Pôvodne som chcel celú knihu ponurú a zadumanú

Tento rok si pripomíname 210 rokov od prvého vydania prvej časti Goetheho Fausta a 50 rokov od posledného vydania v slovenčine – v preklade Mórica Mittelmanna-Dedinského (prvý diel vyšiel v roku 1966, druhý diel v roku 1968). Je to pre vás istá symbolika?
To sú okolnosti, do ktorých sa niekedy trafíme a niekedy nie. Ale mám dojem, že to nie je obzvlášť dôležité. Pre mňa je dôležité, že som sa dostal k veľmi vážnej úlohe, po ktorej som túžil.

Už to tak je, že herci túžia, aby hrali Hamleta, speváčky, aby spievali Carmen, a výtvarníci ilustrátori vždy túžia po nejakej knihe, ku ktorej by sa chceli vyjadriť. A to je aj môj prípad, čo sa týka Fausta.

Kým som sa k Faustovi dostal, poznal som len málo ilustrátorských verzií – hlavne od Vincenta Hložníka a od českého výtvarníka Vladimíra Tesařa, ktorý tematiku Fausta pochopil úplne ináč ako Hložník. Predtým, ako som pristúpil k tejto úlohe, vyhľadal som si na internete staré filmy, ktoré som si veľmi pozorne pozrel.

Mali ste z ilustrovania Fausta zážitok?
Ide o to, že táto téma je večná. No zaujímavé pre istú aktualizáciu je nové poňatie - vysvetlivka, ktorá sa hodí k okamžitej situácii panujúcej vo svete.

Vtedy sa na Fausta, Mefistofelesa a Margarétu pozriete takými očami, až sa vám zdá, že títo aktéri stredovekej tragédie sú naši súčasníci: že sa rovnako mýlia, že sú rovnako zmätení, rovnako dezorientovaní ako množstvo súčasných ľudí. Pokiaľ ide o staré čiernobiele filmy, ich obmedzenie spočíva v tom, že herectvo predstaviteľov hlavných postáv bolo vtedy ešte divadelné a patetické.

Nie je teda pri výtvarnom zobrazovaní Fausta potrebné, aby boli postavy ľahko identifikovateľné? Stačí metafora, náznak?
Niektorí výtvarní umelci, ale aj hudobníci i spisovatelia sa k tejto výsostne príťažlivej téme dnes vyjadrujú úplne inak. Ilustrátori sa však často viažu na text, lebo by tam mala byť istá paralela - malo by byť sledovateľné, čo na obrázkoch je.

No niektorí výtvarníci na to rezignujú a vytvoria iba abstraktné vízie nielen nebeských zborov, ale aj násilia či lásky. Mal som šťastie, že sa mi dostala do rúk kniha, ktorú vydali v Nemecku a ktorá reaguje na faustovské podnety vo výtvarnom umení.

Táto kniha mapuje zobrazenia Fausta podľa iných výtvarníkov?
Áno; dokonca je tam stvárnená fantastika ako Valpurgina noc, čo je pre výtvarníka podmanivá téma, lebo tam môže pôsobiť fantázia, predstavivosť. Tu sa výtvarník uchytí omnoho lepšie, ako keď musí vyjadrovať vzťah dvoch ľudí, nenávisť, lásku, zbožnosť, pokoru, pokánie.

Ale veď práve to je pre výtvarníka veľká výzva. A aj pre vás musel byť Faust veľkou výzvou.
Pre mňa je veľmi lichotivé, že som dostal takú úlohu. Pravda je, že mám šťastie, že som mohol počas svojho života ilustrovať veľmi kvalitné a krásne texty, po ktorých – ako som spomínal - mnohí výtvarníci túžia.

Od ilustrácií pre deti - mal som možnosť ilustrovať slovenské rozprávky, ktoré zozbierala Mária Ďuríčková, i základnú slovesnosť pre deti v knihe Zlatá brána; až po Lysistratu, Dekameron, Gargantuu a Pantagruela i dielo z pera Iuvenalisa a mnohé ďalšie. Dostali sa mi na výtvarné stvárnenie i texty, ktoré boli problematické, ale vždy bolo pre mňa veľmi príjemné, že zodpovední ľudia z vydavateľstiev ma poverili niečím, o čom si neboli vopred istí, ako to dopadne.

