Po páde režimu dal výpoveď v práci a zamestnal sa v KN

Ako ste sa dostali do Katolíckych novín? Kedy ste začali prispievať?
Prispievať som začal už v roku 1969 niekoľkými článkami do gréckokatolíckeho mesačníka Slovo, ktoré sa začalo vydávať po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968. Do Katolíckych novín som sa dostal krátko pred definitívnym pádom komunizmu, keď som napísal niekoľko článkov. Vtedy sa už situácia začala pomaly uvoľňovať a čakalo sa úplné oslobodenie.

Keď konečne v roku 1989 padol režim, hneď som podal výpoveď z miesta, kde som sedemnásť rokov pracoval. Biskup Ján Sokol vtedy hľadal redaktorov do Katolíckych novín, tak som sa prihlásil a nastúpil. Musím ešte povedať, že som už viac ako rok robil ilegálne skúšky u jednotlivých profesorov na Teologickej fakulte v Bratislave (u Štefana Janegu, Silvestra Šoku), ktoré sa po páde režimu stali legálnymi. Absolvoval som skúšky za prvé dva ročníky a šiel som do Ríma, kde som sa zapísal do inštitucionálneho teologického kurzu na Lateránskej univerzite. A tam som potom pokračoval v licenciáte aj v doktoráte.

Akým témam ste sa venovali?
Písal som o niektorých aktuálnych udalostiach, ako bolo svätenie gréckokatolíckeho biskupa Jána Hirku či návšteva delegácie Americkej biskupskej konferencie. Písal som tiež úvodníky. Keď bola príležitosť, pripravil som aj nejaký aktuálny rozhovor.
 

Aká atmosféra vládla v novinách po páde totality? Kto s vami vtedy pracoval v Katolíckych novinách?
V novinách vládla veľmi prajná a pracovná atmosféra. Bolo tam dosť zaujímavých návštev. Tí, čo tam vtedy pracovali, boli až na výnimky laici (aj ja). Kňazov bolo málo a tí pracovali na farách a na iných miestach.Najskúsenejším novinárom bol Jozef Zavarský, ktorý kedysi pracoval v Technických novinách. Aktívny bol František Sýkora a ešte ďalší traja-štyria redaktori, s ktorými som nebol až tak osobne v kontakte, takže po skoro tridsiatich rokoch si už na ich mená, žiaľ, nespomínam.
 

V čom ste ako redaktori videli hlavné poslanie vtedajších Katolíckych novín?
V príspevkoch sme sa snažili poukazovať viac na jadro kresťanstva, zachovať to, čo tam bolo tradičné, teda tie rubriky, ktoré čitatelia očakávali. Čakali predovšetkým na Božie slovo na nedeľu a komentár k čítaniam. V tej dobe sa písali aj úvodníky, na ktoré boli tiež čitatelia zvyknutí. Neskôr sa to zmenilo. Na nejaké politické články si nespomínam. Písalo sa určite o prenasledovaní Katolíckej cirkvi.

Čo sa zmenilo oproti totalite?
Začali sme bez problémov uverejňovať články týkajúce sa našej nedávnej minulosti. Veriaci si predtým kupovali Katolícke noviny, lebo tam bolo Božie slovo a niektoré správy z Cirkvi a z katolíckeho sveta. Hoci ich nebolo veľa a boli cenzurované, nejaké sa však uverejňovali. Mali sme vtedy náklad 180-tisíc výtlačkov, ktorý sme, predpokladám, zdedili. Zrejme to bolo spôsobené aj tým, že nič iné podobné nevychádzalo. Písalo sa o všetkom, čo sa nejakým spôsobom týkalo náboženského života a diania v Cirkvi. Vymenovávali sa noví biskupi, obnovovali sa rehoľné rády, otvárali sa nové semináre... Bolo toho veľa, o čom sa dalo písať a ani sme o tom všetkom nestíhali uverejňovať správy. Vznikali však aj ďalšie časopisy, vychádzali nové tituly kníh, vracali sa mnohí emigranti... Žili sme v určitej nadšenej a slobodnej atmosfére a čas veľmi rýchlo ubiehal.
 

Jednými z vašich prvých článkov boli rozhovory s kardinálom Tomkom a Chiarou Lubichovou. Mohli by ste v krátkosti priblížiť tieto rozhovory? Ako ste sa dostali k týmto respondentom? Ako vnímali dianie vo vtedajšom Československu?
Pokiaľ si spomínam, tak od Chiary Lubichovej sme dostali pozdrav a povzbudenie k slobode, čo sme aj uverejnili. Už sa presne nepamätám na text. S kardinálom Jozefom Tomkom som mal rozhovor v Ríme, keď som tam bol z iných dôvodov. Navštívil som ho v jeho dome na Gianicolo. Nemal pre mňa nič pripravené, lebo som sa s ním ani presne nedohodol. Tak mi nejaké svoje myšlienky nahovoril na príručný magnetofón, ja som to ešte v Ríme prepísal, trochu skrátil a upravil. Takto spracovaný rozhovor som mu potom predložil a on ho schválil. Myslím, že to vyšlo celkom dobre. Bolo to uverejnené v niekoľkých pokračovaniach.

