Prajem vám záblesk vnútorného šťastia

Sedíme vo vašej šatni v Slovenskom národnom divadle, máte krátko pred predstavením. Mávate ešte trému?

Trému mávam vtedy, keď viem, že sú tam diváci, ktorí túto trému vyvolávajú. Obyčajne chvíľočku vtedy, keď tam je rodinný príslušník alebo niekto, na koho upozornia kolegovia, že dnes prišiel na predstavenie ten a ten.

Povedal by som, že je to prirodzené. V rámci pokory pred človekom, ktorý pre mňa niečo znamená.

Chceli ste byť hercom odmalička?

Bolo to zvláštne v tom, že kedysi bývali všelijaké recitačné preteky, na ktorých som sa zúčastňoval. Na jednom bola v komisii pani Koštialová a ja som recitoval báseň Neboráčik. Vtedy ma pozvala do svojho dramatického krúžku v Pionierskom paláci.

Potom ma odporučila cez Petra Mikulíka, ktorý už chodil do rozhlasu, aby som šiel aj ja. A tak som začal účinkovať v rozhlase. Takto som sa pomaličky, krôčik za krôčikom, v tejto profesii posúval.

Vo filme Martina Hollého Noční jazdci (1981) ste stvárnili postavu kňaza. Ako ste sa zžívali s takouto úlohou?

Už keď som prišiel z Nitry do Bratislavy na Novú scénu, dostal som prvú veľkú úlohu – novica. Bola to inscenácia Glória od Marinkoviča a veľa obrazov sa odohrávalo v kostole.

Po účinkovaní v tejto hre, keď bola nejaká úloha kňaza v televízii alebo vo filme, tak mi prišla pozvánka, že pán Kovár, boli by sme radi, keby ste to hrali vy. Ale keď zoberiem špeciálne Nočných jazdcov, bol som nesmierne vďačný, že som túto postavu hral.

Pretože to považujem za jeden z najlepších filmov, aký sa na Slovensku natočil. Stala sa tam ale jedna vec, o ktorej málokto vie. Film by boli kúpili Taliani. Lenže v scéne s Pannou Máriou účastník procesie na vozíku ako invalid narazil do závory a zomrel.

Úlohou kňaza by bolo dať mu požehnanie a Taliani si dali požiadavku, že to požehnanie odo mňa tam musí byť. Lenže komunisti to zakázali a film sa na festival do Talianska nedostal.

Čo bola škoda. Fakt je, že to bola významná postava. Ale priznám sa, že už tých farárov bolo tak veľa, že som si povedal, to by už aj stačilo (smiech).

Začínali ste teda v rozhlase, ale ľudia vás poznajú najmä z divadla, filmov či dabingu. Ktoré z týchto umení je vám najbližšie?

Nedá sa povedať. Divadlo je prameň, od ktorého sa všetko odvíja, pretože tu skúšame, rozoberáme postavu, máme čas a možnosť konfrontovať všetko počas predstavenia s divákmi. Čiže v divadle dostávame spätnú väzbu. Vo filme je to tak, že sa natočí a definitívny záber sa už nedá vrátiť, vylepšiť.

Každá z týchto vecí má svoje čaro. Napríklad aj dabing. Ak je zaujímavý film, človek sa vnútorne naladí na situáciu, na herca. Aj teraz nedávno sa mi pri dabovaní seriálu stalo, že sme sa aj s kolegom rozplakali, také to bolo silné. Každá herecká činnosť je niečím zaujímavá.

V ktorom z filmov alebo inscenácií ste účinkovali najradšej?

Nedávno sme natočili veľmi zaujímavý film Spiaci účet. Mal by mať premiéru asi o polroka, očakávame, ako zarezonuje. Z divadelných inscenácií sú to hry, ktoré vo mne zanechajú pozitívnu stopu. Napríklad v Nitre to bola Smrť Ďurka Langsfelda.

V Divadle Astorka sme zasa hrali kabaret a musel som sa naučiť spievať. Ale páči sa mi napríklad aj aktuálne predstavenie Kubo, oprostené od mystifikácie a urobené iným, novým spôsobom. Vždy sa nájde niečo, do čoho sa vložíte a poviete si fajn, dnes bolo dobre, predstavenie sa divákom páčilo.

A pre nás je to odmena. Svojich kolegov som zasa za ich herecké výkony obdivoval napríklad v inscenácii Kým prídu Stouni, ale aj v najnovšej inscenácii Macbeth.

Je to dôležitý faktor sadnúť si do publika, pozerať sa na kolegov a fandiť im. Tešíte sa a hovoríte si: Som šťastný, že som v tomto divadle, že som v tomto súbore, pretože to má hodnotu a zmysel.

Svoju hodnotu a zmysel majú aj vianočné sviatky. Ako vyzerajú u Kovárovcov?

Vianoce u  Kovárovcov vyzerajú tak, že obyčajne deň pred Štedrým dňom staviam stromček, teraz aj s vnučkou. Mám tiež na starosti kapra, ktorého idem kúpiť pár dní vopred, aby som ho stihol pripraviť. Som „ten, čo nakupuje“, pretože manželka medzitým v kuchyni pracuje na vianočných maškrtách.

Samozrejme, aj ja jej pomáham a ona porovnáva, čo jej vyšlo a čo nie (smiech). Pečivo potom rozdelíme každému synovi do každej rodiny. Samotné balenie darčekov je na poslednú chvíľu, lebo nikto vám nepovie včas, čo mu má Ježiško priniesť.

