoma rokmi v Rumunsku. Zaznievali hlasy, že v Prešove to bolo aj po liturgickej stránke ešte lepšie pripravené. Liturgický tím z Vatikánu vyzeral na konci návštevy spokojný.

Spolupracujete na organizácii veľkých letných festivalov, ako je Pohoda či Uprising. Bola pápežova návšteva z organizačného hľadiska niečo úplne iné, alebo ste mohli čerpať z doterajších skúseností?

Veľmi veľa vecí je podobných. Myslím, že jeden z dôvodov, prečo sme boli pozvaní do spolupráce zo strany Bratislavskej arcidiecézy, bolo to, že máme skúsenosť s takými masívnymi podujatiami. Na druhej strane, máme aj skúsenosť s akciami organizovanými Cirkvou.

To znamená, že je tam z našej strany citlivosť na duchovný rozmer i na to, že nám nemuseli vysvetľovať, čo je homília či presbytérium (úsmev). Poznáme tiež dodávateľov jednotlivých služieb a vieme, u koho sa dá čo objednať; kto čo má k dispozícii; kto akú kvalitu dodáva a podobne.

Na podujatiach so Svätým Otcom sa podieľala väčšina koncertných a festivalových dodávateľov na Slovensku. Či už sa bavíme o technickom zabezpečení, veľkých železných konštrukciách, elektrine, veľkoplošných obrazovkách, bezpečnostných zábranách alebo prenosných toaletách.

Často sa na jednom mieste stretli aj konkurenčné firmy, ktoré nemali inú možnosť iba spolupracovať, pretože to bolo podujatie veľkého rozsahu.

Keď len spomenieme prenosné toalety či zábrany, tak by to jedna firma nedala, pretože toľko toaliet a zábran neexistuje na Slovensku, musíme hľadať v celej strednej Európe.

Martin Královič mal možnosť okrem prípravy návštevy pápeža Františka podieľať sa na viacerých podujatiach, ktoré organizovala Cirkev či rehoľné spoločenstvá na Slovensku. Išlo napríklad o blahorečenie Titusa Zemana a Anny Kolesárovej. Snímka: Erika Litváková

Ako prebiehala spolupráca s Vatikánom?

Veľa požiadaviek bolo logických, ale nie všetky veci by nám samým napadli. Vzhľadom na to, že je to tím laikov a zasvätených osôb, ktorý má dlhoročnú skúsenosť s pápežskými návštevami v zahraničí, naozaj vedel, čo je všetko potrebné.

Ukázal nám napríklad fotografie, ako to vyzeralo na predošlých návštevách. Dalo sa z toho veľa vecí použiť alebo sa nimi inšpirovať. Zároveň si tím z Vatikánu pamätal chyby, ktoré sa stali v minulosti, a vedel nás na to dopredu upozorniť.

Špecifická oblasť spolupráce bola príprava vecí tak, aby rešpektovali aktuálny zdravotný stav Svätého Otca. Tu sa rozprávame napríklad o stupienkoch alebo schodíkoch.

Pamätám si, že sa Svätý Otec pri jednej ceste v zahraničí potkol a spadol. To boli detaily, ktoré sme museli vychytať, aby k tomu nedošlo na trase, po ktorej mal kráčať.

Prišli z Vatikánu aj nejaké iné špeciálne požiadavky?

Robíme koncerty veľkých svetových mien, ktoré majú absurdné požiadavky na zázemie, šatne, dopravu, catering. Aj Svätý Otec je veľký headliner a bolo milé, že požiadavky kopírovali jeho jednoduchosť, skromnosť, nenáročnosť.

Koľko ľudí bolo z vašej strany zapojených do organizácie? Aká bola spolupráca s dobrovoľníkmi?

V našom produkčnom tíme, ktorý prichádzal do Šaštína na pole tri týždne pred návštevou, bolo rádovo pätnásť ľudí. Od začiatku tam boli desiatky brigádnikov a dodávateľov. Každým dňom to postupne rástlo. Vo finále to boli stovky brigádnikov a dodávateľov.

V utorok 14. septembra začali do Šaštína prichádzať dobrovoľníci. Ak sa nemýlim, bolo ich okolo 1 500. Dostali školenia, mali brífingy a potom boli rozdelení do tímov a nastupovali na určené pozície.