Ako prebiehala spolupráca s biskupmi?
Pokiaľ si spomínam, tak v období pol roka po páde komunizmu sme priamu spoluprácu mali iba s trnavským arcibiskupom Jánom Sokolom. Ostatní biskupi boli v tom čase noví a mali iné starosti.

Spolupracovali ste aj s redaktormi či autormi, ktorí do Katolíckych novín prispievali v čase, keď boli noviny v područí hnutia Pacem in terris?
Nespomínam si, že by s tým bol nejaký problém. Všetko prebehlo veľmi pokojne. Viem, že za totality sa niektorí kňazi sťažovali, že na nich robili nátlak, aby do Katolíckych novín napísali nejaký článok – ale nie mierový, iba náboženský –, pretože nemali prispievateľov. Spomínam si, že som asi v roku 1988 jednému kňazovi napísal nejaké myšlienky a on ich potom uverejnil pod svojím menom.

S akými podnetmi sa na redakciu obracali čitatelia?
V redakcii sme mali pracovníčku, rehoľnú sestričku, ktorá mala na starosti korešpondenciu s čitateľmi. Podnety odovzdávala iným redaktorom. Ja som tam pracoval krátko, takže ku mne sa toho veľa nedostalo. Spomínam si iba asi na dve poznámky čitateľov k tomu, že používam v svojich článkoch nejaké cudzie slová.

Brali sme to normálne, že my ako kresťania máme ísť proti prúdu a hlásať Kristovo učenie vhod i nevhod.

Ako dlho ste pracovali pre KN? Kam viedli vaše ďalšie kroky?
Priamo ako redaktor v redakcii som pracoval iba šesť mesiacov. Potom ma slovenská časť vtedajšej federálnej biskupskej konferencie vymenovala za výkonného sekretára a stal som sa blízkym spolupracovníkom vtedajšieho sekretára biskupskej konferencie, biskupa Vladimíra Fila. V tejto funkcii som pred odchodom do Ríma pracoval rok a pol. Ale aj v tej dobe som niečo napísal do novín a oni to uverejnili. Komentoval som tiež prvé federálne televízne prenosy pápežových svätých omší na Vianoce a Veľkú noc v Ríme, čo bola u nás veľká novinka. Neskôr som komentoval aj prenos zo stretnutia mládeže v Poľsku.

Píšete do médií aj dnes?
Keď mi niečo napadne, tak sa to usilujem dať na papier. Aspoň ako myšlienku a poznámku, ku ktorým sa potom v prípade potreby vraciam. Tak vzniklo šesť zbierok myšlienok a úvah, z ktorých väčšina bola uverejnená v malom náklade pre úzky okruh ľudí. Iba dve zbierky boli na Slovensku vydané vo väčšom náklade, a to Život je vzťah a Hľadanie súvislosti. Vydal som ešte ďalšie odborné teologické knihy vo vlastnom náklade – Medzi vierou a rozumom a Duchovné cvičenia pre kňazov. Tento rok prispievam do českého dvojtýždenníka Monitor, kde mám rubriku Slovo biskupa, v ktorej vyšlo už skoro dvadsať myšlienok. Dvanásť rokov píšem tiež úvodníky do nášho dvojmesačníka Exarchát v Prahe.

Keď porovnáte Katolícke noviny vtedy a dnes, ako hodnotíte ich vývoj?
Aby som sa priznal, súčasné Katolícke noviny veľmi nesledujem, lebo žijem v Česku a prednostne žijem miestnymi problémami a otázkami Katolíckej cirkvi byzantského obradu. Môžeme iba hodnotiť vonkajšiu grafickú úpravu, ktorá je na veľmi vysokej úrovni.

Čo je podľa vás poslaním katolíckych médií v súčasnosti? V čom by mohli hľadať inšpiráciu v médiách z čias, keď ste pôsobili ako redaktor Katolíckych novín?
Asi sa dnes dáva príliš pozor na politickú korektnosť. S tým sme si – aspoň spočiatku – starosť nerobili. Všetko bolo dovolené. Držali sme sa pevne cirkevného učenia a línie Svätého Otca. Brali sme to normálne, že my ako kresťania máme ísť proti prúdu a hlásať Kristovo učenie vhod i nevhod (porov. 2 Tim 4, 2). A to aj s vedomím, že vzbudíme neľúbosť a dokonca odsúdenie od iných síl, ktoré teraz dominujú nielen na masmediálnom trhu. S tým však vždy bolo a bude treba počítať. To vždy patrilo k autentickému kresťanstvu.