Osamelosť je dôsledok, nie príčina

V živote môžu nastať rôzne udalosti alebo obdobia, keď sa človek cíti osamelý. Ako si s tým poradiť? Odpovede nám poskytla profesionálna koučka Zuzana Valábková (36).
Mária Bilá 29.04.2020
Osamelosť je dôsledok, nie príčina

Nie vždy si môžeme vybrať, ako sa budú veci okolo nás diať. „Dôležité je zamerať sa na to, čo v situáciách, keď sme výrazne limitovaní, vieme ovplyvniť," zdôrazňuje Zuzana Valábková. Ilustračná snímka: pixabay.com

Z osamelosti sa stal fenomén. Vo Veľkej Británii už vzniklo ministerstvo samoty, v Japonsku sa začalo používať slovo hikikomori označujúce človeka, ktorý žije v úplnej sociálnej izolácii. Ako sú na tom podľa vašich skúseností s osamelosťou Slováci? 
Podľa mojich skúseností je rozdiel medzi tým, ako sa vníma a rozumie osamelosť a samota. Na túto tému som spolu s kolegyňou v decembri polemizovala aj so seniormi v bratislavskom evanjelizačnom dome Quo vadis.

Seniori o samote hovorili ako o priestore na modlitbu, byť sám so sebou, len tak si v pokoji oddýchnuť, nemať okolo seba zbytočný a všadeprítomný ruch. Samota mala v debate pozitívny náboj. Dokonca bola niektorými zámerne vyhľadávaná.

Naopak, osamelosť charakterizovali ako stav istej vnútornej prázdnoty. Stav, keď sa človek cíti  prázdny a zabudnutý, dokonca až nepotrebný. Tento stav sa však v ich rozprávaní neviazal len na chvíle bez prítomnosti iných ľudí.

Osamelosť bola označovaná skôr za vnútorný stav, isté rozpoloženie, ktoré je možné zažívať pokojne aj medzi ľuďmi. 

Zhrnula by som to asi do vety, že nie každý, kto je z akéhokoľvek dôvodu sám, sa nutne musí cítiť osamelý; a nie každý, kto sa cíti osamelý, je v skutočnosti izolovaný od ľudí a sám.

V tomto prípade osamelosť označili skôr za otázku zmysluplnosti ľudského bytia.

Súdiac podľa telefonátov alebo listov, veľa čitateľov KN prežíva osamelosť. Existuje nejaký univerzálny návod, ako ju prekonať? 
Neverím v univerzálne návody a instantné riešenia, preto moja odpoveď je, že ak existuje univerzálne riešenie v tejto téme, ja ho rozhodne nevlastním. Existuje však niekoľko vecí, o ktorých sa dá v súvislosti s osamelosťou hovoriť a môžu byť nápomocné. Nenazvala by som to však univerzálnym riešením. 

Prvá z vecí je, že nie vždy si môžeme vybrať, ako sa budú veci okolo nás diať, či už pre náš vek, obmedzenie, životnú situáciu alebo pre iné okolnosti. Je veľa vecí, ktoré nevieme ovplyvniť, čo nás môže viesť práve k pocitu osamelosti, zbytočnosti a prázdnoty.

Dôležité je zamerať sa na to, čo v situáciách, keď sme výrazne limitovaní, vieme ovplyvniť. Ak by sme išli do konkrétností:

"Robiť denne veci, ktoré nám robia radosť a smerujú nás k pozitívnemu mysleniu. S ich pomocou si vieme vedome tvoriť zmysluplný čas za takmer akýchkoľvek okolností."

Nevieme ovplyvniť, ako dlho bude situácia trvať, ako sa budú vyvíjať okolnosti a čo sa bude okolo nás diať.

Vieme však ovplyvniť, akú knihu si prečítame, aký film si pozrieme v televízii, aký vnútorný postoj zaujmeme k danej situácii, koľko času venujeme sociálnym sieťam, aké jedlo si uvaríme, akú hudbu si k tomu pustíme, aké denné aktivity si zvolíme, o čom sa budeme s priateľmi rozprávať alebo o akých veciach budeme premýšľať.

Aj v situáciách, keď sme výrazne obmedzení, sa ukazuje ako dobrá cesta zamerať sa na to, čo môžeme ovplyvniť. Robiť denne veci, ktoré nám robia radosť a smerujú nás k pozitívnemu mysleniu. S ich pomocou si vieme vedome tvoriť zmysluplný čas za takmer akýchkoľvek okolností.

Ako si má s pocitmi osamelosti poradiť napríklad starší človek, ktorý už dobre nevidí, nepočuje ani nechodí, čo mu bráni venovať sa takmer všetkým aktivitám? 
Ak sa rozprávame o senioroch a osamelosti, tak je naozaj dobré sa napriek všetkým limitom a obmedzeniam veku zamerať na to, čo je v danej situácii možné.

Ak je možné ovplyvniť vonkajšie okolnosti a požiadať o pomoc, treba tak bez váhania urobiť.

