Pandémia bola akcelerátorom zmien

Ako sa univerzita vyrovnala s prechodom z prezenčného na dištančné vzdelávanie?

Už v marci, keď sme verejnosti oznámili prechod z prezenčného na dištančné vzdelávanie, boli v tejto oblasti veľké rozdiely. Niektorí vyučujúci tak učili bežne a program na online výučbu používali dlhodobo – napríklad takí, ktorí často jazdili do zahraničia a bolo pre nich normálne, že študentom odtiaľ prednášali touto formou.

Samozrejme, väčšina s tým skúsenosti nemala. Preto sme vytvorili špeciálnu skupinu, kde sme sa v rámci univerzity a jednotlivých fakúlt snažili nájsť takých ľudí, ktorí mali v učení na diaľku nadpriemerné skúsenosti.

Potom sme oslovili ľudí, ktorí s digitálnymi technológiami pracujú dlhodobo, napríklad už v polovici 80. rokov zavádzali na Slovensku do vzdelávacieho procesu počítače, takže s technológiami vo vzdelávaní majú veľké skúsenosti.

Vytvorená skupina ľudí s pracovným názvom Centrum online vzdelávania, informatiky a didaktiky (COVID) potom začala navrhovať školenia a vyhľadávala rôzne manuály či videotutoriály.

Okrem toho sme na každej fakulte ustanovili človeka, ktorý mal na starosti technickú a zároveň aj didaktickú podporu – aj tá je dôležitá, pretože dištančné vzdelávanie má svoje špecifiká. Treba viac rozmýšľať nad tým, ako to spraviť interaktívne, aby študenti nezaspávali pred monitormi.

Museli ste čeliť aj nejakým technickým problémom?

Samozrejme, technické problémy boli, ale všetkých nás prekvapilo, ako málo. Stávalo sa napríklad, že sú doma trebárs traja-štyria súrodenci, majú len jeden počítač alebo slabé internetové pripojenie. Ľudia sa však naučili také prípady riešiť.

V mestách to nie je až taký problém, je veľa miest, kde sa dá pripojiť na internet. Čo sa týka vidieckych oblastí, odporúčali sme študentom, aby skúsili ísť na obecný úrad, ak doma nemajú internetové pripojenie. Takých prípadov však bolo máličko.

Dnes sa už dá jednoduchší notebook kúpiť za skutočne symbolickú sumu, takže technické problémy až také zásadné neboli. Našťastie sme sa mohli spoľahnúť na naše univerzitné Centrum informačných technológií UK, ktoré prechod na online vzdelávanie zvládalo úplne excelentne.

Stretli ste sa s vyučujúcimi, ktorí preferovali menej interaktívne vyučovanie, napríklad zasielanie študijných materiálov namiesto online hodín v reálnom čase?

Sú rôzne typy vyučujúcich. Niektorí napríklad nahrajú videá – sadnú si niekde do kresla, nahrajú sa a pošlú to v takej forme. Iní využívajú powerpointové prezentácie s vloženou zvukovou stopou. Ďalší pošlú textové materiály, čo ale nie je úplne ideálne...

Každý má svoj prístup. Ja si myslím, že úplne najlepšia je synchrónna online výučba – študenti sa môžu niečo spýtať, vedia diskutovať s vyučujúcim. Je to veľmi individuálne. Povedal by som, že každý robí, čo môže.

Vnímate nejaký rozdiel medzi dištančným vzdelávaním v prvej a druhej vlne pandémie koronavírusu?

Vnímam rozdiel v tom, že teraz je to pre nás väčšia rutina. Ľudia nie sú vyplašení, je to prirodzenejšie. Už sme si prešli tou fázou „učenia“ a z dištančnej výučby sa pomaly stáva štandard. Vyučujúci aj študenti to už majú nacvičené a zažité.

Na jar do toho mnohí išli s tým, že to bude maximálne dvojtýždňová záležitosť. Ale teraz je pravdepodobné, že aj tento semester ukončíme online. Preto je aj náročnosť vyššia – v prvej fáze boli učitelia benevolentnejší, skôr mali tendenciu prižmúriť oko.

