Pacientom prinášame Krista, ktorý je skutočným lekárom tela a duše

Kto vás volá do nemocnice k pacientovi s koronavírusom, keďže príbuzní sa k svojim blízkym nedostanú?

Najčastejšie nás volajú príbuzní alebo niekto z personálu na danom oddelení nemocnice, ale tiež samotní lekári, keďže mnoho z nich je veriacich. Stane sa aj to, že nám zavolajú samotní pacienti.

V aktuálnej situácii, keď sú návštevy na oddeleniach zakázané, sa príbuzní k pacientom veľakrát nedostanú osobne, no dostávajú o nich aktuálne informácie. Podľa stavu ich blízkeho nám zavolajú na nemocničný mobil, na ktorom sme dostupní nonstop.

Nebojíte sa infikovania, keď prichádzate za pacientmi s ochorením COVID-19? Čo všetko musíte podstúpiť, aby vás k pacientom pustili?

Túto otázku som dostal od personálu na jednom oddelení, keď som šiel naposledy za istým pacientom. Vtedy som nad tým dlhšie uvažoval a neviem, či by som to bol schopný nazvať strachom.

Pred týmto ochorením mám určite veľký rešpekt. Keby som sa bál, to by som asi sedel zavretý doma na fare. Je to moja služba a smelo môžem povedať, že ma napĺňa. Ak hovoríme o pacientoch s ochorením COVID-19, vždy je dobre, aby aj personál oddelenia, kam nás zavolajú, vedel o tom, že tam príde kňaz.

Je nádherné vidieť človeka, ktorému viera prináša posilu do života, aj keď fyzicky je na pokraji síl.

To sa týka hlavne prípadu, keď nás k pacientovi volá niekto z rodiny, respektíve samotný pacient. Potrebovali sme sa napríklad naučiť postup pri obliekaní všetkých ochranných pomôcok, ktoré nám vždy poskytne dané covidové oddelenie.

No dôležitejšie bolo naučiť sa postup pri vyzliekaní, pri odchode z tohto oddelenia. Ten je dôležité uskutočniť správne, inak hrozí vysoké riziko nákazy. Tiež je dôležité zvyknúť si často a správnym spôsobom dezinfikovať ruky.

Našťastie sme mali k dispozícii aj videá, na ktorých bol tento postup názorne ukázaný. Absolvovali sme i online seminár organizovaný Ministerstvom zdravotníctva SR, kde sme sa oboznámili s tým, čo všetko nás čaká pri našej službe na covidových oddeleniach v nemocniciach.

Ako to vyzerá na oddeleniach s tými najťažšími prípadmi?

Tieto oddelenia sú počas druhej vlny pandémie zaplnené ľuďmi napojenými na kyslík alebo umelú pľúcnu ventiláciu. Veľmi často sú to ľudia v pokročilom veku a zvyčajne nie sú pri vedomí. Pri týchto ľuďoch sa nahlas modlíme.

Udelíme im absolúciu – odpustenie hriechov a sviatosť pomazania chorých. Olej na pomazanie chorého máme na vatovej tyčinke, aby sme predchádzali možnosti prenesenia vírusu.

V akých stavoch sa nachádzajú ľudia, za ktorými prichádzate na covidové oddelenia? Dokážu s vami komunikovať?

To, či pacient dokáže komunikovať a prijať Eucharistiu, zisťujeme ešte pred vstupom do izby, respektíve na oddelenie. Nie každý je pri vedomí, a teda nedokáže prijať Eucharistiu.

Každú hostiu máme zabalenú v samostatnom obale, ktorý už prázdny zostane v izbe pacienta, a taktiež text modlitieb pomazania chorých nemôžeme vynášať a používať pre iných pacientov. Pre konkrétny počet pacientov teda berieme presný počet pomazaní chorých, svätých prijímaní a textov modlitieb.