Nie je na mieste veta, ktorú tak často počúvam: „Ja nechcem byť nikomu na ťarchu.“ Často seniori s touto vetou na perách odmietajú požiadať o pomoc či podporu svojich blízkych alebo priateľov. Aj v tomto prípade je potrebné zaujať aktívny postoj a požiadať o to, čo potrebujeme.

V osobnom vnútornom postoji môže pomôcť v prípade veriacich aj hlbšie porozumenie a prijatie situácie vo svetle viery. Hoci dnešný svet dáva do popredia viac materiálno a niečo ako služba modlitby či obety sa môže zdať všedná, ako veriaci vieme, aká cenná je príhovorná modlitba, obeta či pôst.

Počula som o projektoch, kde si niekto „adoptuje“ matku nenarodeného dieťaťa a modlí sa za ňu i jej dieťa.

Myslím, že napriek tomu, že niektorí seniori nemôžu byť fyzicky aktívni, stále je tu priestor aj na ich službu v podobe modlitby, obety či niekedy aj v podobe rozhovoru, kde sa často vie zhodnotiť práve ich životná múdrosť.

Veľa starkých je, naopak, ešte čiperných a možno by sa aj chceli angažovať, ale nevedia kde a ako. Čo by ste im poradili? 
Aktívnym seniorom v okolí Bratislavy by som odporúčala napríklad kontakt s klubom seniorov Stále dobrí, ktorý vedie Mária Drahošová. Pravidelne organizujú zaujímavé aktivity práve pre seniorov, ako je tančiareň, koncerty, besedy o knihách, prednášky na zaujímavé témy i športové aktivity.

Rada by som zároveň podporila seniorov, aby mali odvahu vyjsť zo zóny komfortu a do ponúkaných aktivít sa zapájali.

Dom Quo vadis tiež organizuje a podporuje rôzne aktivity pre seniorov, do ktorých je možné sa zapojiť.

"Je potrebné nezostať len pred televízorom v pohodlí svojho domova, ale tiež aktívne budovať sociálne vzťahy a rozvíjať staré alebo možno aj nové záľuby."

Verím, že aj v iných častiach Slovenska existujú kluby seniorov so zaujímavým programom.

Je však, ako som už uviedla, potrebné nezostať len pred televízorom v pohodlí svojho domova, ale tiež aktívne budovať sociálne vzťahy a rozvíjať staré alebo možno aj nové záľuby.

Osobitnou kapitolou sú chorí ľudia. Napríklad tí, čo sa pre svoje ochorenie dlhodobo nemôžu pohnúť z nemocnice či izby. K pocitu osamelosti sa u nich často pridružuje fyzická bolesť. Akú radu by ste dali im? 
Stretávam sa s tým a nielen u seniorov, že čím horšie sú na tom ľudia psychicky, tým viac sa to prejavuje aj na fyzickom zdraví, vnímaní a prežívaní bolesti či iných fyzických ťažkostiach.

A funguje to aj naopak. Čím lepšie sú ľudia na tom psychicky, tým lepšie sa cítia aj v svojom fyzickom tele, prípadne lepšie zvládajú bolesť alebo rôzne obmedzenia.

Mám okolo seba niekoľko veľmi inšpiratívnych ľudí práve z tejto skupiny. Svoju situáciu prijali ako výzvu.

Naučili sa novým zručnostiam a zo svojej izby či postele napríklad prepisujú nahrávky prednášok, tvoria príspevky do rôznych periodík, píšu zaujímavé články na internet, majú často rozhľad vo veciach, na ktoré by si človek inak nevedel vytvoriť priestor, vedú mailové konverzácie s inými ľuďmi v izolácii či zhodnocujú svoje vedomosti ako poradcovia pre rôzne oblasti.

Pocitmi osamelosti môžu trpieť aj kňazi či zasvätené osoby. Tráviť celé roky noci na prázdnej fare či neprijatý v kláštore v nich možno nahlodáva zmysel ich poslania... 
Zasvätené osoby, kňazi, rehoľníčky i rehoľníci často dávajú svoj život do služby iným. Napriek tomu, že je to zmysluplné, v istom ohľade sú tieto vzťahy jednosmerne zamerané.

Následne sa kňaz či rehoľník/čka ocitnú vo „vzťahovom vzduchoprázdne“. Vytvárajú vzťahy, kde slúžia, avšak u nich samých absentuje vzťahová väzba či takpovediac spriaznená duša.

Mohli by sme oponovať, že u zasvätených je to Ježiš. Nezabúdajme však, že žijeme v tele a každý z nás viac či menej potrebuje niekoľko primárnych (blízkych) priateľských vzťahov, kde sa môže otvorene a autenticky porozprávať bez posudzovania, napomínania, obáv a kde môže byť sám sebou za každých okolností.

Ak nemáme priestor na kvalitné, otvorené a autentické vzťahy, dostávame sa do prežívania osamelosti medzi ľuďmi.

