Pôstne plátno pripomína konkrétnych ľudí

Farníci z bratislavskej Trnávky celý január prinášali do kostola biele oblečenie a textílie. Z ich osobných vecí potom výtvarníčka DOROTA SADOVSKÁ (47) vytvorila pôstne plátno Byť blízko. Tento názov vyjadruje dvojitú blízkosť – jednak sa človek darovaním kúska svojho oblečenia priblížil zástupnou formou ku Kristovi na oltári a zároveň je na plátne prepojený s ostatnými farníkmi. O pôstnom plátne v Kostole sv. Jána Bosca sme sa viac porozprávali s jeho autorkou.
Ján Lauko 09.03.2020
Pôstne plátno pripomína konkrétnych ľudí

Na plátne nájdeme oblečenie všetkých vekových kategórií a rozličných profesií. Jeho výtvarné spracovanie hierarchicky podčiarkuje oltárny kríž. / Snímka: Erika Litváková


Na tohtoročnom pôstnom plátne sa výraznou mierou podieľali aj farníci, ktorí prinášali vlastné veci. Čo vás viedlo k takémuto zámeru?

Na túto výtvarnú intervenciu ma oslovil mladý architekt Michal Žák. Najviac ma zaujala veľmi živá komunita okolo kostola na Trnávke. Tohtoročné pôstne plátno je preto jednoznačne spoločným komunitným a participatívnym dielom. Aby mohlo vzniknúť, pomáhalo pri realizácii veľa dobrovoľníčok aj dobrovoľníkov. Tiež by som sa rada poďakovala za prejavenú dôveru tunajšej komunite saleziánov, pretože akákoľvek skica či predloha nedopovie do dôsledkov, ako bude dielo pôsobiť naživo. Lebo až keď sa dielo dokončí, pôsobí naplno.


Plátno dáva vyznieť i oltárnemu krížu. Bol to váš zámer?

Áno, preto nie sú v ústrednej časti pod krížom prišité žiadne šaty. Nechala som za ním vyznieť iba hladké plátno. Bolo mi ľúto, že pôvodné umiestnenie oltárneho triptychu v tomto chráme málo počítalo s divákom - veriacim dívajúcim sa na hlavný kríž vizuálne utopený v obraze za ním.


Prečo ste sa rozhodli pre biele plátno?

Plánovala som niečo, čo veľkorysejšie uchopí hlavný priestor. V chráme v Trnávke je viacero prvkov, ktoré by azda mohli viac napomáhať celistvosti. Túžila som po čistote, jednoduchosti, nenalíčenej prirodzenosti. Mnohé sakrálne priestory na Slovensku vznikajú aditívnym spôsobom, teda pridá sa občas nový prvok aj bez vedomia, že sa tým vizuálne prebije niečo dôležitejšie. Potom sa vytráca harmónia aj hierarchický vzťah jednotlivých predmetov k celku. Veď najdôležitejšie časti chrámu majú dostať najviac farebnej, tvarovej či materiálovej pozornosti na úkor tých menej zásadných. Aj preto som zvolila základnú bielu farbu.


Nebol problém nájsť dostatok bielych materiálov?

To je dobrá otázka, pretože čím ďalej, tým menej sa dá kúpiť bieleho oblečenia. Na viacerých úrovňach je dnes čoraz vzácnejšie to, čo bolo kedysi bežné. Napríklad detské šaty, kedysi prevažne biele, sú dnes najčastejšie rozdelené na dievčenské a chlapčenské – ružové a bledomodré už pre bábätká. Často z nich na vás skáče tiger alebo gýčová postavička. Rodičia, ak majú aj dcéru, aj syna, sú nútení kupovať dvakrát, hoci by to nebolo treba. Domnievam sa, že pre tento komerčný efekt sú v menšine čistobiele šaty bez vzoru. Dokladá to aj biely dominikánsky habit, ktorý vznikol v stredoveku, keď biela symbolizovala jednoduchosť bez príkras, chudobu a dobrovoľnú striedmosť. Lebo kedysi to bolo to najlacnejšie plátno. Ale to sa mení, recyklované textílie už tažko budú snehobiele.


Boli ste spokojná s postupom prác od predlohy k finálnemu výsledku?

Oceňujem tú energiu všetkých zúčastnených. Najprv prinášali plátna, obrusy a podobný metrový textil. Ľudia predpokladali, že majú nosiť iba plátna, keďže v podtitule bolo napísané pôstne plátno. Preto sme dali novú výzvu, že radi prijmeme aj ich osobné vyradené šaty bielej farby, aby používané zástupnou formou sprítomňovalo darujúceho. Som rada, ak sa tu nájde každý či už v svojom konkrétnom odeve, alebo v odeve, ktorý sa veľmi podobá na to, čo má doma v skrini. Veľmi ma potešilo, keď deň pred prezentáciou prišli staršie ženy upratovať kostol a hneď pochopili, že to je o nich, keď na plátne videli prišitú svoju bývalú blúzku či malé rukavičky po dcére.


S akými materiálmi a vecami ste pracovali?

Snažila som sa vybrať z každého typu odevu vrátane vecí darovaných priamo zo saleziánskej komunity. Na plátne tak nájdeme albu, štólu, kolárikovú košeľu či ornát zo svetového stretnutia mladých so Svätým Otcom v Madride. Rovnako sú tu detské dupačky, tanečný úbor, tričká aj tielka, rozličné typy košieľ, ozdobná, hladká aj plisovaná sukňa, nohavice krátke, dlhé aj na traky, šál, župan, rukavice, ponožky, dokonca i svadobné šaty. Plátno tak ponúka niečo ľudské až intímne, čo pripomína konkrétnych obyčajných ľudí a ich každodennosť. Lebo veriaci predsa nežije duchovne iba v nedeľu počas návštevy kostola, ale snaží sa duchovne prežívať každú chvíľu všedného dňa.


Aj vy ste niečím prispeli?

Áno, napríklad vecami mojich detí – dcérinými princeznovskými šatami alebo malými dupačkami po synovi. A môj je ten huňatý svetrík hore.

Zaujímavosti o pôstnom plátne Byť blízko

  • Pre Dorotu Sadovskú to bol po 25 rokoch prvý vstup do živého sakrálneho priestoru. Naposledy v roku 1995 maľovala kaplnku provincialátu Spoločnosti Ježišovej na Panskej ulici v Bratislave.
  • Veci, ktoré boli použité pri tvorbe plátna, pochádzajú od veriacich z farnosti sv. Jána Bosca v bratislavskej Trnávke. Tí od začiatku januára prinášali oblečenie a ďalšie materiály bielej farby. Nakoniec sa vyzbieralo 9 banánových krabíc šatstva a textílií, z ktorých bolo použitých skoro 6 škatúľ.
  • Na realizácii plátna sa pracovalo počas štyroch pondelkov od rána až do večera. Plátno má rozmery 9 x 9 metrov, váži do 60 kilogramov. Pravouhlé ukončenie chrámovej lode získalo vďaka natočeniu plátna apsidálne zaoblenie.