Treba uznať, že dobrovoľníci urobili veľké množstvo práce. Ich ani nenahradíte brigádnikmi, pretože 1 500 brigádnikov len tak nenájdete a tiež je otázka, v akej kvalite. A hlavne, peniazmi by ste nezaplatili to nasadenie a nadšenie, ktoré priniesli dobrovoľníci.

Toto je nádherná vec na dobrovoľníckej práci pri podobných podujatiach – osobný vklad motivovaného a vyškoleného dobrovoľníka je nenahraditeľný. Neboli to iba mladí, ale aj ľudia cez 60, 70 rokov.

V Prešove bol dokonca pán, ktorý mal vyše 80 rokov. Všetci robili toľko, koľko vládali. Zapojené boli aj stovky policajtov, vyše 130 zdravotníkov a záchranárov a desiatky ľudí z vatikánskeho tímu.

Ako z pozície organizátora vnímate spontánnosť pápeža Františka, napríklad keď pri prejazde Bratislavou zastavil kolónu na Zochovej ulici, kde vystúpil z auta a išiel osobne za ľuďmi, ktorí ho zdravili popri ceste?

Preňho je takáto spontánnosť prirodzená. Je to sympatické. Samozrejme, keby som sa na to pozeral ako bezpečnostný manažér, asi by mi to spôsobovalo šediny vo vlasoch (úsmev). Nikto mu to však nemá právo zakázať. S tou spontánnosťou sme rátali a aj nás na ňu dopredu upozorňovali ľudia z Vatikánu.

Keď sa rozprávame napríklad o pohybe papamobilu medzi sektormi – je nejaká naplánovaná cesta, ale rátali sme s niekoľkým variantmi. A rátali sme aj s takým variantom, o ktorom ani nevieme.

Teda s takým typom pohybu, keď Svätý Otec povie šoférovi a ochranke, aby išli na nejakom mieste iným než vytýčeným smerom, alebo aby zastavili. Alebo aby sa išlo k chorým alebo rehoľníkom.

To bola taká malá neznáma. Ale areály v Šaštíne, Prešove a Košiciach boli také zabezpečené, že to nebolo nebezpečné a mohol sa presúvať aj takýmto spôsobom.

Ako hodnotíte prístup k organizácii zo stranu štátu?

Často sa v tejto dobe kritizuje štát, ako veľa vecí nezvláda, nestíha, zle robí. No už len to, ako sa rezort vnútra postavil k tomu, že profesionálne zabezpečil všetky veci okolo bezpečnosti, je pre mňa ako človeka, ktorý dennodenne robí s týmito zložkami, fascinujúce.

Rovnako veľký zážitok bol, ako rezort zdravotníctva, ktorý v súčasnosti nezažíva ľahké mesiace, pripravil zdravotné zabezpečenie celého podujatia. Ľudia, ktorí boli v Šaštíne, mohli vidieť, že tam boli pristavené dva zdravotnícke vrtuľníky. Dovolím si povedať, že minimálne dvom ľuďom to zachránilo život.

Či už hovoríme o staršej pani, ktorá dostala mozgovo-cievnu príhodu a vrtuľník ju odvážal ešte pred začiatkom svätej omše, alebo o mladom mužovi s infarktom, ktorého odvážal vrtuľník po skončení svätej omše.

Ak by sa týmto ľuďom prihodil tento zdravotný problém inde, mali by oveľa menšiu šancu na prežitie a tiež že im bude poskytnutá taká zdravotná pomoc ako v Šaštíne.

Boli tam najlepší profesionáli z urgentnej medicíny, najlepšie technické vybavenie sanitky, vrtuľníky, zdravotníci, Slovenský červený kríž. Treba vzdať hold štátnym zložkám, ktoré tieto veci nepodcenili a ktoré poskytli veľmi kvalitný servis účastníkom.

Počul som, že spolupráca medzi jednotlivými zložkami, či už to bola KBS, prezidentská kancelária, polícia alebo ochranka, prebiehala na dobrej úrovni. Myslíte si, že vďaka spoločnej práci na organizácii návštevy by sa tieto tábory zo svetského a cirkevného prostredia mohli viac zblížiť a podieľať sa aj na iných podujatiach?

