Pán Boh je nadovšetko

Devätnásteho januára ste sa dožili požehnaného jubilea a tiež onedlho oslávite 50 rokov kňazskej služby. Kedy vo vás vyklíčila túžba po kňazskom povolaní?

Myšlienka na kňazstvo ma sprevádzala od detstva. I keď bola svetová vojna a narodil som sa v chudobnom vidieckom prostredí, naša rodina bola zbožná a približne v piatich rokoch som už začal miništrovať. Školské roky som prežil v „tuhom“ komunizme stalinskej éry.

Vďaka Bohu, napriek tomu ma pozitívne ovplyvňovali dobrí kňazi, ktorí pôsobili v našej krajine. Sviatosť birmovania som prijal už ako osemročný. Bol to čas masového zatýkania kňazov a zatknutie arcibiskupa Josefa Matochu sa očakávalo každým dňom, preto sa rodičia rozhodli, že ma dajú pobirmovať skôr.

Čo ste vtedy prežívali?

Olomoucký arcibiskup, ktorému som držal mitru, sa ma v sakristii opýtal, čím chcem byť. Bez okolkov som mu povedal, že chcem byť kňazom. Smutne mi vtedy naznačil: „Čakajú nás zlé časy, bude to ťažké.“ Odpovedal som mu, že keď vyrastiem, bude iná doba. Pochmúrne vrásky v jeho tvári sa uvoľnili a on sa usmial.

Bolo to, akoby Pán Boh použil osemročné dieťa, aby potešil arcibiskupa. Krátko nato bol zatknutý a jedenásť rokov až do svojej smrti zadržiavaný v domácom väzení bez akéhokoľvek kontaktu s diecézou.

Kto vás duchovne podnietil vydať sa na kňazskú cestu?

V mladosti ma podporovali rodičia a tiež niekoľko odvážnych priateľov, pre ktorých viera v  Krista znamenala viac než blahobyt. V ťažkých chvíľach som sa riadil maminým heslom: „Pán Boh je nadovšetko.“

Iste to však nebolo také jednoduché, keďže po maturite ste do seminára nenastúpili.

Po maturite mi povedali, že pre moje bigotné presvedčenie vysoká škola neprichádza do úvahy, a tak som roky pracoval ako robotník, potom vojenská služba a až na prahu Dubčekovej éry v roku 1967 ma prijali do seminára. Prvý rok som študoval v Litoměřiciach, neskôr bola obnovená teologická fakulta v Olomouci.

Tam som tiež prežil skvelé roky, keď bol naším špirituálom páter Antonín Šuránek (1902 – 1982), kňaz svätého života. No a tento rok si pripomínam už 50. výročie kňazskej vysviacky. Mojím svätiteľom bol 1. júla 1972 biskup Štěpán Trochta, salezián, neskôr kardinál.

Duchovne ste spravovali viaceré farnosti. Na čo si rád spomínate?

Po piatich rokoch kaplánskeho pôsobenia v  Ostrave v  období „normalizácie“ a  útlaku Cirkvi som bol preložený do pohraničia v Sudetoch. Vtedy ma posilnila veta: „Tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ Bola to ťažká škola života, ale svojím spôsobom aj krásne roky.

V tom čase som sa podieľal na tajnej príprave obnovy pútnického miesta Panny Márie Pomocnice pri Zlatých Horách. Od roku 1995 tam stojí nový krásny pútnický kostol.

Čo vám dodávalo silu?

Keď som si začal myslieť, že zvyšok života strávim s hŕstkou veriacich opravou chátrajúcich kostolov v sudetskom pohraničí, dostal som správu, že ma pápež Ján Pavol II. vymenoval za pomocného biskupa v Olomouci.

Celý ten predchádzajúci ťažký čas útlaku som vďaka Bohu prežil v radosti zo služby Pánovi, ale aj v práci. Pracovali sme na témach homílií pre kňazov v pastorácii a na Jednotnom kancionáli, kde som pripravil texty nových hymnov a piesní.

Medzi nimi je aj český omšový text na krásnu slovenskú pieseň od Mikuláša Schneidera-Trnavského Ty si, Pane, v každom chráme. Som rád, že sa pieseň v našej krajine rýchlo udomácnila a je u nás veľmi populárna.

V biskupskom erbe máte Vox dixi amico, Nazval som vás priateľmi. Prečo práve tieto Ježišove slová?

Z môjho pastoračného pôsobenia sa mi v pamäti uchovalo, že som navštívil desiatky farností, slúžieval v nich sväté omše, no často som nepoznal nikoho z prítomných. Videl som ich prvýkrát a možno aj naposledy.

Predsa však po svätej omši, keď sme sa rozprávali zoči-voči, pôsobilo to tak srdečne, akoby sme sa poznali odnepamäti. Od srdca k srdcu. Žasnem nad tým, ako náš Pán dokáže spojiť ľudí, ktorí mu patria! V tom je sila Cirkvi. Cirkev je rodina, v ktorej by mal prevládať duch priateľstva.

Podľa Kristových slov: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi“ (Jn 15, 15). Preto som si ich zvolil za biskupské motto. Cirkev má byť viac než len dobre organizovaná, fungujúca inštitúcia.

Má byť rodinou, domovom, zohriatym a plným lásky, kde máme byť schopní „položiť svoj život za priateľov“, jeden za druhého, ako to urobil Ježiš za nás.

Odkiaľ pramení váš srdečný vzťah k Slovensku?

