Pacifickú hrebeňovku prešiel ako pútnik

Vráťme sa na úvod do obdobia, keď sa váš sen o Pacifickej hrebeňovke začínal postupne stávať skutočnosťou. Prečo ste túžili práve po tomto veľmi náročnom turistickom dobrodružstve?
Svojho času som pocítil takú všeobecnú túžbu, myšlienku či zvedavosť - neviem, ako to presne definovať - vydať sa na nejakú dlhú cestu, skúsiť si život tuláka, pútnika.

Začal som sa o túto tému viac zaujímať, zbierať informácie, a keďže som dovtedy poznal iba známu cestu do Santiaga de Compostela, tak práve pri zisťovaní podrobností k tejto ceste som natrafil na Pacific Crest Trail – voľne preložené ako Pacifická hrebeňovka.

Dobrodružnú cestu Pacifickou hrebeňovkou počas 174 dní ste však neprešli sám, ale s Pavlom z Česka, ktorý sa vám ozval cez inzerát, keď ste hľadali niekoho do partie. Ako ste si sadli po ľudskej stránke, keďže ste spolu strávili ozaj dlhý čas?
Pôvodný zámer bol pokúsiť sa prejsť túto trasu s manželkou, ale máme dve deti a po zvážení pre a proti padlo nakoniec rozhodnutie, že to skúsim iba ja s podporou celej rodiny.

Spomínané stretnutie s Pavlom Sabelom z Frýdku-Místku, s ktorým ma spojila práve Pacifická hrebeňovka, hodnotím s odstupom času ako zásadné. Cestu sme spolu začali plánovať, spolu sme vyštartovali a spolu sme ju aj dokončili. A ako nám neskôr povedalo veľa ľudí - rovná sa to prakticky zázraku, že dvaja dovtedy neznámi ľudia sa takto povahovo dokázali stretnúť a rozumieť si.

Ste prvý Slovák, ktorý dokázal zdolať Pacifickú hrebeňovku. Ako vnímate toto tvrdo vybojované prvenstvo, ktoré vás určite stálo nemálo síl i odriekania? 
To, že som v tomto smere ako Slovák prvý, ma samého dosť prekvapilo, ale je to iba taký malý bonus k tomu obrovskému zážitku, keď človek prejde Pacifickú hrebeňovku.

Pri plánovaní cesty sme práve hľadali ľudí z nášho regiónu, ktorí už prešli túto cestu, aby sme od nich načerpali cenné skúsenosti a rady. Našli sme pár ľudí z Česka, ale nikoho zo Slovenska.

Počas samotnej cesty toto „podozrenie“ na moje slovenské prvenstvo rástlo - keď sme kúsok od mestečka Hikertown našli mapu sveta, do ktorej si hikeri dávajú špendlíky podľa toho, z ktorej krajiny pochádzajú, natrafil som na úplne prázdne Slovensko, ale po chvíli tam už bol môj špendlík.

Človek je súťaživý tvor, takže to bolo milé prekvapenie. Hlavnou motiváciou však bolo spoznať USA, čo bol môj sen od detstva; stať sa tulákom; a v neposlednom rade skúsiť zažiť toto obrovské dobrodružstvo najprirodzenejšie, ako sa dá - pešo.

Ktoré momenty počas absolvovania Pacifickej hrebeňovky vám pripomínali Slovensko a jeho prírodné krásy? 
Pacifická hrebeňovka je preslávená okrem iných vecí aj úžasnou rozmanitosťou, takže nájsť podobnosť s krásnou slovenskou prírodou nebol problém; hlavne sme to spomínali v štáte Washington, ktorý nám svojou hornatosťou a celkovou kresbou krajiny pripomínal naše Tatry.

Ale ako to už býva v USA zvykom, a aj s prihliadnutím na obrovskú rozlohu Severnej Ameriky, všetko na čo sme zvyknutí doma, je tam podstatne väčšie.

Kde ste začali svoju cestu Pacifickou hrebeňovkou a kde ste ju skončili?
To záleží na tom, v akom smere sa rozhodnete ísť - či smerom na sever alebo opačne. Približne 90 percent turistov štartuje z juhu na sever, tak môžeme povedať, že začínajú presne na mexickej hranici, pár metrov od známeho plechového plota pri malom kalifornskom mestečku Campo.

Po prejdení asi 4 280 kilometrov skončíte na opačnom konci USA, na kanadsko-americkej hranici, kde sa priamo v lese nachádza drevené súsošie - tzv. severný terminál, od neho sa ešte ide ďalej asi 20 kilometrov do kanadského turistického rezortu s názvom Manning Park, kde je naozaj už skutočný koniec.

Prechádzali ste množstvom pozoruhodných miest. Môžete nám priblížiť aspoň niektoré?
Takých miest bolo veľa, ale veľmi stručne možno povedať, že Pacifická hrebeňovka sa začína horúcou kalifornskou polopúšťou, pokračuje okrajom legendárnej Mohavskej púšte, ďalej najvyšším pohorím USA - monumentálnou Sierrou Nevadou, sopečným Oregonom a končí sa majestátnym hornatým štátom Washington.

Celkovo trasa prechádza cez sedem národných parkov, pričom míňate viac ako tisíc jazier a treba prekonať šesťdesiat horských priesmykov a sediel. Celkové prevýšenie Pacifickej hrebeňovky je neuveriteľných približne 150 kilometrov.

