Poznanie vlastnej emocionality nám prináša radosť

Výklad slova emócia sa spája so synonymami cit, dojatie, vzrušenie, pohnutie, znepokojenie mysle. Svet emócií je asi obrovský.
Za posledné roky sa emocionalite, citovosti a citlivosti v bežnom živote jednotlivcov začalo venovať oveľa viac pozornosti. Zdôrazňovanie citov môžeme pozorovať pri výchove detí, v spôsobe riešenia medziľudských vzťahov, manželských problémov a aj v riešení širších spoločenských tém.

A teda ako chápať ľudskú emocionalitu?
Emocionalita je neoddeliteľnou súčasťou stvoreného človeka. A stvorenie človeka na Boží obraz je v Biblii hodnotené ako veľmi dobré. Teda aj to, že máme emócie, citovosť je veľmi dobré.

Je však tiež vhodné si uvedomiť, že okrem emócií má človek aj rozum a následne schopnosť konať, pretvárať a podmaňovať si zem. Odraz Božieho obrazu by sa mohol chápať ako ich súlad. Vzájomne sa dopĺňajú a spolupodieľajú na živote človeka ako na úrovni duševnej, tak i duchovnej.

Môže vôbec človek ovládnuť svoju emocionalitu?
Odpoviem protiotázkou. Kam by viedlo konanie človeka, keby svoju emocionalitu neovládal? Hľadanie odpovede na ňu je dôležité a potrebné pre vlastnú sebavýchovu, rozvoj  a dobrý vzor napríklad pre vlastné deti. Chcela by som však presnejšie vysvetliť, ako je potrebné rozumieť slovesu „ovládať“.

Rozumiem tomuto pojmu v zmysle vládnuť. Vo Svätom písme vládnutie treba chápať v zmysle tvorivom, usporiadavajúcom, premieňajúcom. Nie je to myslené ako násilné ovládanie iných a ich pocitov. Máme pred očami múdreho, stabilného, spravodlivého a chápavého kráľa. V tomto konkrétnom obraze sa javí duša človeka. Duša ako božské, kráľovské v nás.

Aké je prepojenie viera, duchovný život a emocionalita?
Je možné úvahy rozvinúť ešte trochu ďalej v duchu ignaciánskej spirituality. Pokiaľ by sme si ako ideál pre duchovný život postavili celoživotnú úlohu v hľadaní Božej vôle, potom mať emocionalitu v súlade s myšlienkami a konaním bude nevyhnutným predpokladom.

Ideál je v jednoduchosti a konkrétnosti. Teda cvičiť sa v rozlišovaní medzi myšlienkami, citmi a konaním, ktoré napomáhajú úlohu napĺňať a naopak, ktoré dostávajú človeka do rozporu s touto úlohou. Tu môžu byť emócie veľmi citlivým ukazovateľom a asistentom pre svedomie človeka.

Môžete uviesť konkrétny príklad?
Uvediem príklad, ktorý v sebe obsahujú nepríjemné emócie. Pritom jedna negatívna emócia môže viesť k Bohu a k ľuďom, a druhá od neho. Predstavme si situáciu v rodine. Rodič má dvanásťročné dieťa, ktoré sa už nechce venovať záujmovému krúžku. Rodič zareaguje tak, že dieťaťu nedovolí s krúžkom skončiť.

Odpoveďou je negatívna reakcia dieťaťa, hnev alebo plač. Rodič sa dostane do nepohody. Ide o to, čo rodič s touto negatívnou emóciou ďalej urobí. Pokiaľ by zostal len v subjektívnej citovosti, bez pohľadu na úlohu plniť Božiu vôľu, zareaguje na dieťa nevrlo a tvrdo voči nemu vystúpi.

Môže byť silne direktívny, negatívne ho ohodnotiť a zraniť. Na dieťa zatlačí, dosiahne, čo chce a bude mať zase pokoj. Iná cesta z emocionálnej situácie je, že rodič „zmäkne“.

Výsledkom je, že má pokoj a zároveň dobrý pocit, že dieťa je vďaka tomuto rozhodnutiu spokojné. Ale čo vlastne týmto dieťa naučil? Ako ho pripraví na situácie, keď bude dospelé a nútené robiť aj veci, ktoré ho už nebavia?

Jestvuje aj iná možnosť reakcie?
Druhý spôsob by mohol vyzerať tak, že rodič bez ohľadu na nepríjemnú emóciu, ktorú prežíva, skúsi popremýšľať, ako vidí svoje povolanie rodiča. Čo v tejto situácii znamená vlastne plniť Božiu vôľu a čo je pre dieťa správne. Takéto premýšľanie vie veľmi napomôcť emóciu zjemniť.

V tejto situácii môže ukázať Otcovu tvár svojmu dieťaťu. Otec je láskavý a milujúci, ale tiež vyžaduje. Ak v tom bude mať rodič jasno, počas rozhovoru s nahnevaným dieťaťom vie použiť pokojné a rozumné argumenty pre svoje rozhodnutie.

Je mu sprievodcom v labyrinte dobrých a zlých dôvodov pre jeho rozhodnutia. Dvanásťročná osobnosť je určite schopná rozumieť širším súvislostiam a dôsledkom rozhodnutí pre vlastný život.