Úprimne môžem povedať, že som si Slovensko zamiloval. Nielen ako krajinu krásnej prírody či pamiatok, ale aj skvelých priateľov, s ktorými som stále v kontakte. Dokonca by som povedal, že asi nikde v Európe medzi krajinami nie je taká priateľská štátna hranica ako medzi Slovenskom a Moravou.

Na mnohých miestach z oboch strán sú stále živé tradície, kde sa Slováci a Moravania pravidelne stretávajú na bohoslužbách.

Máte spomienky a priateľstvá, ktoré nerozdelili ani hranice?

Rád si spomínam na bratov biskupov Rudolfa Baláža a Františka Tondru, ktorí sú už vo večnosti, i na ďalších, s ktorými som prežil veľmi príjemné chvíle. Raz pred hlavnou púťou som na Mariánskej hore v Levoči v noci slávil svätú omšu a bol to nezabudnuteľný zážitok.

Okrem biskupov mám pod Tatrami priateľov z radov duchovenstva i laikov, ktorých si veľmi vážim. Biskup František Rábek mi posiela podnetné veci z duchovnej oblasti súčasnej kresťanskej kultúry na Slovensku.

Historik Ústavu pamäti národa František Neupauer mi daroval krásne knihy s poéziou uväznených slovenských kresťanov, ktoré ma ohromili. Zaujala ma aj architektúra vašich nových kostolov.

Pred svojou smrťou mi stihol kardinál Korec napísať veľmi bratský list ako odpoveď na moju knihu prekladov básní jezuitu Gerarda Manleyho Hopkinsa, ktorý do svetovej poézie priniesol nové silné záchvevy Ducha.

Bývalý slovenský jezuitský provinciál Peter Bujko napísal o G. M. Hopkinsovi veľmi podnetnú štúdiu, ktorú sme vydali u nás v Olomouci. Určite sa tento skromný anglický velikán čoskoro dočká prekladu aj do slovenčiny.

Ako ste vnímali minuloročnú návštevu pápeža Františka na Slovensku?

Mali sme všetci slzy v očiach. Pre silu Cirkvi, ktorá sa tam ukázala. Závideli sme vám, ale nebol to hriech, skôr „svätá závisť“. Priali sme vám to z celého srdca.

Vieme, že v týchto dňoch sme vystavení utečeneckej kríze, keď musíme svedčiť o základných výzvach evanjelia podľa slov nášho Pána, že čo urobíme jednému z najbiednejších, urobili sme jemu. On nám určite dá silu, aby sme obstáli aj v tejto službe.

Prekladali a tvorili ste texty k cirkevnej hudbe. Bola v tom aj vlastná poetická tvorivosť?

Vlastnú poéziu som nepísal, len texty k duchovným piesňam a hymnom. Práca na prekladoch duchovnej poézie mi vždy otvárala silné pramene Ducha.

Zaujala ma práca na prekladoch svetovej duchovnej poézie, anglickí metafyzici John Donne, sv. Robert Southwell, ale aj Gilbert Keith Chesterton, Rainer Maria Rilke, Thomas Stearns Eliot, Francis Thompson a mnohí iní. Práca so slovami mi tiež pomáhala obohatiť osobný slovník pri ohlasovaní evanjelia.

Považujete v pastorácii prácu so slovom za dôležitú?

Boh sa stal človekom a oslovil nás ľudskou rečou. V našej diecéze vo všetkých dekanátoch organizujeme kurzy pre lektorov. Zapojilo sa do nich približne dva a pol tisíca lektorov, čím sa zvýšila úroveň ich liturgickej služby. To je skutočne povzbudzujúce. Aj kňaz by mal byť „majstrom vo svojom odbore“.

Dokážeme nájsť slová, ktorými by sme Krista predstavili tým, ktorí ho hľadajú? Všetkým, ktorí trpia tým, že ho nepoznajú? Naše svedectvo má byť pre dnešný svet neodolateľné a „uveriteľné“.

No vieme tiež, že slová nestačia a obrátiť môžeme len tých, ktorých milujeme. Keď občas sledujem slovenskú Televíziu LUX, teší ma, že sa tento „komunikačný kód“ poctivo hľadá a nachádza. Aj my čerpáme z vašich podnetov pri pastorácii rodín, mládeže i starších ľudí, pri ochrane života nenarodených, a tiež Rómov.

Nedávno mi po svätej omši malý rómsky miništrant v dobrej francúzštine odrecitoval naspamäť modlitbu Zdravas’, Mária. Prekvapilo ma to a spýtal som sa ho, kde sa to naučil. Povedal mi, že počas prenosu modlitby ruženca z Lúrd.

V jednej z našich vidieckych farností tvoria v kostole Rómovia väčšinu a sú veľmi horliví. Zložili pieseň rómskemu blahoslavenému Zefirínovi v ich jazyku. A tiež zaplatili vitráž v kostole s jeho obrazom.

Veľkonočné aleluja je nádejou aj v súčasnosti. Aký odkaz by ste poslali čitateľom Katolíckych novín?

Ďakujem Bohu, že vás môžem takto všetkých pozdraviť. Nech Boh žehná Slovensko! Redaktorom Katolíckych novín som vďačný za blahoželania k môjmu 80-ročnému jubileu. Teším sa niekedy na stretnutie s vami trebárs v Olomouci a všetkým vám posielam svoje biskupské požehnanie.