Pavol Hnilica sa dal viesť za ruku Pannou Máriou

Kedy a prečo sa Pavol Hnilica rozhodol zveriť svoj život do rúk Panny Márie?

Ako mladému robotníkovi sa mu dostala do rúk kniha o pravej úcte k Panne Márii od Ľudovíta Máriu Grigniona, ktorá mu otvorila nové obzory a bola jeho prvou učebnicou meditácie a kontemplatívnej modlitby. Podľa jej návodu sa rozhodol zveriť sa Panne Márii.

Hneď po Novom roku 1939 začal predpísanú tridsaťdňovú prípravu. Robil ju tajne večer po práci. Len deň pred zasvätením sa zdôveril so svojím úmyslom mamičke. Tá sa od radosti rozplakala.

Akt zasvätenia seba Ježišovi Kristovi skrze ruky Panny Márie vykonal 31. januára 1939 a tento deň pokladal za významný medzník vo svojom živote, lebo nasledujúci deň sa mu naskytla príležitosť študovať na meštianke, čo viedlo k jeho ceste ku kňazstvu.

Jeho rodičia nemali zlato ani majetky, ale mali vieru. Myslíte si, že práve vďaka rodinnému pokladu viery bola jeho láska k Bohu a Panne Márii taká neotrasiteľná?

Násilne prerušené teologické štúdiá na Slovensku si až ako biskup doplnil v Rakúsku a Taliansku a dokončil v Nemecku, preto o to vzácnejšie sú slová, ktoré otec biskup Hnilica ešte aj v starobe s úctou hovorieval a sú zachytené otcom biskupom Viliamom Judákom v knihe Boží priatelia: „Rozprával som sa s pápežmi, kardinálmi a mnohými teológmi, ale v otázkach viery mi takmer ani jeden nedokázal dať také odpovede, aké mi dávala moja mamička.“

To, že často svojim deťom zdôrazňovala, že je lepšie obetovať svoj život, ako sa stať neverným Ježišovi a jeho zástupcovi na zemi, potvrdzujú aj spomienky Františka Šimeka, bývalého správcu farnosti v Bzovíku (1940 – 1951), ktorými priblížil obraz biskupovej mamičky počas verejných primícií biskupa Hnilicu v Uňatíne 29. apríla 1990: „Jožko, brat primicianta, bol narukovaný cez druhú svetovú vojnu na talianskom fronte.

Vtedy som slávil sväté omše od pondelka po sobotu za šťastný návrat, ktoré dávali rodičia slúžiť za svojich synov. Prišla aj Jožkova mamička. Hovorím: ,Pravda, za šťastný návrat.‘ Ona mi na to hovorí: ,Nie za šťastný návrat. Keby to bola Božia vôľa a on by tam mal zahynúť, staň sa Božia vôľa.

Ja by som len o jedno prosila – odslúžiť svätú omšu, aby sa mi tam nepokazil.‘ To bol jediný prípad, keď prišla matka s takou prosbou.“ František Šimek pridal o mamke Hnilicovej ešte jedno zrniečko: „Janko vtedy chodil do prvej triedy.

Sedel v prvej lavici a mimoriadne dobre vedel náboženstvo. ,Janko, kto sa s tebou učí?‘ pýtal som sa ho. On odpovedal: ,Mamička.‘ Nuž, toto je obraz jednej matky.“

Biskup Pavol Mária Hnilica bol človekom hlbokej a autentickej viery. Snímka: TK KBS–/archív Rodiny Panny Márie

Viedla ho mamička aj k úcte k Božej Matke?

Ako všetci ostatní súrodenci, tak aj on mal úctu k Panne Márii už z rodičovského domu od svojej mamičky. Na jej kolenách sa učil Zdravas’, Mária, Anjel Pána a iné mariánske modlitby. Spolu s ňou sa modlieval ruženec a z jej úst počúval naše pekné mariánske piesne.

A túto úctu v sebe prehlboval nielen ako dospievajúci mládenec, študent a bohoslovec, ale aj neskôr ako kňaz a biskup. Vo svojom úsilí rozširovať mariánsku úctu sa však často stretol s nepochopením a zažil mnohé sklamania.

Ale vždy, keď bolo najviac zamračené, hovoril: „Panna Mária rozoženie mraky, aby znovu zasvietilo jasné a hrejivé Božie slnko – a to mi dáva povzbudenie a posilu.“

Podporoval syn – kňaz a biskup – svoju mamku v modlitbách a obetách?

Prepojenie lásky k jeho mame a Panne Márii vidieť aj v jednom liste mame, keď sa dozvedel, že spadla a má zlomenú ruku.

