Ponovembroví biskupi nezačínali na zelenej lúke

Po páde režimu prišlo menovanie troch nových biskupov veľmi rýchlo. Tento proces zvyčajne trvá niekoľko mesiacov, avšak tentoraz iba tri mesiace. Prečo sa podľa vás Vatikán tak ponáhľal?
Proces menovania biskupov pre uprázdnené slovenské diecézy bol dlhodobý. V období tzv. normalizácie, ktorá nastala po roku 1968, komunistický režim predkladal Vatikánu svojich kandidátov, ktorí sa angažovali v Združení katolíckych duchovných Pacem in terris (ZKD PIT).

Títo kandidáti však boli pre Vatikán neakceptovateľní. I Vatikán mal svojich kandidátov, ktorých však režim odmietal. Situácia sa náhle zmenila práve udalosťami novembra 1989. Už 21. decembra pápež sv. Ján Pavol II. vymenoval Jána Hirku za prešovského gréckokatolíckeho biskupa.

Vatikán urýchlil menovanie biskupov pre Slovensko aj preto, lebo nebolo ešte isté, či uvoľnenie politickej situácie bude mať dlhodobý charakter. Boli poučení situáciou z roku 1968.

Pri procese hľadania nového biskupa sa skúmajú názory rozličných ľudí, kňazov, dekanov. Odkiaľ mal Vatikán informácie o novovymenovaných biskupoch?
I napriek prísnej cenzúre sa na Západ dostali informácie o živote Cirkvi na Slovensku; pravidelne o tom informovali vysielanie Vatikánskeho rozhlasu či rozhlasu Slobodná Európa.

Kardinál Jozef Tomko v rozhovore s ministrom kultúry Pavlom Kojšom a Vincentom Máčovským v Bratislave pri návrate do Ríma v marci 1989 vzniesol výčitku, že zo stovky kandidátov na biskupov navrhnutých Svätou stolicou komunisti pri vyjednávaniach vyškrtli všetkých.

Z toho vidno, že Svätá stolica mala dostatok kandidátov na biskupov pre slovenské diecézy. Preto keď v novembri 1989 nastalo uvoľnenie, Vatikán konal promptne a rozvážne.

Svätá stolica na Slovensko vyslala kompetentných prelátov v osobe verbistu Jána Bukovského a českého preláta Jozefa Laštovicu, ktorí previedli potrebné kánonické šetrenie, a následne pápež sv. Ján Pavol II. už 14. februára 1990 vymenoval troch biskupov: pre Košickú diecézu Alojza Tkáča, pre Rožňavskú diecézu Eduarda Kojnoka a pre Banskobystrickú diecézu Rudolfa Baláža.

Všetkých troch vysvätil za biskupov kardinál Jozef Tomko: Alojza Tkáča v Košiciach 17. marca, Eduarda Kojnoka v Rožňave 18. marca a Rudolfa Baláža v Banskej Bystrici 19. marca 1990.

Noví biskupi pochádzali zo skupinky, ktorá sa stretávala s tajným biskupom Jánom Korcom. O akú skupinu išlo? Kto bol jej členom?
V rokoch tzv. normalizácie bolo na Slovensku viacero skupín a skupiniek kňazov, ktorí sa pravidelne stretávali, aby upevňovali svoje kňazské povolanie a spoločne hľadali riešenia v zložitých podmienkach.

Pokiaľ ide o skupinku, ktorá sa sformovala okolo osoby tajne vysväteného biskupa Jána Chryzostoma Korca SJ, tú tvorili niektorí kňazi z jednotlivých diecéz. Bola známa aj pod názvom JADRO.

Z Košickej diecézy to bol Alojz Tkáč a Bartolomej Urbanec, z Rožňavskej diecézy Eduard Kojnok, zo Spišskej diecézy Jozef Jarab, z Banskobystrickej Rudolf Baláž, z Nitrianskej Jozef Kyselica a Ján Ďurica, z Trnavskej arcidiecézy Jozef Slamka a Vladimír Filo.

Títo kňazi sa stretávali pod vedením biskupa Korca a na týchto stretnutiach koncipovali vízie, pokiaľ ide o život Cirkvi na Slovensku. Zaiste, o týchto kňazoch sa vedelo aj v Ríme, ktorý v osobe biskupa Korca mal záruku ich pravovernosti. Aj preto viacerí z týchto kňazov sa stali biskupmi, keď nastalo uvoľnenie v novembri 1989.

