Pri komentovaní treba byť v správny čas ticho

Ako ste sa dostali k F1? Bola to láska od detstva alebo vám to nejakou náhodou pristálo v lone a rozhodli ste sa, že si to už teda necháte?

Dobrá otázka, vlastne ani neviem, ako sa to celé zrodilo. Zrazu som jedného dňa F1 sledoval a mal som doma aj knižku, ktorú som si študoval a listoval. Nikdy mi však ani nenapadlo, že by som F1 mohol komentovať.

Keď sa posunieme o mnoho rokov neskôr, pracoval som v televízii Markíza, ktorá na konci roka 2012 úplnou náhodou kúpila vysielacie práva na F1. Vysielacie práva na športové podujatia sa totiž predávajú v balíkoch. Markíza vtedy chcela kúpiť hokejový turnaj na olympiáde v Soči.

Zároveň v tom balíku však bol – vymýšľam si – magazín talianskej basketbalovej ligy alebo vodnopólový šampionát. No a zhodou okolností obsahoval balík s olympijským turnajom aj dvojročné práva na formulu 1.

Tak sa to v roku 2013 celé začalo a bola to láska. Okamžite. Ráno o piatej som išiel komentovať druhý voľný tréning Veľkej ceny Austrálie, mal som nachystaných asi šestnásť A4 poznámok.

Bol som, prirodzene, hrozne nervózny, nevedel som, či mi to pôjde – je to predsa len hodina a pol, zvládnem to? A keď som potom vychádzal z komentátorskej kabíny, vedel som, že áno, toto je ono, toto chcem robiť.

Aký je rozdiel v komentovaní F1 a bežných športov?

Pre mňa je F1 fascinujúca z rôznych uhlov pohľadu. Spája v sebe špičkovú technológiu, špičkový marketing, perfektnú fanúšikovskú základňu. A čo sa týka samotného komentovania, tak špecifikum je v tom, že človek musí myslieť „za zákrutu“.

Vysvetlím to na príklade. Predstavte si tenis – dvaja hráči, jedna loptička, jedna výmena. Alebo futbal – 22 hráčov, jedna lopta. Podobne hokej.

Všetko sú to dynamické športy, ktoré si vyžadujú úplne inú úroveň remeselného prevedenia, ale F1 je najväčšie „vzrúšo“ – máme 20 monopostov, stále sa menia, paralelne prebieha niekoľko súbojov, treba sledovať live timing a zároveň predvídať, lebo jednotlivé tímy majú svoje stratégie. No a, samozrejme, do hry vstupujú i emócie.

Mne sa na vašom komentovaní páči, že v ňom dokážete prepojiť šport, kultúru, politiku či aktuálne dianie.

Veľa ľudí si myslí, že komentovanie je iba „odkvákanie“ niečoho a basta. Hoci by som asi vedel odkomentovať aj schnutie omietky, pravda je taká, že človek musí šport, ktorý komentuje, milovať. To sa oklamať nedá.

Druhá vec je, že veľmi rád čítam, stále si niečo študujem a pred každým prenosom mám pocit, že ešte nie som úplne pripravený. Všetko si tiež zapisujem. To je taký súbor faktorov, ktoré do toho vstupujú.

Niekedy v závislosti od dejiska pretekov už pred ich samotným začiatkom vieme, že pravdepodobne nebudú nijako extra zaujímavé, skôr nudnejšie. Sú takéto okruhy nočnou morou komentátora? Musíte sa na ne špeciálne pripraviť?

Podľa rozloženia kalendára vieme odhadnúť, ktorý víkend to budú naozaj ťažko zarobené peniaze. (Smiech.) Na niektoré trate mám prípravu dlhšiu, ide najmä o Soči, Barcelonu, Abú Zabí či Singapur.

Práve v Singapure trvajú preteky extrémne dlho a viem, že si vždy musím pripraviť o stranu poznámok navyše, pre istotu. Ale ozajstná nočná mora komentátora je strata hlasu.

Stalo sa vám to už?

Každému z nás sa už niečo také prihodilo, typickým vinníkom býva alergia. V tomto však razím zásadu, že to diváka nemá čo zaujímať. Jemu môže byť jedno, či mám nádchu, či mi dieťa preplakalo celú noc alebo či mám nejaké iné problémy. Do každých pretekov idem s tým, že podám výkon na 110 percent.

Ďalšou zaťažkávacou skúškou môžu byť pre komentátora prerušené preteky, napríklad po nehode Romaina Grosjeana v Bahrajne v novembri 2020 boli prerušené na viac ako hodinu. Bolo to náročné komentovanie?