Napísal: „Drahá mamička, teraz máte mnoho času, mnoho bolestí, modlite sa a obetujte to aj za nás (Pavol, Jozef, Ján), aby sme verne splnili poslanie, ktoré nám každému Pán Boh zveril. Proste hlavne nebeskú Matku, aby ona nás viedla a opatrovala tak verne, ako ste to Vy robili.“

Po tajnej kňazskej a biskupskej vysviacke nasledovala emigrácia do cudzieho sveta. Možno povedať, že ho tvrdé okolnosti života duchovne posilnili a utvrdili v kňazskej a biskupskej službe?

Otec biskup Hnilica sám raz povedal: „Keď si predstavujem malú slovenskú dedinku, moje rodisko, početnú rodinu, otca robotníka, chudobnú chalúpku, v ktorej som sa narodil; keď spätným pohľadom pozerám na svoju životnú dráhu, premýšľam o ťažkostiach, ktorými som sa musel prebíjať – nevdojak mi prichodí zvolať so svätým Pavlom: ,Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!‘ (Rim 11, 33).“

Vskutku boli to mnohé nevyspytateľné cesty, o ktorých by sa dalo rozprávať: ako sa chudobný chlapec zo slovenskej dediny dostal do sveta, ale vďaka tomu, že sa dal viesť za ruku Pannou Máriou, nestratil sa v ňom, ba dokonca pomohol mnohým sa správne orientovať.

Nemôžem tu vymenovať všetky jeho aktivity, no už niektoré čísla, ktoré spomeniem, nám dajú aspoň tušiť šírku jeho misijného záberu na žatve na Kristovom poli.

Poďme teda skúsiť „zrátať“ jeho duchovnú pomoc. 

Biskup Hnilica, posmelený povzbudením pápeža Pavla VI., začal v lete 1965 – povedal by som v prvom roku svojho verejného účinkovania – akciu duchovnej pomoci prenasledovaným bratom.

Citujem jeho slová: „Drahí rodáci! Či môžeme ostať nečinní? Zvlášť keď si uvedomíme, že v tomto boji ide o dušu našich drahých pod Tatrami? Obraciam sa na Vás, bratia a sestry, roztrúsení v cudzom svete, aby som vyplnil túžbu Svätého Otca rozširovať modlitby za trpiacich a aj za prenasledovateľov.

Doteraz prichádzalo sa k Vám s prosbami o pomoc poväčšine hmotnú. Nehovorím, že trpiaci doma hmotnú pomoc nepotrebujú. Ale čo im je najviac potrebné, je práve pomoc duchovná.

Preto začnime zbierku duchovných pokladov.“ Táto výzva neostala bez odozvy, a tak o rok biskup Hnilica a monsignor Anton Botek odovzdali Svätému Otcovi Duchovnú kyticu Slovákov, ktorú mu pripravilo asi 1 500 emigrantov zo Slovenska.

Kytica pozostávala zo 45 000 svätých omší, 47 000 svätých prijímaní, 42 000 ružencov, 2 000 novén, 5 000 litánií, 167 000 strelných modlitieb, 25 000 iných modlitieb, 4 000 krížových ciest, 11 000 návštev Oltárnej sviatosti, 31 000 skutkov kresťanskej lásky, 25 000 sebazaprení.

Ale biskup Hnilica sa angažoval aj v iných sférach pomoci vrátane bulletinu Pro fratribus a hmotnej pomoci Rusku.

Na Veľkú noc v roku 1969 vyšlo prvé číslo bulletinu Pro fratribus, ktorý spočiatku vychádzal neperiodicky, no v roku 1988 vychádzal už v šiestich jazykoch a jeho ročný náklad bol vyše milión výtlačkov.

Obsahoval hlavne správy z krajín pod komunistickou nadvládou a jeho stránky boli vyplnené citátmi, faktmi a priamymi svedectvami.

Po roku 1990 biskup Hnilica sprostredkoval do Ruska stovky kamiónov s hmotnou pomocou, potravinami, šatstvom, nábytkom a inými každodennými materiálnymi potrebami. Pomoc bola adresovaná nielen pre katolíkov, ale aj pre pravoslávnych veriacich a pravoslávne kláštory.

Aký mal vzťah k modlitbe posvätného ruženca?

Svojimi slovami, ale predovšetkým svojím príkladom učil, že modlitba posvätného ruženca je tá najlepšia cesta, spôsob, aby sa naše srdcia pretvárali a boli podobnými srdcu Panny Márie: „Modlitba posvätného ruženca nás uvádza do tajomstiev života Pána Ježiša: vtelenia, narodenia, účinkovania, umučenia a oslávenia.

