Otvorenosť voči iným je v Taizé niečím automatickým

Kde sa zrodil nápad priniesť Dni dôvery do Pezinka?
V septembri 2016 sme mali stretnutie v Maďarsku v Pannonhalme a bolo tam niekoľko mladých z Pezinka. Páčilo sa im tam a pýtali sa, prečo také podujatie nie je aj na Slovensku. Povzbudili sme ich, že ak stretnutie pripravia, radi z Taizé prídeme. A tak sme tu. Všetko pripravili mladí, ktorí žijú v Pezinku, a teší nás to. Majú tu modlitby Taizé každý mesiac a niečo z toho nášho duchovna, ktoré žijeme v Taizé, chceli odovzdať aj ďalej.

Prečo sa na stretnutí hovorí o hľadaní radosti?
Každý rok prior komunity brat Alois píše list pre mladých a teraz to bol text o radosti. Posledné roky sa v listoch rozoberali myšlienky z reguly života našich bratov. Brat Roger hovoril, že celé evanjelium sa dá skĺbiť do ducha blahoslavenstiev vyjadrených troma slovami: milosrdenstvo, jednoduchosť a radosť. Začali sme s milosrdenstvom, potom to bola jednoduchosť a tento rok končíme s textom o radosti. Aj Dni dôvery sa venujú tejto téme.

Čím môže spôsob života komunity Taizé osloviť dnešný svet?
Život komunity poukazuje na vzťah. To, čo je dôležité, sa nikdy nedeje mne samému. Ako hovorí Exupéry v jednej modlitbe: to dôležité si človek nehovorí sám, je mu to povedané. V tom sa možno odohráva z hľadiska komunity niečo podstatné. Vzťah ja s Bohom – to je duchovná úroveň. Potom je to vzťah ja s tým druhým. U nás v Taizé je špecifické to, že sme z rôznych krajín a cirkevných denominácií. Otvorenosť voči iným je niečím automatickým. A ešte je tretia rovina – môj vzťah k sebe. Modlitba Taizé je špecifická tým, že jej súčasťou je dlhší čas ticha. Na prvej modlitbe mladých často zarazí, čo budú v tom tichu robiť. Po týždni v Taizé, keď sa delia o svoje dojmy, hovoria, že čas ticha bol dôležitý. Môcť sa stíšiť, zložiť slúchadlá z uší a mať čas na niečo iné.

Môže byť ekumenizmus, ktorý žijú bratia v Taizé, výzvou na zmierenie kresťanov?
My bratia si uvedomujeme, že sme malá komunita a nemáme vplyv na geopolitický vývoj. Nechceme byť tými, ktorí majú riešenia či dávajú rady cirkvám, ako majú fungovať. Poznáme skúsenosť prvých bratov, ktorí zažili otvorený boj medzi cirkvami vyplývajúci z bolestných odlúčení. Chápem, že v nich horí plameň túžby po jednote. Jeden z úplne prvých bratov spomína, že keď počul brata Rogera hovoriť o zmierení, to bolo to, čo mu stačilo k tomu, aby si povedal: toto chcem žiť aj ja. Po Druhom vatikánskom koncile bolo vidno až hmotnú túžbu po jednote kresťanov. To, že k tomu nedošlo takým spôsobom, ako si brat Roger predstavoval, neznamená, že jednota sa nedeje. Za posledných 50 rokov cirkvi prešli nezanedbateľným vývojom. Už len skúsenosť, že ako kresťania sa môžeme modliť spolu, je oslobodzujúca a vedie nás dopredu.