Pri Grosjeanovej nehode som mal šťastie v nešťastí, pretože so mnou komentoval Rišo Gonda, pretekár, ktorý tiež prežil ťažkú nehodu, tak sme sa o tom vedeli porozprávať. No boli aj okamihy, keď sme neveriacky pozerali, ani nedýchali a modlili sa, aby bol v poriadku; nechápali sme, ako sa to stalo.

Z komentátorského hľadiska však bola pre mňa horšia kvalifikácia na Veľkú cenu Brazílie v roku 2014. Prišla prietrž mračien a kvalifikácia bola na hodinu a štvrť prerušená. Komentoval som vtedy sám, minuli sa všetky reklamy, tak som rozprával už naozaj aj historky starej matere, ale vynašiel som sa.

Rád by som však pripomenul ešte jednu vec, ktorá je pri komentovaní veľmi dôležitá – byť ticho v správny čas. Ticho je úžasný a silný nástroj. Nie je umenie prekecať hocijaký prenos, ale nechať ticho vyniknúť.

Stretli ste viacerých pilotov F1. Ako na vás pôsobia ako na človeka, ktorý sa nepohybuje v padoku každý deň?

Prvú takúto skúsenosť som mal na Hungaroringu v roku 2014, chodil som tam s otvorenými ústami ako Alica v krajine zázrakov. Pre mňa sú piloti blázni v tom najlepšom zmysle slova, veď sa predbiehajú v rýchlosti 350 km/h! Sú to špičkoví atléti a majú evidentne vymontovaný pud sebazáchovy.

Pre tlak médií a sociálnych sietí to však majú veľmi ťažké, tak väčšinou nosia na tvári akoby masku a nedá sa im tak ľahko dostať pod kožu.

Mal som však možnosť niektorých pilotov spoznať bližšie. Napríklad taký Daniel Ricciardo je prototyp vysnívaného kamoša, akého proste chceš mať. Sebastian Vettel je veľmi pohodový chlapík a asi každý by chcel zažiť párty s Kimim Räikkönenom.

Potom sú piloti, ktorí neznášajú celú tú pozlátku okolo, ale v skutočnosti sú to dobrí ľudia, trebárs Robert Kubica. A niektorí klamú telom – Charles Leclerc vyzerá ako anjelik, ale na trati je bezohľadný zabijak.

Ako však povedal bývalý pretekár Keke Rosberg, na trati musíš byť niekedy bezcharakterný, aby si vyhral a stal sa šampiónom.

Keď sa vás pýtajú, ktorý je váš najobľúbenejší pilot, žartovne odpovedáte, že Bernd Mayländer, vodič safety car. V čom je práve jeho úloha špecifická?

Bernd Mayländer má prácu snov a zároveň jednu z najťažších úloh na svete – musí ísť najpomalšie a zároveň najrýchlejšie, ako dokáže. Jeho úlohou je spomaliť celé štartové pole, čo si vyžaduje isté majstrovstvo.

Je to bývalý vynikajúci GT pretekár a v safety car musí byť naozaj všestranný, má tam množstvo vysielačiek, musí so všetkými komunikovať, keď sa do toho pridá i dážď, tak to vie byť skutočne náročné.

Z pilotov F1 si však naozaj neviem vybrať ani jedného obľúbeného. Cítim sa, ako keď sa dedka pýtajú vnúčatá, ktoré má najradšej, a on odpovie: „Vnúčatká moje, ja vás predsa všetky ľúbim rovnako.“ Tak nejako to cítim aj ja.

Mnohí hovoria, že kedysi F1 pozerávali, no teraz to už nie je „ono“. Vraj je to stále o tom istom, každé preteky vyhráva ten istý pretekár... Čo sa zmenilo?

Spoločnosť je neukojiteľná. Máme jednu z najlepších sezón, aké kedy boli, no rovnako máme aj dva fenomény, ktorými sú krátka pamäť a historický optimizmus.

V deväťdesiatych rokoch sa na prvých troch miestach objavovali tie isté mená – Prost, Senna a Mansell. Dominancia jedného pilota alebo značky tu bola stále.

V dnešnej dobe máme aj oveľa viac možností, ako tráviť voľný čas, ktoré športy si pozrieť, dajú sa sledovať aj elektronické športy, no F1 si stále drží svoje publikum. Ak aj na F1 časť fanúšikov zanevrela, prišla nová mladá generácia, formula 1 totiž dokáže stále zaujať obrovské množstvo ľudí.

Dôkazom je práve prebiehajúca sezóna. Generačný súboj sedemnásobného šampióna Lewisa Hamiltona s dravým Maxom Verstappenom je to najnapínavejšie formulové divadlo za posledných desať rokov.