Ak pacient dokáže komunikovať a je pri vedomí, prijme spolu so sviatosťou pomazania chorých aj sviatosť zmierenia a tiež Eucharistiu.

Ak sú pri vedomí, o čom sa s vami rozprávajú? Ako vnímajú svoju situáciu? Zaujímajú sa o dianie vonku?

Zrejme každý, kto bol už niekedy v živote hospitalizovaný v nemocnici, cítil potrebu rozhovoru. Inak povedané, cítil potrebu sociálnej blízkosti druhého človeka, ktorý by pri ňom strávil určitý čas, aby sa necítil sám. Samota je ťažká pre každého, o to viac pre tých, ktorí majú zdravotné problémy.

Niektorí pacienti si krátia čas v nemocnici čítaním, iní počúvajú rádio alebo sledujú televíziu. No mnohí trávia tento čas v modlitbe. Stane sa, že počas času stráveného v nemocnici sa rozhodnú zavolať k sebe kňaza a niekedy aj po rokoch sa chcú vrátiť k Bohu a zmieriť sa s ním.

Často sú to aj veriaci ľudia, ktorí čerpajú posilu zo sviatostí a pre chorobu nedokážu byť prítomní na svätej omši. Väčšinou veľmi dobre vedia, čo sa deje v spoločnosti, pobyt v nemocnici však často býva podnetom na zamyslenie sa nad tým, čo sa deje v srdci človeka.

Sú to starosti, trápenia, neodpustenia a hriechy, ktoré nedokážu donekonečna tlačiť pred sebou. Tu sa znovu otvára cesta návratu k Bohu a je nádherné vidieť človeka, ktorému viera prináša posilu do života, aj keď fyzicky je na pokraji síl.

Čím sa ich snažíte povzbudiť?

Je ťažké nájsť správne slová povzbudenia. Niekedy je menej viac. Uvedomujem si, že my kňazi sa stretávame zoči-voči s trpiacim človekom, no tým, kto je najdôležitejší v tomto celom procese, je Boh a jeho milosť v spolupráci s daným človekom.

My prinášame Krista, ktorý je tým skutočným lekárom tela a duše. Myslím, že uvedomenie si Božej blízkosti je pre chorého človeka veľkým povzbudením. Boh sa nikomu z nás neobracia chrbtom, ale pomáha nám niesť naše kríže.

Boli pre vás nejaké momenty pri duchovnej službe na covidovom oddelení zvlášť náročné? A, naopak, čo pozitívne alebo inšpirujúce ste si odniesli?

Samozrejme. Je náročné vidieť, ako sa z ochorenia nedokáže vyliečiť napríklad muž päťdesiatnik, hlava rodiny, ktorého doma čakajú deti a manželka. A keď vám o pár hodín zavolajú, že tento človek zomrel, vtedy je ťažké pomenovať všetky pocity.

Nie je pre mňa ľahké hľadieť na zomierajúceho človeka s vedomím, že som možno posledný, kto ho vidí živého. Na druhej strane si uvedomujem, že mám tú česť byť blízko človeka, ktorý sa o malú chvíľu stretne so Stvoriteľom.

Vnímam to, ako keby som Bohu odovzdával daného človeka priamo do jeho náručia, kde dostane odpovede na všetky svoje otázky. Hoci sa veľmi často stretávam s ľudským utrpením a smrťou, verím, že v týchto momentoch víťazí život.

Mali ste možnosť komunikovať s niekým, pri kom ste boli na oddelení a už sa dostal z nemocnice?

Áno. A práve táto osoba nám veľmi ďakovala, že aj napriek izolácii mohla prijímať posilu v Eucharistii. Ale takýchto ľudí nie je veľa. Častejšie sa stáva, že nás príbuzní už len informujú o smrti blízkeho s poďakovaním, že sme mu vyslúžili sviatosti.