Ak mal náhodou niekto zo štátnych zložiek, zapojených ministerstiev, úradu vlády či prezidentskej kancelárie predtým nejaké predsudky, že ľudia v Katolíckej cirkvi sú nepraktickí, nežijú v reálnom svete, nemajú predstavu o tom, ako veci fungujú, tak to bol výborný priestor na to, aby videl, že veľa ľudí delegovaných Cirkvou – medzi nimi boli aj zasvätení – sú profesionálni v tých veciach, ktoré robia.

Či už sa to týka manažérskych alebo mediálnych záležitostí. Pre niektorých, hlavne v tom bezpečnostnom odvetví, kde je slovník trocha ostrejší, to mohla byť výzva mierniť sa a prispôsobiť sa komunikačnej vlne.

Na druhej strane, aj viacerí moji neveriaci kolegovia z tímu hovorili, že bol pre nich zážitok vidieť ľudí z Cirkvi, o ktorých mali predsudky, ako profesionálne, milo a ľudsky komunikovali aj vtedy, keď už dva dni nespali. Možno ešte čas ukáže, aké ovocie návšteva ako taká i spolupráca týchto zložiek priniesli.

Čím vás ako veriaceho oslovil Svätý Otec počas návštevy?

Úprimne poviem, že pre množstvo povinností pri zabezpečovaní návštevy som nemal možnosť počuť jeho príhovory. Z toho, čo nebolo vyslovené, bolo pre mňa veľkým zážitkom, ako v Prešove aj Šaštíne hlboko a sústredene Svätý Otec prežíval liturgiu.

Až by sa mohlo zdať, že bol vážny, prísny či unavený, keďže v Košiciach medzi mladými bol spontánnejší, veselší. Ja si však myslím, že bolo vidno, akú úprimnú úctu má voči sláveniu liturgie. Nie je to predstavenie, nebol tam on ten dôležitý, nebol on ten headliner, na ktorého mali všetci upínať pozornosť.

V tej chvíli to nebolo o ňom. Bolo naozaj vidieť, že sa sústredí na liturgiu a nie na dav ľudí. Tiež však bolo pekné, aký bol spontánny a uvoľnený v Košiciach pri mladých alebo na Luníku IX pri Rómoch.

Čo pre vás osobne znamenalo, že sa môžete podieľať na príprave návštevy hlavy Katolíckej cirkvi?

Nikdy som sa netajil, že organizovať návštevu Svätého Otca na Slovensku bol jeden z troch bodov, ktoré by som ešte v živote chcel spraviť. Teraz sú na tom zozname už iba dve veci. Niekoľko rokov dopredu viacerí o tomto mojom cieli vedeli.

Vďaka tomu som bol ja a moji kolegovia z agentúry prizvaní podieľať sa na organizovaní návštevy Svätého Otca v Prešove, pretože som asi dva roky dozadu o tomto mojom cieli hovoril jednému gréckokatolíckemu kňazovi.

On to povedal ďalej a zrazu mi po oznámení návštevy pápeža Františka volali z Prešovskej archieparchie. Z pracovného hľadiska to bola obrovská produkčná a bezpečnostná výzva. Mal som možnosť podieľať sa na viacerých podujatiach, ktoré organizovala Cirkev či rehoľné spoločenstvá na Slovensku.

Napríklad blahorečenie Titusa Zemana alebo Anny Kolesárovej. Niekoľko rokov som sa so Saleziánmi dona Bosca, kým ešte pôsobili v Šaštíne, podieľal na organizovaní národnej púte. K veľkému množstvu vecí, ktoré robím teraz profesionálne, som sa dostal práve cez Cirkev či saleziánov.

Vyrastal som totiž u saleziánov v Trnave a vďaka nim som získal skúsenosti s technickými vecami. Cez nich som sa dostal aj k organizácii Festivalu Lumen, na ktorom som sa podieľal niekoľko rokov.

Cez nich som sa tiež dostal k organizovaniu Medzinárodných saleziánskych športových hier, kde som spoznal svoju manželku Veroniku.

Toto všetko boli veci, ktoré mi určovali pracovnú kariéru, ktoré mi otvárali nové dvere, dávali skúsenosti. Aj týmto spôsobom som chcel vrátiť, čo som dostal, a preukázať tak svoju vďačnosť.