Pán Boh mi vždy dodal posilu

Odkedy vás piesne sprevádzajú na životnej púti?

Piesne sprevádzajú môj život od útleho detstva. Boli mojimi učiteľkami i radosťou. A to nielen u nás doma, na dvore, ale aj v gréckokatolíckom kostole v Ďačove, kde bol môj dedko Andrej Kanuščák modlitebník a predspevák. Ruženec sa predmodlieval 46 rokov. Predspevoval aj na púťach v Levoči a Ľutine. Vo Veľkom týždni sa každý deň modlil „Zlatý Otčenáš“. Aj keď sa modlil v nárečí, myslím si, že to neubralo na jeho úcte k Pánu Bohu. Ako dievčatko som dedka stále sprevádzala, niesla som mu taštičku a knižočku.

Aj vaši ostatní príbuzní spievali?

U nás v rodine sa stále spievalo. Všetky cirkevné sviatky sme ozdobovali spevom. Spev pre nás znamenal viac ako prostá reč. Spev som zdedila po rodičoch, starých rodičoch a prarodičoch. Pradedko Kanuščák bol dedinský muzikant. Každú nedeľu po večerni hral na husličkách mládeži na moste v strede dediny. Za odmenu mu dali pačku dohanu, teda tabatierku tabaku, ktorá stála päť halierov. O mne susedky hovorili, že som taká „pitna“ (podobná) ako moja prababka Kanuščáková, ktorá bola vzrastom menšia a všade, kam išla, si spievala. Dokonca aj keď išla bosá po žitnom strnisku. Spievala však iba nábožné piesne.

Už ako dieťa ste vnímali rozdiel medzi ľudovou a chrámovou piesňou?

Ľudová pieseň je pre mňa prirodzený spôsob, ako vyjadriť vnútorné city. Liturgický spev je pre mňa modlitba. Je výrazom oduševnených náboženských citov a oslavou samotného Boha. V chráme som sa vždy kochala krásou cirkevného spevu a najmä jeho tajomnou silou, ktorá prenikala celé moje vnútro.

Aké bolo vaše rodinné zázemie?

Vyrastala som vo veľmi harmonickej rodine, v kruhu milujúcich rodičov a súrodencov. Mám štyroch bratov a jednu sestru. Mali sme bázeň pred každým obdobím cirkevného roka, hlboko sme prežívali všetky liturgické sviatky.

Čím je pre vás Pôstne obdobie výnimočné?

Ešte viac si uvedomujem, kam smeruje môj život. Uvažujem o utrpení Pána Ježiša a jeho zmŕtvychvstaní. To ma vedie k nádeji, že aj keď trpíme, dostaneme odmenu.

Máte osobnú skúsenosť?

K Veľkej noci mám mimoriadny vzťah, lebo môj manžel odišiel do večnosti na Veľkonočný pondelok. Teraz to už bude šestnásť rokov. Kňazi, ktorí ho pochovávali, mali biele rúcha. Jeho pohreb bol veľkou oslavou večného života. Môžem povedať, že napriek prirodzenému smútku zo straty blízkeho človeka ma veľmi blažilo, keď mu pri vkladaní do hrobu zaspievali Christos voskrese.

Spievate si aj cez pôst?

Spievam si pôstne piesne, ktoré majú veľkú duchovnú hĺbku. Napríklad: „Bolestivá Matka tam pod krížom stála, Ukrižovaného v slzách ľutovala. Ach, Synu, Synu, za akú len vinu tečie dnes krv tvoja na kameň a hlinu, Synu môj.“ Alebo: „Keď Ježiša nevinného, už usmrteného, dolu z kríža zložili, telo v lono Matky milej, Matky ušľachtilej, s veľkým žiaľom vložili: vidiac rany jeho, zaplakala, v žiali srdca svojho zavzdychala.“ Tieto piesne vyjadrujú obrovský cit Matky k Synovi. Keďže som matkou dvoch synov, pri tejto piesni mi vždy samy od seba tečú slzy. Hovorím, že mi plače duša.

Aký máte pocit, keď môžete spievať veľkonočné aleluja?

To je niečo nádherné. Spomínam si, ako sme raz prišli domov z veľkonočnej nedeľnej liturgie a manžel povedal: „Duchovný otec mal krásnu kázeň, ale viete, deti, čo je najdôležitejšie zo všetkého? Že všetci ľudia zomreli, ale iba jeden vstal z mŕtvych a to bol Pán Ježiš. To je podstata Veľkej noci.“

Keď sa ženil váš syn Ondrej, spievali ste srdcervúcu pieseň Synu muj, synu muj.

Syn Ondrej našiel v starých archívoch túto pieseň. Matka spieva: „Synu muj, synu muj, synu premiľeni, či me budzeš chovac, či me budzeš chovac na mojo stare dni?“ A syn odpovedá: „Ej, budzem ja, verim, kym śe neoženim, a jak śe oženim, a jak śe oženim, ta śe vam premenim. A kedz vam načerpem na misečku stravy, moja mlada žena, moja mlada žena ku mne ňeprehvari. A kedz vam odkrajem dookola chľeba, povi moja žena, povi moja žena, že teľo netreba.“ Keď som to začala spievať, vypadli mi slzy, bolo to veľmi silné.

Ale vy máte dobrú nevestu.

Áno, mám, Erika je veľmi dobrá nevesta. Ani Ondrej sa po svadbe v ničom nezmenil, je to dobrý syn, stará sa o mňa, dohliada, aby mi nič nechýbalo. Takisto aj môj druhý syn Milan.

