Páter Akvinas tajne apoštoloval celé Slovensko

Páter Akvinas išiel v roku 2009 na nové pastoračné miesto do kláštora vo Zvolene ako 94-ročný. Iní kňazi sú v tomto veku už na odpočinku, no on sa venoval novicom. Ako ho vnímali mladí rehoľníci?
Oslovovalo ich, ako ich vnímal. Tešil sa, keď ich videl, nikdy im nič nevyčítal a ani za nič nekritizoval. Keď ich učil, krátkodobá pamäť mu už tak neslúžila, takže často si nepamätal, čo spolu s nimi preberal. O dávnejšej minulosti však vedel rozprávať. Niekedy im na hodine prednášal aj to isté, ale chlapci ho nechali. Uvedomili si, že nie je dôležité ani tak to, čo hovorí, ale ako to hovorí. Keď rozprával o odovzdanosti Bohu, prežíval celý svoj život nanovo. Pre novicov bolo zážitkom, keď videli storočného učiteľa, ako si stojí za tým, čo hovorí a čo žil celý život. Netrápilo ich, že to už trikrát počuli.

Čím podľa vás ľudí priťahovala jeho osobnosť?
Bola v ňom cítiť zahĺbenosť do Božej prítomnosti. To ľudí priťahovalo. Neustále ich žehnal, pretože veril v zvláštnu silu kňazského požehnania. Ľudí žehnal aj na diaľku. Takisto bolo zaujímavé, ako vždy po svätej omši zostal sedieť na stoličke pri sakristii a akoby prerozjímaval to, čo prežil vo svätej omši. Tiež, keď videl, že niekto čaká na spoveď, hneď prišiel do spovednice. Spovedal do asi 98 rokov. Vypomáhal aj medzi veriacimi. Keď ho oslovila skupinka ľudí z miestnej farnosti, či by im prednášal niečo o duchovnom živote, pripravil si pre nich pravidelné stretnutia.

Kázne si pripravoval alebo hovoril spontánne?
Pripravoval si ich. Väčšinou mal homílie napísané na útržku papiera zo starého kalendára, naklepané na stroji a v texte mal niečo podčiarknuté. Bolo vidno, že si materiály pripravoval, ale všetko hovoril z hlavy. Kázal veľmi živo, i preto patril medzi obľúbených kazateľov. Pri bežnom rozhovore to bol pritom mierny človek, počas homílie sme ho preto niekedy nespoznávali (úsmev).

Za socializmu sa hovorilo o ňom ako o tajnom apoštolovi Bratislavy. Ako pomáhal prežiť podzemnej Cirkvi?
Videl, že v podmienkach neslobody sa nie každý dostane k sviatostiam. Keď sa aj situácia trošku uvoľnila a rehoľníci už koncom 60. rokov mohli dostať štátny súhlas a odísť do farnosti, páter Akvinas videl svoje poslanie v tajnom apoštoláte. Tam mal oveľa väčší dosah, než vo farnosti, kde by bol na jednom mieste. Preto ani nepožiadal o štátny súhlas. Pokračoval v mravčej práci. Nakoniec z tých drobných semienok, ktoré rozsieval, vznikla obrovská sieť: niekomu pomohol k sviatostiam, iného vyučoval náboženstvo. Tí ľudia mali známych a odporučili im, že poznajú jedného uja Jurka – ako pátra Akvinasa volali –, ktorý ich vyspovedá, pripraví na manželstvo alebo deti na prvé sväté prijímanie.

Druhým jeho poslaním bola obnova dominikánskej rehole, ktorú nemohol robiť, ak by pôsobil v nejakej farnosti. Cestoval nielen po Bratislave, ale vlakom chodil po celom Slovensku. Kým bolo nutné, aby mal zamestnanie, pracoval ako skladník. Mal zhovievavého šéfa, ktorý mu umožnil každý piatok zobrať si dovolenku. Už vo štvrtok večer tak vycestoval do Žiliny, kde mal hneď program pre terciárov, alebo tých, ktorí sa pripravovali na rehoľný život. Takto cez víkend napríklad viedol v tajnom noviciáte neskoršieho žilinského dekana Jordána Jozefa Nogu OP. Ďalšie centrá obnovy dominikánskeho života boli potom vo Zvolene a Prešove. Z ciest sa Juraj Akvinas vracal domov v nedeľu večer a v pondelok išiel znova do práce. Akonáhle mohol ísť do dôchodku, hneď to využil. Ako dôchodca bol ešte v plnej sile a všetok čas venoval apoštolátu.

