Pri smrti zakúsime dotyk večnosti

Záhada ľudskej existencie vrcholí pred tvárou smrti. No dnes je trend vytláčať smrť z osobného i spoločenského života. Z čoho to vyplynulo?

Treba priznať, že kázanie o smrti sa kedysi trochu preháňalo. Prítomnosť rakvy, pribíjanie klincov a podobne malo prebúdzať strach, a tým aj polepšenie života.

Dnes to skôr vzbudzuje vzdor podľa marxistického presvedčenia, že kresťania  myslia viac na smrť než na život. A tiež je to následok dvoch svetových vojen, dnes aj pandémie, že sa prijala nepísaná zásada – o smrti sa nehovorí.

Pomaly je aj slovo smrť tabu, lebo naháňa strach a vzbudzuje úzkosť.

Moderná kultúra urobila zo smrti tabu, aby nám jej pripomínanie nerušilo pohodu. Ale smrť je tu. Každý deň sa s ňou stretávame, nosíme ju v sebe, a preto nemôžeme strkať hlavu do piesku. Dôležité je však to, ako o smrti hovoríme, ako ju vnímame, lebo to svedčí o našej kresťanskej viere.

Prečo by sme mali znovu nabrať odvahu myslieť na vlastnú smrť?

Na každých misiách venujeme jeden večer aj téme smrti a súdu, ale snažíme sa ju predstaviť v perspektíve života. Smrť je okamih, keď sa rozhodujeme pre Pána, a teda pre život – pre večný život, život v plnosti. Ako ľudia sa bojíme smrti, lebo človek nebol stvorený pre smrť.

„Ale smrť nie je zlá. Je to len kúsok života ťažkého. A čo strašné je a zlé je – to umieranie je,“ napísal básnik Jiří Wolker. Preto je dobré, keď umierajúci človek nie je sám.

Keď sú okolo neho blízki a modlitbou i prítomnosťou mu uľahčujú chvíľu umierania, ktorá má v sebe čosi krásne a vznešené. Tak som to vnímal pri smrti mojej mamy a tak mi o tom už viacerí hovorili: Zakúsili sme dotyk večnosti.

Často nás na smrť upozorní len veľké nešťastie, tragédia, pri ktorej zahynú nevinní. Malo by nás to inšpirovať žiť každý deň ako nadstavený čas a konať správne?

Nešťastie, tragédia a smrť nevinných nás zasiahnu, ale postupne v zhone života na to zabúdame a pokračujeme akoby nič. A pritom o nás platí, čo povedal nemecký filozof Martin Heidegger: Sein zum tode – že sme bytie upriamené na smrť. Celá naša ľudská existencia je upriamená na smrť.

Značí to, že smrť je stále prítomná, nielen v prípade utrpenia a choroby, ale aj tým, ako nám uniká čas. Každým dňom sa blížime k smrti. Možno už máme na náhrobnom kameni meno i dátum narodenia, ale určite tam pribudne aj dátum smrti.

Nevieme kedy. Napriek tomu človek nechce pozrieť do očí svojej smrti. Preto jeho život nie je autentický, ba možno povedať, že je povrchný.

Vo Svätom písme sú verše, ktoré v súvislosti so smrťou upozorňujú, ako by sme mali správne a dobre žiť. Môžete niektoré z nich pripomenúť?

„Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet. Ledva ho vietor oveje, už ho niet. Nezostane po ňom ani stopy“ (Ž 103, 15 – 16) – hovorí žalmista, ktorý ďalej prednáša Bohu prosbu: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90, 12).

Túto múdrosť vyjadrovalo i stredoveké úslovie memento mori – pamätaj na smrť. Smrť, naša vlastná smrť, totiž kladie život do správnej polohy. Mnoho ľudí pri umieraní ľutuje, že svojim deťom či rodičom nepovedali, ako ich majú radi.

Iní zase ľutujú, že nedokázali odpustiť a naozajstne milovať i slúžiť. „V podvečer nášho života budeme súdení z lásky,“ upozorňuje svätý Ján z Kríža.

Ako si to máme rozmeniť na drobné?

