Pozerajme sa na obmedzenia očami lásky

Pandemická situácia už rok nepriaznivo ovplyvňuje všetkých ľudí. Majú veriaci oproti neveriacim nejakú výhodu?

Či už je to viera katolícka alebo iná, my psychológovia vieme, že každý človek má aj duchovný rozmer, že potrebuje veriť v niečo, čo ho presahuje, kultivuje alebo nadchýna. Nás, veriacich katolíkov, napĺňa vzťah s Bohom, Ježišom a Duchom Svätým.

U neveriacich je veľkým zdrojom čerpania okrem iného umenie a kultúra. To, či bude naša viera výhodou oproti neveriacim, záleží len a len na nás – na postojoch, ktoré zaujmeme, a na rozhodnutiach, ktoré urobíme.

Aj veľa veriacich katolíkov napriek svojej viere, žiaľ, prepadáva v tomto čase skepse. Investuje svoj čas do sledovania a šírenia konšpiračných či poplašných správ a informácií, ktoré človeka uväzňujú v strachu, úzkosti, panike, hneve, niekedy až nenávisti či zatrpknutosti a nespokojnosti. To má následne veľmi negatívny dopad na psychiku človeka.

Je, naopak, aj veľa ľudí bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú veriaci, ktorí sa napriek ťažkostiam popasovali s výzvami, ktoré táto krí­za so sebou priniesla, a stali sa pre mnohých inšpiráciou či prejavujú v tomto čase solidaritu voči tým, ktorí to najviac potrebujú.

Aké pozitíva prináša viera v takýchto náročných časoch?

Pre veriaceho človeka je viera v tomto čase určite veľmi nápomocná. „Viera je základom toho, v čo dúfame, a dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 10, 1). Ako veriaci sa teda môžeme spoľahnúť na to, že aj keď nevidíme či nerozumieme tomu ťažkému, čo sa deje okolo nás, veríme, že Boh je s nami v skúške, že nás sprevádza aj v tejto náročnej situácii, akou súčasná pandémia určite je.

Už rok nemôžeme žiť život, na ktorý sme boli zvyknutí. Zakúšame aj veľa obmedzení či súžení – vážne ochorenie, strata blízkych, zamestnania, možnosti navštevovať kostoly, školy i kultúrne podujatia. A aj keď nedokážeme ovplyvniť to, aké situácie a obmedzenia nám život postaví do cesty, môžeme sa rozhodnúť, ako sa k tomu postaví­me.

Veriaci človek má možnosť rozhodnúť sa veriť, že Boh je dobrý. Dô­verovať mu, že sa postará, aj keď ho v živote postretnú náročné situácie. Takýto postoj viery napĺňa srdcia potrebnou útechou, nádejou, pokojom, silou a vytrvalosťou a je teda jednou z najlepších stratégií zvládania, ktoré nám môžu pomôcť túto záťažovú či krízovú situáciu lepšie prekonať.

Ako môžu veriaci ľudia povzbudiť aj tých neveriacich?

Povzbudiť neveriacich môžeme tým, že budeme mať čas ich vypočuť či utešiť. Samozrejme, od nás si to vy­žaduje aj to, aby sme boli príkladom a nedali sa strhnúť negativizmom. Prijímajme ostatných takých, akí sú, ale vyhraňme svoj postoj.

Nešírme napríklad ďalej poplašné a neoverené informácie či nenávistné komentáre na sociálnych sieťach. Ježiš povedal, že my sme svetlo sveta. Nestavajme sa teda do prievanu reptania plynúceho z nespokojnosti, aby sme nezhasli a nezatrpkli, ale chráňme si svetlo nádeje, ktoré v nás žiari a môže byť povzbudením aj pre iných.

Prijímajme obmedzenia s dôverou, že Boh nás nedovolí skúšať nad naše sily, a nesme si vzájomne bremená. Rovnako pomôže aj to, keď sa na prijaté opatrenia budeme pozerať trpezlivo, očami lásky a solidarity, ako na tie, ktoré chránia tých najslabších z nás.

V chrámoch sa už pár mesiacov nekonajú verejné bohoslužby. Ako to vplýva na naše duševné zdravie v tomto ťažkom období?

Samozrejme, že táto doba je presiaknutá sociálnou izoláciou, ktorá ohrozuje aj našu psychickú pohodu. Dovolím si ale povedať, že nie sú to len veriaci, ktorí na základe protiepidemických opatrení prišli o možnosť sociálneho kontaktu alebo o zdroje svojho čerpania. Aj neveriaci oň prišli, keďže je v útlme aj kultúra a všetky podujatia.

Najnovšie prieskumy ukazujú znepokojivé údaje. Stúpa množstvo depresií aj u dospievajúcich a mladých dospelých, ktorí majú mesiace zatvorené svoje školy a stratili fyzický kontakt s rovesníkmi. Rovnako stúpa aj počet hovorov na krízových linkách a plnia sa ambulancie psychiatrov.

Situácia je pre ľudí veľmi náročná a trvá už dlho, ale to, ako ju zvládneme, závisí nielen od toho, či budeme alebo nebudeme chodiť fyzicky do kostola, ale aj od toho, ako sa k celej situácii postavíme.

Vnímam to tak, že človek s pohľadom viery nepozerá neustále na to, o čo všetko sme v tejto krí­ze ukrátení a čo všetko nemôžeme, ale je vďačný za to, čo máme a čo robiť stále môžeme. Hľadá spôsoby, ako svoje duchovné a ostatné zdroje podporiť a ako svoju vieru prehĺbiť v možnostiach, ktoré má k dispozícii.

Môže nám pritom pomôcť aj na­ša vynaliezavosť – poznám osobne viacero kresťanských spoločenstiev, ktorých členovia sú v pravidelnom kontakte aspoň online formou, a rovnako sú aj kňazi, ktorí našli spôsob, ako aj v tejto situácii udr­žiavať kontakt s veriacimi vo svojich farnostiach.

Povzbudením nám môžu byť taktiež ľudia, ktorí zvládajú prijímať obmedzenia už roky, bez ohľadu na pandémiu. Napríklad tí, ktorí sú pripútaní na lôžko a ich jedinou možnosťou, ako sa zapojiť do spoločného slávenia svätej omše, je sledovať ju v televízii; či všetci tí, ktorí nemôžu pristupovať k sviatostiam roky pre rôzne ťaživé životné okolnosti.