V týchto dňoch potrebujeme byť všetci trpezliví a skúsme byť k sebe v rodinách a bublinách vďačnejší. Nanovo sa učme vzájomnému rešpektu a ohľaduplnosti. Myslím, že viera v Boha nám v tejto situácii dokáže byť oporou.

Touto cestou by som ich chcel poprosiť, aby nás k takémuto pacientovi zavolali aj skôr, ak je to, samozrejme, možné, keď je ešte pri vedomí. Veď sviatosti nás majú posilňovať a chcú nám byť liekom. Potom sa azda aj vďaka Božej pomoci budeme môcť stretnúť s viacerými vyliečenými ľuďmi.

Posielajú pacientovi po vás odkazy aj jeho rodinní príslušníci? Prípadne pacienti svojim blízkym? Čo býva obsahom týchto odkazov?

Stalo sa mi, že som niečo niesol pacientovi, ku ktorému sa nedostala jeho rodina. Bol to konkrétny darček, ktorý som mu aj osobne odovzdal. Väčšinou ma príbuzní prosia o to, aby som im zavolal späť a povedal, v akom stave bol daný pacient a ako reagoval.

Takýmto spôsobom, cez telefón, mám možnosť porozprávať sa s rodinou. Sú to osobné a veľmi dôverné situácie. Niekedy mám dokonca pocit, ako keby som sa na chvíľu stal členom ich rodiny.

Veľké bremeno zodpovednosti je na zdravotníkoch. Ako to všetko zvládajú? Žiadajú vás o duchovnú pomoc aj oni?

Zdravotníci podávajú hrdinské výkony. Množstvo služieb a nadčasov a málo oddychu. Niekedy sa o tom s nimi spolu rozprávame. Hlavne vtedy, keď nám pomáhajú pri obliekaní a vyzliekaní ochranných prostriedkov. Niekedy je na nich poznať únavu, ale vždy sa snažia byť usmievaví a rozdávajú nádej.

Hoci majú na tvári respirátor, rúško a ochranný štít, vyžaruje z nich dobrota a ochota pomáhať. Veľmi si ich všetkých za to vážim. Aj oni nás niekedy poprosia o svätú spoveď, o prijatie Eucharistie alebo – keď odchádzame z oddelenia – o požehnanie pre všetkých pacientov aj lekárov. Veď sme tam aj pre nich.

Do nemocnice chodíte aj za pacientmi, ktorí nemajú koronavírus, ale iný zdravotný problém. Ako oni vnímajú dianie v ich bezprostrednom okolí?

Pandémia spôsobila vo všetkých nemocniciach to, že pacienti nemôžu prijímať návštevy. Nie je ľahké byť dlhší čas v nemocnici sám, keď vaši príbuzní sú tak blízko, no vy sa s nimi nemôžete stretnúť. Ale každý sa to snaží rešpektovať, pacienti aj ich príbuzní.

Ako som spomenul na začiatku, aktuálne najčastejšie chodievame za pacientmi chorými na COVID-19, avšak nie všetko sa točí okolo neho. Zdravotnú starostlivosť potrebujú aj mnohí iní pacienti.

Často chodievame krstiť novonarodené deti, ktoré sú v nebezpečenstve smrti, navštevujeme ľudí, ktorí majú problémy so srdcom alebo sú onkologickými pacientmi. Všetky ostatné choroby nezmizli, ľudia sú stále chorí.

Mám nádej, že túto situáciu s koronavírusom dostaneme čoskoro pod kontrolu. Verím, že nám v tom pomôže očkovanie, ktoré sme už v našej komunite na Kramároch všetci podstúpili. Dôvod je ten, že na dennej báze prichádzame do kontaktu s covidovými pacientmi v nemocniciach.

V týchto dňoch potrebujeme byť všetci trpezliví a skúsme byť k sebe v rodinách a bublinách vďačnejší. Nanovo sa učme vzájomnému rešpektu a ohľaduplnosti. Myslím, že viera v Boha nám v tejto situácii dokáže byť oporou.