"Ako to vlastne vo vzťahoch mám? Ako by som to chcel mať inak? Čo je v mojej moci meniť? "

Cestou by mohlo byť položenie si otázok: Ako to vlastne vo vzťahoch mám? Ako by som to chcel mať inak? Čo je v mojej moci meniť? Následne po zodpovedaní si otázok možno aj s pomocou kouča či iného odborníka na tom pomaličky a aktívne pracovať.

Zásada je, že pracujeme na tom, čo máme v moci, a nie na zmene ľudí, ktorí nás obklopujú.

Niekedy nie je potrebné vymeniť vzťahy ako také, ale pozrieť sa na ich kvalitu a autenticitu. Rozhodne je to výzva pre kňazské i rehoľné komunity.

Zo skúsenosti to však rozhodne stojí za námahu, pretože kvalita vzťahov a ich autenticita výrazne znižujú prežívanie osamelosti uprostred spoločenstva.

Osamelosť trápi i mnoho slobodných ľudí, ktorí túžili po manželstve, ale buď nikoho vhodného nestretli, alebo najlepšie roky strávili vo vzťahoch, ktoré ich nakoniec zranili. Je lepšie vyrovnať sa so svojím single stavom alebo sa ho snažiť zmeniť aj napriek zraňujúcim skúsenostiam a vyššiemu veku? 
Nie všetko v živote ide podľa našich predstáv a týka sa to, samozrejme, aj oblasti vzťahov. Stále je však veľmi veľa vecí, ktoré môžeme aj v takomto emočne a vzťahovo náročnom období, ako je čas bez partnera, ovplyvniť.

Ak by sme hovorili o prijatí situácie, spája sa mi to skôr s akceptáciou a rozhodne nie s rezignáciou. Práve emócia akceptácie nám vie byť nápomocná pri snahe posunúť sa ďalej v situáciách i vo vzťahoch.

Niekedy sa dokonca stane, že po vnútornej akceptácii aj dlhodobo single ľudia trochu zvoľnia z vnútorného tlaku a vtedy nájdu vzťahy, po ktorých dlhé roky túžili. Iní pomocou akceptácie nájdu iné cesty, ako žiť naplnený a plnohodnotný život. 

Nech je to v našom živote akokoľvek, nech nás postretlo čokoľvek, rozhodne je dobré mať niekoľko primárnych vzťahov, ktoré rozvíjame a ktoré nás napríklad v čase osobnej či vzťahovej krízy vedia podržať.

Celkom špecifická je osamelosť, ktorá vznikne po strate milovanej osoby. Smrť manželského partnera, dieťaťa, súrodenca, priateľa... Dá sa s tým vôbec vyrovnať? Ako zaplniť prázdno, ktoré v našom srdci ostalo? 
Smrť alebo strata milovanej osoby je osobitná kapitola v ľudskom živote. Spadá to do skupiny traumatických udalostí. Každý človek sa so stratou milovanej osoby vyrovnáva inak. Niekto to zvládne takpovediac odsmútiť sám a iný potrebuje na tejto tmavej ceste podporu a sprevádzanie.

Hoci sme veriaci a veríme, že naši drahí nezomreli, ale žijú s Kristom naveky, je dobré si uvedomiť, že máme rôznu kapacitu zvládať takto emočne náročné stavy. Nie je žiadnou hanbou alebo prejavom neviery práve v takomto ťažkom životnom období vyhľadať pomoc.

"Hoci sme veriaci a veríme, že naši drahí nezomreli, ale žijú s Kristom naveky, je dobré si uvedomiť, že máme rôznu kapacitu zvládať takto emočne náročné stavy. "

Obdobie straty môže byť sprevádzané hnevom, beznádejou, obviňovaním, zúfalstvom; a to v rôznej intenzite. Je dobré mať nablízku niekoho, kto nám vie pomôcť porozumieť, prežiť a navigovať práve tieto emócie.

Po období smútenia, ktoré máme každý rôzne dlhé, začneme postupne vidieť aj pekné veci a pozitívne stránky života, ktoré nám načas zastrel smútok či iné emócie spojené so stratou milovaného.

Osamelosť často vplýva na naše sebahodnotenie, sebaprijatie, sebavedomie. Čím zvyknete osamelých ľudí povzbudzovať?
Ja by som to trochu otočila. Osamelosť je dôsledok, nie príčina.

Práve vnímanie svojej osobnej hodnoty, sebaprijatie, zdravé sebavedomie a sebahodnotenie rozhodujú o tom, ako sme na tom s osamelosťou. Preto je vhodné, aby sme venovali pozornosť sebaprijatiu, vnímaniu osobnej hodnoty a následne kvalitným vzťahom a zmysluplným aktivitám.

Neudeje sa to však samo od seba. Je potrebné na tom, ako vlastne na mnohom v našom živote, aktívne pracovať.

Ak vnímate, že by ste chceli a potrebovali posilniť vnímanie osobnej hodnoty, sebaprijatie a sebahodnotenie, rozhodne neváhajte a oslovte odborníka, ktorý vás bude partnersky na tejto ceste sprevádzať.