No teraz, keď je jasné, že dištančné vzdelávanie bude dlhodobejšie, neplánujú poľaviť zo svojich nárokov na študentov. Tá prvotná fáza stresu a neistoty už prešla, zvykli sme si. Všetci to berieme tak, že na určitý čas sa takto budeme musieť naučiť žiť.

Ako vzali študenti prechod na dištančnú formu výučby?

Veľmi dobre. Oni sú totiž technicky zdatní a naučili sa takto fungovať celkom rýchlo. Opačný problém bol ale s vyučujúcimi, niektorí si podľa študentov totiž veľmi zjednodušovali prácu – napríklad poslali zoznam tridsiatich publikácií, ktoré si mali študenti na skúšku naštudovať, a nič viac.

Tým sa objem práce pre študentov oproti prezenčnej výučbe zväčšil.

Vedeli by ste si v extrémnom prípade predstaviť, že by sa na univerzite vyučovalo iba dištančne?

Bola by to škoda. Na vysokej škole nie sú najdôležitejšie prednášky, ale najmä interakcie popri nich. Keď som ešte študoval, jeden z mojich najsilnejších zážitkov bol, keď som s jednou vyučujúcou diskutoval na určitú tému, sedeli sme spolu asi štyri hodiny a ja som zrazu videl mnoho vecí v úplne inom svetle.

A presne toto je na univerzite úžasné. Keď idem na konferenciu alebo robím nejaký výskum, vždy sa snažím zapojiť či vziať so sebou aj študentov, keď máme voľnú chvíľku, sedíme a rozprávame sa – aj to je súčasťou toho balíka, ktorým je univerzita.

Dúfam, že sa vrátime k predošlému modelu, ale že budeme využívať aj hybridné formy výučby, čiže kombináciu prezenčnej s dištančnou. Alebo by napríklad študenti mali štandardné kurzy, ale okrem nich aj jeden či dva, ktoré by boli kompletne online.

Čo sa stane v prípade, že študenti nevedia svoje štúdium realizovať dištančne, napríklad lekárske či prírodovedné odbory? Je možné, že niektorí by z tohto dôvodu nemohli ukončiť ročník či štúdium?

Práve pre končiacich študentov takýchto odborov máme výnimku. Nastavili sme to tak, že naraz môžu byť v laboratóriu dvaja. Čo sa týka medikov, tí praxujú na klinikách, kde sú naozaj potrební.

Čiže ani nemôžeme veľmi vymýšľať, pretože kliniky týchto mladých ľudí potrebujú na výpomoc, aby dokázali zvládnuť nápor – môžu im napríklad zveriť ľahšie prípady a venovať sa tým zložitejším.

Pri iných odboroch sú laboratórne cvičenia ťažšie nahraditeľné. Tam sme zaviedli prísnejšie opatrenia, aby sme ich mohli mať aj naďalej.

Online výučba však funguje aj v odboroch, pri ktorých sme si mysleli, že nepôjde. Napríklad sa začali robiť videopitvy. Samozrejme, že si to treba potom aj vyskúšať, ale tú vysvetľujúcu časť môže video pomerne dobre suplovať.

Toto sa však týka aj humanitných oblastí, trebárs v psychológii sa poradenský proces vysvetliť dá, ale je to iné ako reálny kontakt. Niektoré kurzy sme po uvoľnení opatrení plánovali urobiť blokovo, aby sa vylúčilo, že by niekto neukončil ročník či štúdium.

Zmenila sa po prechode z prezenčnej výučby na dištančnú kvalita vzdelávania?

Je to určite iné a závisí to od jednotlivých katedier. Mali sme študentov, ktorí nám hlásili, že online vyučovanie je príšerné, nemali žiadne interaktívne kurzy, len im posielali úlohy cez e-mail. No iní študenti si pochvaľovali. Ich vyučujúci si poctivo pripravovali interaktívne prednášky, využívali všetky dostupné možnosti.