Veriaci ľahšie zvládne náročné situácie?
Čiastočne sme už odpovedali v predošlej otázke. Veriaci človek má veľký dar, a to vo vzťahu s Bohom. Keď sa ocitá na križovatke v živote a nevie kam ďalej, zvyčajne to so sebou nesie veľkú emocionálnu nálož.

Mať pred sebou ideál úlohy plnenia Božej vôle, práve v týchto neprehľadných situáciách na križovatkách pomáha zastaviť sa, pozieť sa na seba a svoje možnosti. Aj na minulé rozhodnutia priamo bez vykrúcania a zahmlievania pravdy.

Dôležité je zastaviť sa a umožniť si premyslieť, až potom konať. Keď pozrieme na Ježiša, tak môžeme vidieť, že prežíval všetky emócie.  Radoval sa aj smútil, plakal, bol rozčúlený a aj kričal, ale nenechal sa svojimi emóciami vláčiť. Bol prítomný v celej ľudskosti, nebol emocionálne apatický, práve naopak, konal, myslel a cítil v duchu „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (Jn 2, 17).

Má byť prežívanie viery spojené s prejavmi emócií? Alebo je to preháňanie.
Jednoduchá odpoveď, áno. No trochu dlhšia by asi bola; emócie rozhodne do prežívania viery patria, ale nie ako určujúci prvok. Teda vtedy je modlitba dobrá, keď sa mi srdce nesie ako na krídlach k Bohu.

Kto tento pocit pozná, ten vie, že je to skvelý pocit, ale neznamená to, že to bola dobrá modlitba. Keby sa modliaci stále upínal len k takémuto vzletnému emocionálnemu stavu v modlitbe, potom by sa mu bohom stal tento vzletný pocit.

A azda chápeme, že je to vlastne otáčanie sa smerom do seba a nie smerom k Bohu. Ten istý princíp patrí aj na mimoriadne silné emócie vyúsťujúce do plaču, napríklad pri ľútosti nad individuálnymi zlyhaniami.

Často počujeme, že je „výhodnejšie“ mať vyššiu emocionálnu inteligenciu ako kognitívnu (IQ). Aká je vlastne pravda?
Človek bol stvorený ako muž a žena. Človek rovná sa vzťah. Teda byť v kontakte s druhými. Rozvinutá emocionálna inteligencia je určite veľkým pomocníkom v zdravom prežívaní spoločenstva.

Na druhej strane často práve osoby mimoriadne inteligentné prinášajú do spoločentva nie len „po- krok“, ale doslova „po- skok“. Práve niekedy „od normy vyčnievajúcim“ spôsobom myslenia a konania. Ale takýchto ľudí nie je veľa.

Čím disponuje osoba s vysokým emočným koeficientom?
Pre osoby s vyššou emocionálnou inteligenciou je charakteristické, že sú schopní porozumieť vlastnému svetu emócií. V tomto zmysle dokážu si byť vedomí seba, čiže sebavedomí. Sú flexibilní, čo znamená, že sa vedia prispôsobiť meniacim sa podmienkam a prostrediu. Dokážu zostať otvorení novým myšlienkam. Prirodzene dbajú o vlastný osobnostný aj myšlienkový rozvoj.

Jednoducho povedané zostávajú dlho mladí. Dokážu vidieť  pozitívne vlastnosti, nádejné možnosti u seba aj u druhých. Preto vedia odpúšťať a pokračovať v živote a vo vzťahoch. Hoci dokážu aj veľké veci a úlohy doťahujú do konca ,  nie sú ovládaní perfekcionizmom. Vedia si zachovať stabilitu a nepotrebujú ísť až za hranice svojich možností, aby dokázali byť so sebou spokojní. Nadväzujú a udržiavajú hlboké medziľudské vťahy. Zároveň dokážu mať pozitívny vzťah aj k sebe samému.

Človek, ktorý pozná a kontroluje vlastné emócie, dokáže byť asi zhovievavejší a chápavejší k druhým. Alebo sa mýlim?
Nemýlite sa. Zhovievavosť znamená poznať, kedy treba pohladiť, vyjadriť porozumenie, zachovať pokoj, ale tiež, keď je užitočné na správanie druhého pritlačiť a niečo vyžadovať. Blízko k zručnosti zhovievavosť je aj chápavosť ako poznanie, kedy je citlivé porozumenie produktívne a kedy pôsobí kontraproduktívne. To znamená, robí z druhého nezodpovedného jedinca.

Napríklad, že v dobrej viere preberá pomáhajúci na seba úlohy, ktoré robiť nemá. Chcem poukázať na riziko mimoriadne citlivých, empatických a emocionálne veľmi inteligentných ľudí, ktorí tak veľmi chcú druhým pomáhať, až sa sami úplne vyčerpajú a zničia. Zároveň bývajú často využívaní druhými, ktorí môžu, ale nemusia o tom vedieť, pretože za nich konajú a rozhodujú v dobrej viere, že toto je pomáhajúce.

Čo by ste ponúkli čitateľom, ak by chceli zapracovať na svojej emocionálnej inteligencii?
Odporučila by som im, aby sa naučili rozlišovať medzi subjektívnymi pocitmi, ktoré človeka odvádzajú od ideálu a sledujú skôr ľahšiu cestu, a pocitmi, ktoré, naopak, rozpaľujú srdce človeka, aby svoj svet a vzťahy v ňom stvárňoval. To je dobrý začiatok pre slobodu, ktorá nám uľahčuje ozaj vidieť a poznávať, k čomu sme v živote povolaní.