Aký pomer talentu konkrétneho pilota k technickým možnostiam tímu je kľúčom k úspechu?

Nad týmto som sa akurát minule zamýšľal a dospel som k záveru – je to však len môj osobný odhad –, že 80 percent úspechu tvorí kvalita monopostu a 20 percent jazdecká, mentálna a technická kvalita pilota.

Kľúčom k úspechu je však aj adaptabilita. Už len pneumatiky Pirelli, ktoré sa vo formule 1 používajú, sú také špecifické, že trvá roky, kým sa na nich človek naučí jazdiť. Tí najlepší piloti sú zároveň najkomplexnejší pretekári, ktorí sa dokážu všetkému rýchlo prispôsobiť.

Za posledných sto rokov sme mali vo formule 1 len dve ženy. Bola by žena vo formule 1 dostatočnou konkurenciou pre mužov?

Veľmi si to želám. Len musí mať rýchlosť. Podmienky pre dámy sú už v dnešnej dobe adekvátne, problém je však často kvalitatívny. A dievčatá to majú ťažšie v juniorských sériách, kde nie je posilňovač riadenia, čo je objektívny faktor.

Na motokárach však máme veľa talentovaných dievčat, rozbehla sa aj ženská séria F1. Pevne verím, že nejaká dievčina sa na štartovom rošte F1 objaví.

A čo Slováci vo formule 1, majú budúcnosť?

To by som si tiež prial. Žiaľ, formula 1 je taká závislá od finančného kapitálu, že by sa na Slovensku musel narodiť niekto extrémne talentovaný, kto by bol už v motokárach o sekundu rýchlejší.

Mrzí ma, že to takto hovorím, ale čo sa týka marketingu, my nie sme zaujímavá krajina pre svet. Oproti nám majú napríklad výhodu Poliaci, pochádzajú z veľkej krajiny s obrovskou kúpyschopnosťou, nehovoriac o svetovej diaspóre. V tomto sme maličká krajina.

A nesmieme zabudnúť, že na Slovensku nemáme v podstate žiadnu motošportovú históriu. Rišo Gonda nebol od F1 ďaleko, je to talentovaný pilot s veľmi precíznym a čistým štýlom, nemal však takú finančnú podporu, akú by potreboval.

Takže sa vo formule 1 môže objaviť skôr žena ako Slovák?

To je super, môžeme si dať takú stávku, kto bude skôr. (Smiech.)

Ideálne slovenská žena. (Úsmev.) Prejdem k vašej rodine, ako berú vašu prácu? Nebojí sa manželka, že pri tých emóciách a kričaní vám roztrhne krčnú tepnu?

Moja manželka to nepozerá, lebo máme teraz malého deväťmesačného syna, dáva mi však spätnú väzbu, čo je veľmi dôležité, keďže nie je taká zažratá fanúšička ako ja a má určitý odstup.

Ale myslím, že sa o mňa nebojí, lebo vie, ako veľmi si to užívam. Pozerali sme spolu aj seriál Drive To Survive od Netflixu, takže už pozná pilotov a vyzná sa.

Ale určite netúžim po tom, aby sa môj syn stal pretekárom. Je to strašné riziko, ktoré by som ako rodič nezniesol, veď už keď teraz spadne na koberec, som vyľakaný.

Rodina vás teda podporuje?

Samozrejme, bez toho by to nešlo. Bez podpory rodiny by celý život nemal zmysel a ja som za svoju úžasnú rodinku veľmi vďačný.

Pri čom si najlepšie oddýchnete?

To sa musím vrátiť v čase ešte do obdobia pred dieťaťom. (Úsmev.) Pre mňa je formula 1 niečím, čím žijem 24 hodín denne, sedem dní v týždni, dokonca sa mi o nej niekedy sníva aj v noci. Neberiem ju ako prácu, ale ako koníček, ktorý ma baví, čo je obrovské životné privilégium.

Najlepšie si však oddýchnem s naším malým krpcom, teraz štvornožkuje takou rýchlosťou, že by každý týždeň získal pole position. Okrem toho však milujem čítanie, každý deň si pred spaním prečítam aspoň pár strán.

Ako nalákať na F1 ľudí, ktorí tvrdia, že sa monoposty len naháňajú, že to je príliš nebezpečné?

V tomto som liberál – je zbytočné niekoho presviedčať rečami. To musíte jednoducho vidieť a precítiť. A je úplne v poriadku, ak je F1 pre niekoho obrovská vášeň, no iného absolútne nezaujme.

Hovorievam to o sebe, platí to však aj o formule 1 – nie je to Nutella, nemôže urobiť každého šťastným.