A čo samotný Štedrý deň?

Na Štedrý deň k nám chodia deti s rodinami podľa toho, ako si to rozvrhneme. Ako u každého, aj u nás máme nejaké zvyky. Pomodlíme sa, samozrejme. Nechýbajú oblátky, rozkrojí sa jabĺčko a všetko to, čo k tomu patrí. Večeriame kapustnicu a kapra so šalátom.

Po večeri príde Ježiško, ktorý zazvoní na zvonček, aby sme vedeli, že už je tu. Posadáme si k vianočnému stromčeku a zásada je, že ďalší darček sa nerozbaľuje, kým nie je rozbalený predošlý. A kým na obdarovanom nevidíme, či mu Ježiško ulahodil.

Pravidelne tiež chodievam čítať na sväté omše Božie slovo. Na to sa vždy veľmi teším a som rád, že ma zavolajú. Vianoce v každom z nás istým spôsobom znova oživia atmosféru, ktorú sme zažívali ako deti. Nosíme to v sebe a chceme to odovzdať ďalej.

Bezbrannosť a čistota v zrodení Ježiška prináša čarovnú atmosféru vianočných sviatkov. Tiež láska, požehnanie, rodina pokope. Aj materiálne darčeky sú v poriadku, ale to najdôležitejšie, čo si počas vianočných sviatkov odovzdávame, je duchovné. A to má byť to dominantné.

Bez čoho si Vianoce neviete predstaviť?

Bez rodinných návštev. Máme štyri vnúčatá, ktoré k nám prídu – práve ony sú tým, čo nám sviatky najviac obohacuje. A tiež máme takú zvyklosť, že pokiaľ sa dá, odfotíme sa s vnúčatami a posielame pozdravy našim blízkym.

Minulý rok sme poslali asi šesťdesiat-sedemdesiat takýchto pozdravov. A, samozrejme, neviem si predstaviť Vianoce ani bez toho, že chodievam na Štedrý večer čítať.

Mám pocit, že slovným prejavom, ktorému som sa v divadle naučil, teraz môžem sprostredkovať a obohatiť čítanie Božieho slova. Že tak Bohu splácam povedzme aj talent, ktorý mi dal.

Nie sú dnes Vianoce pre mnohých skôr komerčnými sviatkami? Ako to vnímate vy?

Dôležité je tú komerciu, obchod a matériu okolo Vianoc vedieť ustrážiť. Keď som ja kedysi dostal malé autíčko, drevený traktor alebo knihy, bol som šťastný a bolo to vzácne.

Dnes sa matéria stáva do istej miery podstatnou a treba si ustrážiť, aby neprevýšila to duchovné. Musíme sa ponoriť do pokory, aby sme nezabudli jeden na druhého.

Aký darček dokáže potešiť vás?

Keď dostanem hoci len malé prekvapenie, o ktorom neviem. Alebo keď mi niečo kúpia či nakreslia vnučky. Niečo, čo si môžem odložiť a vidím v tom ich schopnosť a talent. Ale v podstate akékoľvek prekvapenie, ktoré splní účel, že: Tak toto ste vymysleli, to je naozaj úžasné!

Zuzka, najstaršia vnučka, krásne kreslí a je kreatívna, hrá v divadle. Hanka zase vie písať krásne piesne, ktoré mi potom pošle. Dávidko, ten je zdatný v počítačoch. A najmladšia Zuzka niečo nakreslí, zarecituje. Ich výtvory ma vždy potešia. Jedným slovom – prekvapenie.

Takže vnúčatá idú vo vašich šľapajach?

Ťažko povedať. Kormidlujem to tak, že im v tom nechávam slobodu, ale zároveň ich upozorňujem na všetky úskalia tejto profesie. Lebo ženy to v nej majú omnoho ťažšie ako my muži. Už len keď si pozriete obsadenie predstavení, je tam viac mužských rolí ako ženských.

Ak to nie je hra vyslovene napísaná pre ženy. A aj to, že dominantná úloha v postavení ženy je rola matky. Zosúladiť profesiu s výchovou detí je náročné. Klobúk dole pred vami ženami!

Ako ste to zosúladili vy s manželkou?

Moja manželka sa do istého času v podstate obetovala – kým boli deti malé, nemohla sa naplno venovať medicíne v praxi, takže učila na fakulte. Ja som mal toho vtedy veľa, chodili sme na zájazdy s divadlom, tak ona bola tá, ktorá bola s deťmi doma. Ak Boh dá, budúci rok budeme oslavovať päťdesiatročnicu.

Náš vzťah je predovšetkým o tolerancii. Niekedy aj o zahryznutí si do jazyka, sypania si popola na hlavu a odpúšťaní. Inokedy zasa treba zobrať rozum do hrsti (smiech). Je krásny tento protiklad muža a ženy, to dobrodružstvo, a nie každý má šťastie na toho pravého.

A aký je váš vzťah k Bohu?

Verím v Boha a každý deň sa pomodlím. Považujem to za súčasť svojho života. Ale neodsudzujem tých, ktorí nie sú praktizujúci veriaci. Pretože všetci máme Boha nad sebou a fakt je, že nám dal slobodu rozhodovania.

Čo by ste popriali našim čitateľom?

Prajem všetkým záblesk vnútorného šťastia. Aby sa im splnilo želanie predovšetkým vo vzťahoch, v rodine a aby boli zdraví.