Je to individuálne – každá katedra je taká dobrá, ako sú dobrí ľudia, ktorí na nej učia. Teraz sa snažíme vysielať smerom k učiteľom signál, že sa od nich očakáva online interaktívne vyučovanie a nemalo by sa to odbaviť len poslaním materiálov.

Vieme si aj odsledovať, koľko vyučujúcich prenáša dáta cez server a v akom objeme, aký dlhý čas sú pripojení. A to číslo naozaj stále rastie. No rozdiely sú stále veľké.

Časť študentov zažila menej kvalitné vzdelanie, no pre iných šlo o výrazné zlepšenie – prednášky si mohli opätovne prehrať, vrátiť sa k častiam, ktorým nerozumeli. Kvalita výučby v takom prípade dokonca stúpla.

Majú v súčasnej situácii záujem o štúdium na Slovensku aj študenti zo zahraničia?

Oproti minulému roku máme zahraničných študentov približne rovnako. Trochu sa pomenili krajiny – je tu menej Ukrajincov, no sme zaujímavá destinácia pre študentov z balkánskych krajín, bývalého Sovietskeho zväzu či Škandinávie.

Tam ide hlavne o cenovú otázku, napríklad pri štúdiu medicíny je u nás pomer ceny a kvality naozaj výborný, preto tu máme veľa Nórov či Islanďanov. Myslím si, že na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine je dokonca najväčšia komunita Islanďanov v strednej Európe.

Takže túto vec pandémia koronavírusu nijako zásadne neovplyvnila.

Na jar si všetci uťahovali z maturantov, ktorí „nematurovali“, a predpovedali, že pre nich bude ťažké nájsť si prácu. Hrozí také niečo aj absolventom univerzít, ktorí v roku 2020 štátnicovali dištančnou formou?

My sme ako univerzita urobili všetko preto, aby boli študenti štátnicujúci v roku 2020 rovnako dobrí ako ročník predtým. To, že štátnica prebieha online, ešte neznamená, že sa poľavilo z nárokov alebo sa zhoršila kvalita.

Nešlo o až taký intenzívny výpadok, a keď to bolo potrebné, dokázali sme zabezpečiť nevyhnutné veci prezenčne. Trúfam si tvrdiť, že absolventi 2020 sú rovnako dobrí ako tí pred nimi.

Myslíte si, že niektorí vyučujúci zostanú pri dištančnom spôsobe vyučovania aj po skončení pandémie?

Určite áno. Nie štandardne, ale napríklad takí výskumníci pomerne často cestujú, chodia na rôzne konferencie či sympóziá. Vďaka dištančnej výučbe môžu byť trebárs v Helsinkách, pripojiť sa a mať prednášku, netreba riešiť logistiku ani termíny, čo je veľká výhoda.

Alebo by to pomohlo študentom, ktorí sa z vážneho dôvodu nemôžu zúčastniť na prednáške – tak spravím taký hybrid, dám si počas prezenčnej výučby notebook pred seba a tí ľudia, ktorí nemohli prísť, sa pripoja.

Vďaka online vzdelávaniu si môžeme napríklad na prednášku či seminár prizvať odborníka z praxe, pokojne aj z inej krajiny, ktorý vie študentom ponúknuť nový pohľad na danú problematiku. Online výučba v tomto veľmi rozširuje možnosti.

Pomohla nám pandémia koronavírusu v tom, aby sme boli flexibilnejší?

Z tohto pohľadu áno. Bola určitým akcelerátorom zmien - totiž niektoré veci, ktoré sme sa vždy báli aplikovať do praxe pre obavy z technických problémov, sme teraz museli zaviesť. A zistili sme, že to ide. V zrýchlenom režime sme sa dovybavili technikou, napríklad moja pracovňa doma pripomína štúdio.

Fungujeme, ako sa dá, a robíme to najlepšie, ako vieme.