Zľakli ste sa niekedy, keď ste dostali text, ktorý ste mali ilustrovať?
Zakaždým, lebo si uvedomujem, že vyjadrujem svoje stanovisko, ktoré bude neodvolateľné, keď vyjde v knihe. Odborná aj laická verejnosť to potom bude posudzovať a komentovať – ako to urobil tento výtvarník, ako to spravil pred ním ten druhý... Takže je to vážna úloha.

A je to vážna úloha aj preto, lebo dnes už nevnímame ilustrovanie len ako komentár k textu alebo jeho vizualizáciu, ale vnímame ilustrácie ako názor daného výtvarníka. Pritom toto výtvarné stanovisko môže byť aj nesúhlasné, teda nemusí byť totožné s predstavou čitateľa, práve naopak, môže čitateľa znepokojiť, vyrušiť, ale to je práve zmysel našej práce.

V umení sa stanovisko mení ustavične, pretože sa vyvíjajú skúsenosti a názory, takže priniesť vo výtvarnom vyjadrení zmenu je nutné a nevyhnutné. Umenie sa totiž vyvíja v zmenách a zopakovanie istého stanoviska by bolo fádne, nezaujímavé a nepotrebné - to už vlastne nie je ani umenie. Umenie je riziko nového názoru, nového stanoviska, nového hodnotiaceho, kritického postoja.

Myslíte si, že aj vaše ilustrácie k Faustovi čitateľa vyrušia, že sa bude pýtať, prečo ste to ilustrovali takto a nie inak?
Toto ma zmáhalo počas celej práce. Predsa len, už som nejako ako výtvarník zaradený, a keď sa povie, že som ilustroval Fausta, tak to ľudí azda aj zaujme; no ľudia sa na to budú pozerať s istou dávkou očakávania a kritickosti: Čo to ten Cipár vyvádza, čo to vymyslel? A týmto som sa dlho zapodieval.

S knihou ste sám spokojný?
Áno, je to veľmi pekne graficky a knihársky urobená kniha.

Aj keby ste to neilustrovali vy, páčilo by sa vám to?
Toto odosobnenie je ťažké. Lepšie by znelo, keby som povedal, že by som to vedel obhájiť. Asi by som povedal: No, toto je zaujímavý prístup k Faustovi. 

Čím by ste neznalcov umenia motivovali, aby siahli po tomto Goetheho diele?
Pravdupovediac, dielo je zaujímavé najmä tým, že vychádza v jednej knihe celý Faust; po druhé, že vychádza s novým ilustrátorom; ale možno istým hendikepom je, že vychádza v starom preklade.

Čím však môže aj starší preklad Fausta inšpirovať dnešných ľudí?
Mal som možnosť porovnať slovenský preklad od Mórica Mittelmanna-Dedinského s českým prekladom od Otokara Fischera, čo je vrcholný preklad, je to úžasne napísané.

Takže môžem povedať svoj názor, že slovenský preklad je s českým porovnateľný, Móric Mittelmann-Dedinský spravil krásny, dôkladný a ctižiadostivý preklad, pričom tu možno cítiť vôľu urobiť to ako veľké dielo. Pritom je tu množstvo obmedzení, lebo je to vo veršoch.

Veršovanie však prináša isté jemné posuny; keby to bol prozaický text, povedali by sme, že je to krásny preklad, lebo samotný nemecký originál je krásny. No toto veršované dielo môžeme porovnávať iba s inými prekladmi podobných veľkých diel písaných vo veršoch, napríklad s Božskou komédiou.

Dá sa povedať, že napriek polstoročiu, ktoré uplynulo od vydania slovenského prekladu, je Faust do slovenčiny preložený znamenite.

Vaša príprava na ilustrácie k Faustovi trvala rok; potom ste však všetko nakreslili hneď na „prvý šup“, nič ste neprekresľovali.
Je to pravda, ale je to takto: zvolil som si techniku, ktorá už neumožňuje opravy, respektíve umožňuje úplne minimálne opravy, ale po tých som nesiahol, radšej som urobil iný variant.