Spolu s manželom a synmi ste spievali pápežovi Jánovi Pavlovi II., keď bol v roku 1995 na návšteve Slovenska. Spomínate si dodnes na toto vystúpenie?

Náš známy kňaz Nikefor Petrašovič bol etnomuzikológ gréckokatolíckej cirkevnej hudby. Odovzdal mi svoj celý piesňový archív. Nahrala som štyri magnetofónové kazety mariánskych piesní. Medzi nimi bola pieseň Boža Mati, čista Divo, Marije slavna. Keď kultúrna komisia v Prešove v roku 1995 uvažovala o programe počas pápežovej návštevy, navrhli, aby Jána Pavla II. privítala rodina. Konkrétne naša. Vybrali sme práve túto starodávnu cirkevnú pieseň. Pred generálkou som povedala chlapcom a maželovi, aby sme si ešte raz prešli nástupy. Začali hrať a ja som sa tak vcítila do toho, pred kým budeme vystupovať, až som sa rozplakala. Mladší syn vtedy povedal: „Keď sa naša mamka na pódiu rozplače, môžeme všetko zabaliť.“ Boli to emotívne chvíle, ale, chvála Bohu, zvládla som to. Tento neopakovateľný zážitok si pripomínam, keď mi je ťažko. Keďže Ján Pavol II. je už svätý, modlím sa k nemu, aby orodoval za našu rodinu.

Po 26 rokoch ste znovu spievali počas pápežovej návštevy – keď bol v roku 2021 Svätý Otec František v Prešove. V čom to bolo pre vás iné?

Hoci som Svätého Otca Františka privítala v Prešove tou istou piesňou, už sme vystupovali v inom zložení – so synom Ondrejom a s jeho skupinou Kandráčovci. Ale bolo to rovnako krásne a dojímavé.

Keď si oblečiete kroj, zmení to vaše vnútorné nastavenie?

Určite. Kroj mi je veľmi blízky, je to môj odev. Ja by som v kroji chodila všade, aj do kostola, aj do mesta.

V roku 1981 ste vyhrali súťaž svadobných piesní Prix de musique folklorique de Radio Bratislava.

Súťaž som vyhrala so svadobnou piesňou Dze śi, sosničko, rosla, že śi taka vyrosla. Okrem toho som spievala pieseň Ľecela pava prez hury.

Tá druhá pieseň je menej známa, ale je krásna. Kde ste ju počuli prvý raz?

Mala som asi dvanásť rokov, keď som na svadbe svojej sesternice po začepčení počula prvý raz v živote spievať moju babku z maminej strany aj s tetou susedkou. Nikdy viac som ich spievať nepočula, nemali to vo zvyku. Mladuche vtedy spievali: „Ľecela pava prez hury, ľecela pava prez hury gu svojej milej, roztomilej maceri.“ Babka s tetou pridali aj pieseň Červena ruža trojaka.

Váš budúci manžel Milan vraj prišiel k vám domov s vašou fotografiou z časopisu. Nikdy predtým ste sa nestretli?

Milan bol učiteľ a priatelil sa s Jánom Lazoríkom, ktorý bol veľký etnograf. Ako študentka som v roku 1974 vyhrala celoštátnu súťaž Melódie priateľstva. Získala som zlatú medailu a letecký zájazd do Moskvy a Leningradu. V časopise Rytmus uverejnili fotografiu, na ktorej mi národný umelec Janko Blaho odovzdával ocenenie. Keď potom Milan Kandráč navštívil Jána Lazoríka, ten ho privítal s časopisom v ruke: „Kukaj tu, dzivče z Ďačova vyhralo súťaž.“ Chceli sa so mnou stretnúť, a tak sa k nám vybrali na trabante s fotkou z časopisu.

Ako vyzeralo vaše zoznámenie?

Bola som práve v kostole. Sestra pribehla, že mám ísť rýchlo domov. Milan a Ján sa predstavili, že sú učitelia. Mamka piekla na večeru naľeśňiki – zemiakové placky. Spomínam si, že našim návštevníkom neskutočne chutili. Bolo smiešne, ako nám ich všetky pojedli.

A inak, aký ste mali z Milana dojem?

Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Oni sa iba ako dvaja učitelia a folkloristi prišli zoznámiť. Zaujímalo ich, čo je to za dievča, ktoré vyhralo tú spevácku súťaž. Milan, ktorý bol odo mňa o šesť rokov starší, sa už vtedy venoval ľudovej hudbe, viedol aj detský súbor. Asi o týždeň k nám znovu prišiel.

Kedy ste sa rozhodli, že toto je ten pravý do manželstva?

Jednoducho sme si na seba zvykli, mali sme aj spoločné záujmy. Prežili sme požehnaný spoločný život plný harmónie a radosti. Koncertovali sme, narodili sa nám deti. Keď prišlo utrpenie v podobe manželovej choroby, brala som to ako skúšku, ale aj ako Božie riadenie. Pán Boh dopustil, ale neopustil. Vždy mi dodal posilu. Žila som v každodennej prítomnosti. Pre manžela i pre seba som musela mať zásobu slov na povzbudenie. No odžila a odtrpela som si svoje.

Čo vám dnes robí radosť?

Pán Boh ma pohladil, lebo mi požehnal tri vnúčatá. To sú moje lásky, ktoré milujem nadovšetko.