Pripomíname si 30. výročie vymenovania prvých ponovembrových biskupov. Pamätáte si na reakciu veriacich a kňazov na ich nástup do úradu a na ich vysviacku?
Vládlo všeobecné nadšenie. Azda najokázalejším spôsobom sa prejavilo pri vysviacke košického biskupa Alojza Tkáča. Tá sa konala na Všešportovom štadióne v Košiciach na tribúne uprostred plochy futbalového ihriska. V hľadisku sa priam tlačilo – podľa odhadu – vyše 40-tisíc ľudí.

Krásny slnečný deň a príjemné teplo, čo bol nevšedný jav na toto ročné obdobie, len dotvárali príjemnú a požehnanú atmosféru. Túto slávnosť v priamom prenose vysielala aj Slovenská televízia. Azda nikdy predtým a ani potom už nebolo cítiť také nadšenie Božieho ľudu zo svojich biskupov, ako to bolo v prvých mesiacoch roku 1990.

Do akej situácie prišli noví biskupi, z ktorých mali dvaja dlhé roky zobraný štátny súhlas?
Nebola to ideálna situácia, no predsa len noví biskupi z marca 1990 nezačínali svoju biskupskú službu na „zelenej lúke“. Nie je pravdivé tvrdenie, že v čase komunistického režimu Katolícka cirkev na Slovensku len živorila.

Zaiste, malé tajné skupinky katolíckych aktivistov vykonali veľa dobra v časoch komunistického režimu, no pravda je aj to, že hlavnou hybnou silou života Cirkvi na Slovensku boli mnohí statoční kňazi, ktorí i napriek veľkým ťažkostiam si verne plnili kňazské povinnosti vo farnostiach, pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti, pravidelne znepokojovaní nepríjemnými návštevami tzv. „cirkevných tajomníkov“.

Neraz mám pocit, ako keby práve títo kňazi upadli do zabudnutia, a vyzdvihujú sa len zásluhy tých, ktorí pracovali v tzv. podzemnej cirkvi. Napríklad v roku 1989 mala Košická diecéza okrem siedmich farností obsadené všetky vlastným kňazom, pre diecézu bolo vysvätených 11 novokňazov, a taký istý počet aj v roku 1990.

V kňazskom seminári sa v roku 1990 pripravovalo na kňazstvo za Košickú diecézu spolu 106 seminaristov. V rokoch po koncile do roku 1989 sa vybudovalo približne 50 nových kostolov a 40 farských budov.

Kňazi i napriek veľkým ťažkostiam predsa len učili v školách tie deti, ktoré rodičia sa nebáli prihlásiť na vyučovanie náboženstva. Poctivo viedli farskú katechézu v rámci prípravy na sviatosť krstu, birmovania a manželstva.

To všetko bolo ovocie trpezlivej práce kňazov vo farnostiach. Preto noví biskupi mohli nadviazať na všetko to pozitívne, čo v jednotlivých diecézach vykonali statoční kňazi. Ich úlohou bolo pokračovať v tom, čo oni vybudovali, obnoviť to, čo bolo potrebné obnoviť, zveľadiť a zveľadené dedičstvo otcov, pravú katolícku vieru odovzdať svojim nástupcom.

S akými problémami a výzvami museli zápasiť? Zmeny v spoločnosti boli obrovské a extrémne rýchle.
Tých problémov bolo veľa. Jedným z nich bolo, že od nových biskupov sa očakávalo, že sa podujmú na personálne zmeny vo svojich diecézach. V čase komunistického režimu na kľúčových miestach vedenia diecéz i vo farnostiach boli ustanovení kňazi, ktorí boli lojálni voči komunistickému režimu a angažovali sa v ZKD PIT.

Viacerí kňazi boli mimo verejnej činnosti vo farnostiach, lebo im režim neudelil alebo odobral štátny súhlas na jej vykonávanie. No nebola to jednoduchá záležitosť. V Košickej diecéze biskup Alojz Tkáč sa s touto problematikou vyrovnal najradikálnejšie.

Hneď v prvých týždňoch po biskupskej vysviacke vykonal okolo 100 dispozícií kňazov. Zámerom týchto zmien bolo dať kňazom možnosť začať na novom mieste pastoračne pôsobiť z rozhodnutia biskupa a nie komunistickej štátnej správy. Pre tých kňazov, ktorí boli úzko zviazaní s komunistickým režimom, to bola nová príležitosť.

No nie všetci to tak chápali. Preto tieto personálne zmeny spôsobili aj vlnu odporu u viacerých kňazov, ktorí neboli ochotní opustiť dovtedajšie pôsobiská, prípadne neboli naplnené ich očakávania, lebo túžili po „vyšších miestach“.