Práca s technikou alla prima (dynamický, spontánny spôsob maľby – pozn. red.) prináša sviežosť podania, ale na druhej strane so sebou nesie riziko omylov. Pristúpil som k tejto práci s rozmachom a dostal som sa do takého tempa, že som si mohol dovoliť urobiť varianty. Niektoré sa však do knihy nedostali.

Prečo?
Lebo to, čo som urobil ako druhé, sa mi páčilo viac.

V ilustráciách k Faustovi ste radikálne obmedzili farebnú škálu.
Dokonca som uvažoval o tom, že to bude len úplne hnedé – celé to malo byť v hlbokej hnedej farbe, ale ako som to robil, pocítil som, že tá hnedá farba by mala byť svetlejšia, máličko dočervena, tak som použil troška červenej a zrazu som zistil, že červená tam má byť.

Pôvodne som chcel všetky ilustrácie jednofarebné, predstavoval som si celú knihu ponurú, zadumanú, temnú, dokonca som rozmýšľal o tmavohnedých vakátoch (v knihách nepotlačených stranách – pozn. red.), ale potom mi do toho červená farba vniesla to podstatné – nielen krv, ale aj lásku, vášeň, pátos...

To všetko vo Faustovi je a je tam toho nadmieru dosť.
Vidíte, to je zaujímavé – keď som uvažoval, ako bude kniha vyzerať, predstavoval som si, že bude hnedá. Ale nie je hnedá. A keď som to videl vo výsledku, keď som si ju rozložil, mal som pocit, že som to urobil až príliš opisne, že som sa príliš viazal na text; že som to mal urobiť ako sen o Faustovom príbehu a ukázať iba detail, z čoho sa však bude dať čítať, o čom je kniha.

Ale vo vašich ilustráciách sú detaily perfektne prepracované a sú tam aj snové vízie, náznaky i fantastika...
Áno, lebo kľúčové scény som mal potrebu urobiť v detaile. Keď som si prečítal Fausta, mal som pocit, že sa to odohráva ani nie na nebesiach, ani nie na zemi, ale v nejakom medzipriestore, kde sa pohybujú rôzne tajomné postavy. Mal som dojem, že anjeli, aj zbory, aj celá dráma človeka sa odohráva niekde vyššie, mimo pozemského kontextu, a tam nastáva búrkový výboj konfliktu.

Hľadali ste dlho motív, ako fyziognomicky zobrazíte tri hlavné postavy?
Videl som romantické predstavy iných výtvarníkov, aj vo filme - Faust a Margaréta boli zobrazení ako veľmi ideálni, krásni, vznešení ľudia a Mefistofeles bol vždy temná postava, so zakriveným nosom, zhrbený a s vlajúcim plášťom, ktorý vyzeral ako diablove krídla.

Tejto predstave sa nedalo uhnúť, lebo keď niekto povie Faust alebo Mefistofeles, existuje o nich všeobecne prijatá predstava, takže sa tu dá ťažko urobiť nejaký pohyb; určite sa dá, ale ja som na to nenašiel odvahu.

Predstavu o Faustovi, Margaréte a Mefistofelesovi som už vlastne „kúpil“, len som sa k tomu vyjadril svojou linkou. Spolu je ilustrácií okolo šesťdesiat. Najskôr som ich toľko nechcel, ale pripravil som si ku každému oddielu knihy vlastný ilustrátorský plán, a potom sa už nedalo, aby som obišiel antické témy a prostredia – tak som to tam vsunul.

Kedy sa vám Goetheho Faust dostal do rúk prvý raz?
Určite v študentských časoch, ale k čítaniu som sa dostal až v českom vydaní, ktoré som obdivoval ako artefakt, ako veľmi krásnu knihu. Bolo úžasné, ako grafický upravovateľ Oldřich Hlavsa spolupracoval s výtvarníkom Vladimírom Tesařom.