Ako prijímal starobu?
Keď sme sa ho spýtali, koľko bude mať rokov, už si nepamätal. Odhadoval to na nejakých 80. Cítil sa asi mladší a aj fyzicky bol stále v dobrej kondícii. Zomrel na pokročilý vek. Jasné, že sa pridružili aj nejaké choroby či zápaly, ale cítil sa mladší. A musím povedať, že bol veľmi mladý duchom.

Čo si môžu dnešní duchovní zobrať z príkladu pátra Akvinasa?
Snažiť sa o vernosť aj v ťažkostiach. Nikto sa im v živote nevyhne a pritom aj tie ťažkosti sú dôležité na ceste k Bohu. Často nás očisťujú a cez ne sa dostávame k veciam ešte vzácnejším a krajším.

A v čom môže byť inšpiratívny pre bežných veriacich?
Človek je nestály, ide za novými podnetmi. Akoby neveríme, že Boh je s nami aj v ťažkých chvíľach. Nemusíme situáciu za každú cenu zmeniť, veď sa to často ani nedá. Všetko má svoj hlboký význam v Božej prozreteľnosti. Nikdy neoľutujeme, keď vytrváme a budeme verní. Tento príklad pátrovej odovzdanosti do Božej vôle počas celého života sa stal pre druhých veľkým povzbudením a svedectvom.

Na koho často zo svojho života spomínal?
Spomínal na svojho krstného otca Vendelína Schwarza, kňaza v Námestove, kde ako chlapec prežil rok–dva. Hovoril, že tam sa prvýkrát v ňom ozvalo kňazské povolanie, to bol školský rok 1924/1925. V roku 1927 si rodina postavila dom v Bratislave, aby deti mohli študovať. Mladý Juraj vstával každé ráno o 4.15, aby išiel z bratislavských Nív až do františkánskeho kostola, kde miništroval. Zaujímavosťou je, že na gymnáziu na Grösslingovej ulici bol jeho spolužiakom Gustáv Husák.

V akej rodine vyrastal?
Jeho rodná matka zomrela na španielsku chrípku, keď mal 5 rokov. Veľmi si však vážil aj svoju druhú mamu. Zanechala učiteľskú kariéru, vydala sa za jeho otca – vdovca, aby tri deti neostali sirotami a ešte mali ďalšie tri deti, to si veľmi vážil, že aká to bola rozhľadená žena, ktorá ho podporovala. Veľmi si vážil svoju krstnú mamu Annu Karasovovú, ktorá robila gazdinú Vendelínovi Schwarzovi. Bola to jedna zo sestier jeho mamy. Spomínal, ako ku koncu života veľmi trpela. Intenzívne sa vtedy modlila ruženec a krížovú cestu. Spomenul som si na to, keď som pátra Akvinasa videl v posledných chvíľach ako drží ruženec. Robil to tak, ako jeho krstná mama, ktorú on so sestrou Želkou doopatrovali.

Čím sa udržiaval v kondícii?
Myslím si, že to bola jeho aktivita. Možno aj to, že necestoval autom, ale chodil pešo, napríklad keď dochádzal strmou Hlbokou ulicou na bratislavskú kalváriu. Žil striedmym životným štýlom. Za tých 10 rokov, čo som ho vo Zvolene zažil, nikdy nežiadal, aby sme mu kúpili niečo nové. Nič nevyhadzoval, dokonca si štopkal ponožky. V izbe mal aj 50-ročné veci. Okrem skromného životného štýlu ho v kondícii udržiavala odovzdanosť, ktorá sa netrápi a nezúfa, keď je ťažko a ktorá v utrpení vidí nejaký vyšší zmysel. Myslím si, že aj to môže mať vplyv na zdravie človeka. Keď sa niekto trápi, sužuje a nevie sa zmieriť s nejakou situáciou, ubíja ho to aj telesne. Napriek tomu, že páter bol odsúdený na doživotie a zažil tie najťažšie väzenia, udržal sa v dobrom zdravotnom stave.

Čo rád robil? Pri čom oddychoval?
Nemal veľa času na oddych (úsmev). Možno oddychoval počas cestovania. Hovoril, že keď prišiel z práce okolo pol štvrtej poobede, 10 minút si odpočinul a potom vyrazil za ľuďmi. Vracal sa až večer. V Bratislave mal každý deň niečo. Keď sme mu v pokročilom veku hovorili, aby si oddýchol, s úsmevom odpovedal: Veď dýcham. Čo je o ňom menej známe, vedel veľmi pekne kresliť a maľovať. Využil to aj tak, že kreslil rôzne teologické schémy, ktoré využíval pri apoštoláte. Mal výtvarný talent a veľmi blízky mu bol blahoslavený Fra Angelico, dominikán – patrón umelcov, ktorý kázal svojimi maľbami.