Ďalším vážnym problémom, s ktorým sa noví biskupi museli vyrovnať, boli tajné vysviacky biskupov a kňazov v čase totalitného režimu. Tento problém riešila Svätá stolica so slovenskými biskupmi tak, že na Slovensko bol vyslaný prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Joseph Ratzinger, podobne to bolo aj v Českej republike.

Ale boli tu aj iné problémy, ktoré museli riešiť noví biskupi: obnova kňazských seminárov, výchova budúcich kňazov, znovuzískanie cirkevných objektov a majetku, ktoré komunistický režim zhabal. Ďalej budovanie či oprava kostolov a iných cirkevných budov a pod. Biskupi boli nútení promptne reagovať aj na politickú situáciu v štáte, tvorili sa nové politické strany, bolo potrebné k nim zaujať postoj z hľadiska princípov kresťanskej morálky a sociálnej náuky Cirkvi.

Čím obohatili títo ponovembroví biskupi, ktorí prišli do diecéz po dlhých rokoch bez biskupov, Cirkev na Slovensku a našu spoločnosť?
Noví biskupi boli obohatením pre Cirkev na Slovensku, ale aj pre celú spoločnosť v tom, že boli svedkami, morálnymi vzormi. A práve na túto stránku vsadil aj pápež sv. Ján Pavol II. pri ich menovaní.

Neboli to biskupi ovenčení akademickými titulmi zo zahraničných univerzít, nebolo im umožnené ani len to, aby v rámci podmienok, aké boli na Slovensku za komunizmu, mohli študovať a urobiť doktorát na CMBF v Bratislave; to bolo umožnené iba kňazom, ktorí mali pozitívny postoj k režimu a angažovali sa v ZKD PIT.

To však neznamená, že neboli vzdelaní v teologických náukach. Stačí si preštudovať ich homílie, pastierske listy či iné slovné prejavy a v nich nájdeme katolícku náuku, ktorá vychádza zo Svätého písma, z Katechizmu Katolíckej cirkvi a iných dokumentov magistéria.

Svätý Otec dal Cirkvi na Slovensku biskupov nezaťažených pochybnými náukami a pastoračnými metódami, ktorých zhubné ovocie dnes vidíme vo viacerých krajinách západnej Európy, kde sa kresťanstvo priam vytráca. Dnes možno konštatovať, že Slovensko, i keď sa celkom neubránilo vplyvom neomodernizmu, predsa si uchovalo status kresťanskej krajiny.

Tvrdý život týchto pastierov za komunistického režimu ich zocelil natoľko, že v čase slobody sa nešetrili v pastoračnej práci. Niektorí z ponovembrových biskupov sú už vo večnosti. Alojz Tkáč ešte i dnes pravidelne spovedá v košickej katedrále a vypomáha aj pastoračne v rozličných farnostiach arcidiecézy.

Arcibiskup Bernard Bober mu za to poďakoval v homílii pri preberaní úradu arcibiskupa a metropolitu v Košiciach slovami:
„Staral si sa príkladne o našu Košickú arcidiecézu, o kňazov a veriacich laikov. Dnes mi ju odovzdávaš zveľadenú o nové duchovné povolania, ešte viac o mnohé návraty ku Kristovi a zrelšiu vieru našich ľudí, pre ktorých slúžia desiatky nových a opravených kostolov spolu s obnoveným kňazským seminárom, cirkevnými školami, charitatívnymi zariadeniami a tiež je tu dozrievajúce ovocie diecéznej synody. Toto všetko a ešte oveľa viac tvorí základ mojej a našej vďaky a úcty k tebe ako k opravdivému pastierovi s odvážnym a zároveň pokorným srdcom, ako k mužovi modlitby a húževnatosti v práci pre Božie kráľovstvo. Nech ťa Pán Boh požehnáva ako požehnával tvoju pastiersku službu.“

A takými obetavými pastiermi Božieho ľudu boli aj ostatní slovenskí biskupi z marca 1990. K nim nielen môžeme, ale i máme priradiť aj ostatných biskupov z tých čias: Jána Sokola, Františka Tondru, Jána Hirku, Dominika Tótha, Vladimíra Fila, Františka Rábeka.

Dnes, po 30 rokoch mnohí konštatujú, že vymenovanie biskupov pre Slovensko po novembri 1989 a vysvätených v prvých mesiacoch roku 1990 bola zo strany Svätej stolice a predovšetkým pápeža sv. Jána Pavla II. dobrá voľba. Preto môžeme so sv. Jánom Zlatoústym povedať: „Bohu sláva za všetko!“