Dokonca vo svojej knižke Typografie Oldřich Hlavsa uvažoval o tom, akým spôsobom zvládnuť typografiu Fausta; dokonca išiel až tak ďaleko, že pozval k tejto úvahe najlepších českých a slovenských typografov, ktorí pre tento projekt urobili návrh titulnej strany i písma, aké by zvolili k Faustovi.

To je úžasné, že jedna téma, Faust, vyvolá niečo také...
Oldřich Hlavsa do toho zapojil aj slávnych typografov zo zahraničia, ba i publicistov - kritikov typografie, ktorí okomentovali jednotlivé návrhy, či sa minuli cieľa, alebo boli staromilské, či príliš artistné. Téma Fausta naozaj funguje ďaleko.

Keď som ilustrácie odovzdával našim grafickým upravovateľom z Pergamenu, predstavoval som si, že na obálke bude iná, farebná ilustrácia a niekde vpravo dole bude malými písmenami napísané Faust. Grafici sa ma síce pýtali na môj názor, aj som im ho povedal, ale s dôvetkom, aby to nebrali ako limit, že budem spokojný s tým, ako to zvládnu.

Sú to veľmi schopní ľudia; tak som sa spoľahol a dobre som urobil. (Úsmev.) A oni dali bielu obálku, a keď sa kniha roztvorí, vnútri vo vakáte je portrét Mefista. Aj z tohto vyplýva, že každý sa na Fausta pozerá ináč.

Traduje sa, že Goethe údajne napísal Fausta podľa reálne žijúcej stredovekej postavy. A tiež sa hovorí, že v Prahe je Faustov dom. Zašli ste tam niekedy?
Nie, nebol som tam. Faustovské témy ľudí odjakživa znepokojujú. Faust sa končí otázkou, či je vina vykúpená tým dobrom, ktoré koná.

Rozprával som sa o tom s profesorom Júliusom Paštekom, veľkým odborníkom na literatúru, a pýtal som sa ho: „Je v tom stredovekom karnevale obsiahnutá neresť ako súčasť, alebo je to len dôsledok?“ On sa však iba zasmial. Akoby mi povedal: „Tráp sa sám.“

Človek sa veselí, je roztopašný, no dôsledok roztopaše je neresť - a teraz, ako to vnímať? Je to súčasť kultúry smiechu, kultúry radosti? Ja tam cítim skôr otáznik.

Čo hovorila na vaše ilustrácie k Faustovi vaša pani manželka?
Moja manželka Vilma je veľmi trpezlivá. Keď som sa venoval Faustovi, bola zima; doma mám také miestečko, kde sa môžem viacej sústrediť a tam som to „štrikoval“, a keď manželka prechádzala okolo do kotolne, vždy len niečo poznamenala, ako: „To je nejaké červené...“

Brali ste si jej slová k srdcu?
Manželka mi do toho nepichá, nevstupuje; jedine, keď ju pozvem. Má len taký malý komentár, keď ide okolo. Ale potom, samozrejme, keď som to už mal v istom rozmachu, zavolal som ju a vypočul si jej poznámky: „Toto sa mi ľúbi; toto nie; prečo je toto také?“ Ona je veľmi dôležitá pri mojej práci, lebo ma presne odhadne, kedy skutočne pracujem alebo uvažujem a kedy som len lenivý.

Tomu neverím, že ste lenivý.
Môj otec mi hovorieval: „Vždy niečo rob!“ A tak mám vždy niečo rozrobené, lebo len vtedy je človek vnútri, v tom. Keď to dáte bokom a poviete si, že to máte za sebou, je zle. Prestanete mať vnútorné napätie tvorby, začnete sa na to dívať chladne, hodnotiť to – a potom je návrat trpký, ťažký.

Ako sa hovorí v športe - kým sa atlét dostane do formy, musí toho veľa natrénovať a trvá to veľmi dlho; ale keď prestane trénovať, pád je zničujúci a návrat do predchádzajúcej formy ohromne ťažký. To sa týka aj tvorby.

Pre mňa je to jednoduchšie, že kreslím aj maľujem, robím súčasne dve práce rôznym spôsobom: pri jednej stojím, režem, pri druhej sedím. Je ťažké predstaviť si, že by som nemal vyrovnávaciu stranu.