Takže samotná cesta bola veľmi náročná. Ktoré etapy vám dali poriadne zabrať po fyzickej stránke?
Dá sa povedať, že všetky, keďže takmer denne, počas zhruba šiestich mesiacov, musíte prejsť pešo desiatky kilometrov v rôznom teréne s batohom na chrbte.

Začiatok bol náročný hlavne pre extrémne horúčavy okolo 40 stupňov. Veľmi náročná bola, samozrejme, Sierra Nevada, vtedy s nebývalou snehovou nádielkou.

Štát Oregon bol síce relatívne rovinatý, ale plný komárov; a - pre zmenu - veľmi hornatý a exponovaný bol štát Washington, s veľkými prevýšeniami na krátkych vzdialenostiach. Vo všeobecnosti môžem povedať, že prejsť Pacifickú hrebeňovku je úžasný zážitok, ktorý však chvíľami aj dosť bolí.

Určite máte stále v pamäti hlboko uložené najkrajšie spomienky na jej nezabudnuteľné zákutia. Môžete sa s nami o ne podeliť?
Na začiatku na nás veľmi zapôsobila horúca južná Kalifornia, plná kaktusov, obrovských údolí a westernovej atmosféry. Tiež nás zvlášť oslovilo stretnutie s potomkami Indiánov, keď sme napríklad v americkom obchode pre remeselníkov stretli medzi regálmi predavača s náhrdelníkmi, pierkami vo vlasoch a s menovkou Red Hawk – Červený Jastrab.

A keď už sme pri ľuďoch, nesmierne príjemne nás prekvapili samotní Američania, ktorých sme cestou stretávali. Boli priateľskí, komunikatívni, zvedaví, pohostinní.

Natrafili sme na fenomén tzv. Trail Angels - anjelov trasy. Ide o skupinu ľudí, ktorí sa rôznymi spôsobmi, často úplne zadarmo, starajú o turistov na Pacifickej hrebeňovke.

Zoberú vás k sebe domov prenocovať, pohostia vás; iní niekde blízko trasy grilujú; niekto vám zaplatí nákup v obchode alebo účet v reštaurácii; ďalší vám pripravia prekvapenie priamo na trase, keď pri putovaní nájdete v lese vedľa chodníka krabicu plnú nápojov, sladkostí, ovocia. To, čo sú tamojší ľudia schopní pre pútnikov urobiť, nás často doslova dojímalo.

Veľmi intenzívne na nás zapôsobilo aj pohorie Sierra Nevada, a to svojou krásou a monumentálnosťou, kde na nás, zvlášť v noci, naplno doľahol pocit skutočnej divočiny a odlúčenosti od akejkoľvek civilizácie.

Stretlo vás počas turistických prechodov aj niečo, čo zaváňalo nebezpečenstvom?
Na juhu sme si museli dávať pozor na veľké množstvo jedovatých hadov, najmä štrkáčov, tiež na známe nebezpečné pavúky čierne vdovy a jedovaté pŕhlivé rastliny, osobitne na tzv. poodle-dog bush, latinsky Eriodictyon parryi, ktorá je mimoriadne nebezpečná a po dotyku s ňou prichádza k rozsiahlemu poškodeniu kože, podobne ako pri obarení sa vriacou vodou.

Pre takéhoto nešťastníka v tom momente turistika končí. V Sierre Nevade je zas veľa šeliem, hlavne medveďov čiernych a púm amerických. Mali sme aj jedno veľmi nepríjemné nočné stretnutie s rozhnevaným býkom, ktorému sa nepáčilo, že bivakujeme v jeho teritóriu.

Mimoriadne nebezpečná bola i situácia, keď sa vplyvom silného vetra začali lámať veľké stromy okolo nášho bivaku, alebo keď pár metrov od nás spadol na chodník „mŕtvy“ strom.

Z čoho pozostávala vaša strava? 
Strava - to je samostatná kapitola. Keďže ju často nosíte so sebou na chrbte v batohu, musí byť hlavne kalorická, ale zároveň ľahká - takže okrem iného to boli napríklad ovsené kaše, oriešky, instantné polievky, zemiaková kaša v prášku, ryža, sušené mäso, cestoviny, olivový olej, nejaké sladkosti...

Keď sme sa dostali do civilizácie, nevedeli sme sa dojesť, lebo na Pacifickej hrebeňovke je človek takmer permanentne hladný; Pavel počas cesty schudol asi 15 kilogramov.

Aké počasie vás sprevádzalo počas putovania naprieč Severnou Amerikou?
Počasie bolo veľmi stabilné; pršalo, respektíve snežilo ani nie desaťkrát počas celého pol roka.

V čom vás zmenila táto dlhá cesta?
Prekvapilo ma, že človek znesie oveľa viac, ako si možno sám myslí. Napríklad prejsť naraz viac ako štyritisíc kilometrov pešo. To som si dovtedy vôbec nevedel predstaviť a prakticky doteraz tomu nemôžem uveriť. Život pútnika bez trvalého prístrešia počas cesty mi dal lekciu pokory, skromnosti a zároveň slobody, pravdivosti a radosti.

Ak by chcel niekto z mladých či celkovo fyzicky zdatných ľudí skúsiť takéto alebo podobné dobrodružstvo, čo by ste mu poradili? 
Nebáť sa, zodpovedne sa na to pripraviť a s radosťou do tej vody skočiť. Je to skutočne zážitok na celý život.