Pomáhajú i v ťažkých chvíľach

Medzi armádnymi duchovnými pôsobíte už dlhé roky. Ako si spomínate na začiatky vojenskej duchovnej služby?

Do vojenského prostredia som vstúpil 1. februára 1996 spolu s ďalšími troma kňazmi. Rok pred nami to bol košický kňaz Ignác Juruš. Podmienkou bola absolvovaná základná vojenská služba, zdravotná prehliadka a fyzické testy.

Na výcviku v Martine sme sa oboznámili s ručnými zbraňami, prešli taktickou, poradovou prípravou a mali možnosť viesť tank T-72, bojové vozidlo pechoty BVP, a nakoniec záverečné dôstojnícke skúšky.

Spoznali sme reálne situácie, vedeli sme sa vcítiť do kože vodiča tanku, strelca, spojára a ďalších vojenských odborností. Veľkou výhodou pre nás bolo to, že sme mali absolvovanú dvojročnú základnú vojenskú službu. Následne sme zaujali svoje miesta v Trenčíne, Topoľčanoch, Zvolene a Prešove. Do roka boli obsadené miesta v Martine, Sliači a Liptovskom Mikuláši. Postupne prichádzali ďalší kňazi.

Začiatky neboli ľahké. Počúvali sme, že červenú totalitu nahradzuje čierna, že namiesto politrukov prichádzajú farári a podobne. 
Je však potrebné povedať, že títo ľudia nemali skúsenosť s vojenskými duchovnými, keďže už v roku 1945 smernice pre morálno-politickú výchovu na základe sovietskej skúsenosti zaviedli povinnú politickú výchovu a obmedzili činnosť vojenských duchovných. Najvyššia rada štátu v roku 1950 definitívne zlikvidovala duchovnú službu v Československej ľudovej armáde. No a to, v akom duchu boli neskôr formovaní vojaci v armáde, si už my starší pamätáme. 

Bol to určite pre mnohých šok. Mať vedľa seba v kancelárii, na nástupisku, v zamestnaní či vo výcviku vojenského duchovného v uniforme s výložkami na pleciach. 
Osobná prítomnosť a denný kontakt na pracovisku, ale aj mimo, urobili svoje. 

Ako hodnotíte uplynulých 25 rokov tejto služby?

Začalo sa to tzv. zelenými svätými omšami na verejnosti, keď sme v armáde pre vojakov a verejnosť slúžili sväté omše v kostoloch. Pokračovalo to zriaďovaním pastoračných miestností – kaplniek; aktivitami, ako je medzinárodná vojenská púť do Lúrd, pešia do Čenstochovej, Levoče, detský letný tábor. 
Aktívne sme sa zúčastňovali na vyvedeniach vo vojenských výcvikových priestoroch a pastoračnú starostlivosť sme ponúkali predovšetkým vojakom základnej služby.

Do toho prišlo jubileum 2000, kde sme sa prezentovali v jednotlivých posádkach spolu s vojakmi a dôstojníkmi i na celoslovenskom slávení v Bratislave. To všetko nás zviditeľňovalo a stávali sme sa znovu súčasťou vojenského prostredia.

Spomeniem aj prítomnosť duchovných v zahraničných misiách. V roku 2001 boli prví dvaja duchovní vyslaní na Cyprus a do Eritrey. Nasledoval Irak, Afganistan a Kosovo. Tam všade sa ukázal pozitívny prínos prítomnosti duchovného medzi vojakmi vzdialenými od domova, od rodín. 

Tých 25 rokov by som teda rozdelil do dvoch období: od znovuzavedenia duchovnej služby v roku 1995 po vznik Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov (OS a OZ) v roku 2003 a od roku 2003 po súčasnosť.

Čo sa za tie roky zmenilo?

Predovšetkým je to vznik Ordinariátu OS a OZ SR, personálnej diecézy pre rímskokatolíckych a gréckokatolíckych veriacich, ktorý zriadil sv. Ján Pavol II. 
Do ordinariátu patria príslušníci ministerstva obrany – vojaci; ministerstva vnútra – policajti a ministerstva spravodlivosti. Rovnako i ďalšie zložky, ktoré sú súčasťou jednotlivých ministerstiev a, samozrejme, aj rodinní príslušníci. Na tých všetkých sa vzťahuje tzv. kumulatívna jurisdikcia.

Počas hudobného festivalu Pohoda v Trenčíne sa 15. júla 2005 rozkazom ministra obrany zrušila základná vojenská služba a od 1. januára 2006 máme profesionálnu armádu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že sme stratili veľkú cieľovú skupinu. No nestalo sa tak. Na ich miesto prišli noví mladí ľudia, alebo sa vrátili bývalí vojaci základnej služby, no nie na polročnú povinnú službu, ale ako profesionálni vojaci.

Stabilizoval sa personál a o to intenzívnejšie a dlhodobejšie sme sa mohli venovať nielen veriacim príslušníkom, ale aj záujemcom o pastoračnú starostlivosť - dôchodcom, chorým v nemocniciach, kandidátom na prijatie jednotlivých sviatostí, pretože s tými ľuďmi sme v dennom a dlhodobom kontakte.

Ordinár František Rábek na slávnosť sv. Šebastiána, patróna ordinariátu, 20. januára 2015 svojím dekrétom vyhlásil zvolanie Synody Ozbrojených síl a ozbrojených zborov od 3. marca 2015 do 1. marca 2017. Témami boli: život a pôsobenie kňazov, kresťanská formácia členov ordinariátu, budovanie farského a ordinariátneho spoločenstva, pastoračná starostlivosť o rodiny a laický apoštolát členov ordinariátu.
To sú z môjho pohľadu tri udalosti, ktoré je potrebné spomenúť pri pohľade do ešte blízkej minulosti. 

Pred pár rokmi bolo cieľom vojenskej duchovnej služby doplnenie počtu kňazov, vytvorenie pastoračných centier pri cvičiskách i v civilnom prostredí či zabezpečenie duchovnej starostlivosti aj pre rodiny vojakov. Čo z toho sa podarilo a v čom sú ešte medzery?

Môžem spomenúť Katedrálu sv. Šebastiána v Bratislave-Krasňanoch; kaplnky vo výcvikových priestoroch a na každom útvare, kde je vojenský duchovný. Takto je vytvorený posvätný priestor na duchovnú starostlivosť a dôstojné slávenie sviatostí všetkým záujemcom.

V Ozbrojených silách SR je v súčasnosti 12 rímskokatolíckych a 10 gréckokatolíckych kňazov. Je však potrebné myslieť aj na budúcnosť, pretože nám starším pribúdajú roky (štyria sa blížime k šesťdesiatke) a bude potrebné získať nových duchovných. Otcovia biskupi, keďže ordinariát nemá vlastný seminár, asi budú znova pomáhať tým, že umožnia záujemcom z radov kňazov vyskúšať si tento druh špeciálnej pastorácie. 

Miesta, ktoré sú, prípadne budú voľné, by sme mohli ponúknuť diecéznym kňazom, ktorí by k nám takto prišli. Mohli by byť na mieste v rámci svojej materskej diecézy a zostali by tak v kontakte so svojím biskupom a spolubratmi. 

Čo sa týka medzier, pred nami je výzva a zároveň snaha otca biskupa Františka Rábeka o zavedenie novej koncepcie duchovnej služby v Ozbrojených silách SR.