Svätý Lukáš v evanjeliu píše, že Panna Mária zachovávala tieto veci vo svojom srdci a rozjímala o nich. Toto napĺňalo jej srdce.

Živá modlitba posvätného ruženca sa stáva malým, praktickým evanjeliom, ktoré denne môžeme čítať, a tak prehlbovať svoju lásku k Bohu a dať sa do služieb Kristovho diela, ktorým je záchrana duší.“

Aj keď žil dlhé roky mimo vlasti, bolo Slovensko stále jeho srdcovou záležitosťou?

Napriek tomu, že biskupovi ležalo na srdci dobro každého jedného človeka bez výnimky, predsa len rodná hruda bola jeho srdcu najbližšia.

Pri jednej návšteve Poľska, keď so skupinou priateľov bol v Tatrách a nachádzali sa v blízkosti štátnej hranice, poodišiel od skupinky a sám prekročil líniu. Na slovenskej strane si pokľakol, pobozkal rodnú zem a so slzami v očiach sa modlil.

Jeho spoločníci si na to pamätajú ako na veľmi dojímavý moment a dodávajú, že ako Slovák miloval Slovákov, miloval Slovensko.

Pohrebnú svätú omšu 18. októbra 2006 v trnavskej katedrále celebroval kardinál Ján Chryzostom Korec. Snímka: Peter Zimen

Otec biskup žil veľmi skromne, v čom nám mnohým môže byť príkladom. Dokonca vedel rozdať aj veci, ktoré sám potreboval.

Ak si dobre pamätám, jeho byt v Ríme bol zariadený jednoduchým vyradeným nábytkom z jedného starobinca a dlhé roky spal na posteli, ktorej sa niekto chcel zbaviť a vyhodil ju na ulicu. Priatelia, ktorí ho dobre poznali, dosvedčovali, že žil chudobu aj ako biskup.

Zbieral peniaze pre ľudí, pre chorých, pre ostatných, ale nie pre seba. Boli svedkami, keď niekomu daroval svoje topánky alebo kabát. Prichádzali k nemu aj ľudia, ktorí zneužívali jeho dobrotu, no on nikoho neodohnal od dverí.

Vyskytli sa aj situácie, keď z rozličných príčin nemohol pomôcť, a na tieto udalosti si spomínal ako na chvíle, ktoré mu spôsobovali najväčšiu bolesť.

Pre mňa je len samozrejmé, že človekovi, ktorý počas svojho života nechcel nič pre seba, len pre druhých a za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie neúnavne bojoval, odchodom do večnosti sa jeho misia nekončí.

Preto na záver tohto interview nemôžem zamlčať skutočnosť, že v srdciach ľudí, ktorí biskupa Hnilicu dobre poznali, pretrváva presvedčenie a túžba, aby bol začatý proces blahorečenia.

Keď si spomenieme na pohreb Pavla Máriu Hnilicu v októbri 2006 v Trnave, hneď sa nám vybaví liturgická farba, ktorá bola biela – slávnostná.

V deň pohrebu biskupa Hnilicu sa Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave a najmä presbytérium zaplnili do posledného miesta.

No nebol to len praktický dôvod, že v kostoloch je vždy viac bielych ornátov ako fialových – ale bolo to na želanie otca kardinála Jána Chryzostoma Korca, aby aj na liturgickej farbe sa odzrkadlilo jeho presvedčenie, ktoré vyslovil v závere kázne a ktoré zdieľali mnohí účastníci pohrebu: a toto presvedčenie v nich rokmi neutícha, ale prehlbuje sa a s dôverou vo svojich srdciach aj naďalej opakujú slová: „Otec biskup Pavol, oroduj aj ty za nás!“

Tak je to aj teraz, keď sa rok čo rok stretávame pri hrobe biskupa Hnilicu vo výročný deň jeho úmrtia: je to preto, aby sme sa prehĺbili v dôvere, aby sme ďakovali a prosili. Odchádzame domov povzbudení a posilnení. Je to vždy stretnutie naplnené radosťou.

Prichádzajú nielen najbližší príbuzní, otcovia jezuiti, členovia misijného spoločenstva Rodina Panny Márie, ale z roka na rok sa počet veriacich zvyšuje, lebo nejeden mal možnosť presvedčiť sa, že aj dnes sú platné tieto slová: „To, čo nie je možné ľuďom, Bohu nie je nemožné.“

Hľadajú posilu a povzbudenie u toho, ktorý mal možnosť vo svojom živote neraz naplno pocítiť túto dôveru v Božiu lásku a milosrdenstvo, a tak sa nečudujú, keď ich prosby, ktoré prednášajú pri hrobe biskupa, nezostanú nevypočuté.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.