Tak, že si každý z nás položí otázku: Čo bude najdôležitejšie na našej smrteľnej posteli? Nech je to pre nás dôležité už teraz. Pretože už teraz sme na smrteľnej posteli. Stretávam ľudí, ktorí sú v terminálnom štádiu choroby, ako s vďačnosťou prijímajú a prežívajú každý deň. Akoby boli na duchovných cvičeniach.

Vtedy to aj mne pomáha prijímať každý deň ako jedinečný dar od Pána. Musím priznať, že citlivosť na smrť a večnosť prichádza ku mne s rokmi. Všetko má svoj čas, však?

Niektorí ľudia nevidia zmysel života poznačeného problémami, trápením, chorobami. Ako im vysvetliť, že ústredný pojem našej viery je nádej a že zmŕtvychvstalý Kristus je radosť?

Ťažko tu niečo vysvetliť, lebo ide o základnú pravdu našej viery. Následkom skúšok môžeme prestať veriť sebe, ľuďom či dokonca Bohu. Boh nám však stále bude veriť a stále nás bude chcieť zachrániť. To je veľkonočná viera kresťana, o ktorej máme svedčiť životom aj v našich skúškach.

V kresťanstve smerujeme vždy od hriechu do milosti, od smútku do radosti, od smrti do života. Ustavične a cez všetko, ale len s Kristom a v spojení s ním.

„Milovaný, pamätaj, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“ – tieto slová si potrebujeme pripomínať, pamätať a podľa nich žiť. Preto chcem byť zodpovedným kňazom a chcem zodpovedne slúžiť tak, ako to odo mňa žiada Pán, aby som raz mohol vstúpiť do blaženosti raja.

To je však presný opak toho, čo nám hovorí svet.

Áno, svet nám hovorí, že by sme mali jesť, piť a veseliť sa, lebo zajtra môžeme umrieť. Svet vníma smrť ako koniec, po ktorom je už len temnota. Cirkev nám však hovorí, aby sme milovali, obetovali sa, slúžili a modlili sa tak, aby sme zajtra mohli žiť.

Svätý Augustín povedal: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.“ Takže tento pozemský život nás nikdy nemôže úplne uspokojiť?

Ak sa život končí smrťou, tak naozaj nič nedáva zmysel. Každé, i to najväčšie opojenie – radosťou, zábavou, šťastím, láskou – sa nakoniec končí rozčarovaním a smädom. Nič z toho, čo ponúka svet, nemôže zaplniť prázdnotu pominuteľnosti. U nás v Podolínci je na cintoríne kaplnka so studničkou.

Je tam obraz Ježiša a Samaritánky, ktorej Kristus hovorí: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 13 – 14).

Ježišov prísľub živej vody je na cintoríne pre mňa a myslím, že aj pre mnohých ďalších ľudí veľmi oslovujúci. Ponuku prijať dar vody, ktorá dokáže uhasiť náš smäd po živote, by sme nemali odmietnuť.

Potrebujeme prosiť so Samaritánkou: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná“ (Jn 4, 15). Touto živou vodou je Duch Svätý, ktorý vedie človeka k večnému životu v budúcnosti, no už i tu a teraz mu umožňuje žiť v plnosti.

Musíme zomrieť, aby sme dosiahli pravý pokoj?

Vedomie, že môj život sa nikdy neskončí a mojím cieľom je blažená večnosť, mi i v ťažkých chvíľach života dáva pokoj. Najväčšia obava a strach pred zánikom sú odstránené. Moja túžba byť navždy s Ježišom v raji sa naplňuje.

Definitívne naplnenie však príde v hodine smrti, keď už všetky úniky sa stratia a ja sa ocitnem v Otcovom náručí. „Budeme navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17) – hovorí svätý Pavol o našej budúcnosti.

Budeme navždy s tým, ktorý nás nekonečne miluje, a nič – ani hriech, ani slabosť, ani pokušenie – nás už od neho neodlúči. Smrť totiž definitívne zarámuje náš život, život odovzdaný Bohu. Tešíme sa na to? Túžime po tom?

Svätý Pavol volá: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1, 23). Verím, že ako kresťania k tomuto výkriku dozrievame, lebo inak je naše svedectvo chabé.

Snímka: Pavel Kováč

Ako nám na našej ceste k večnosti pomáhajú sviatosti?

Celým kresťanským životom dozrievame pre večnosť, pre nebo. Už pri krste sme boli ponorení do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. „Náš starý človek bol s ním ukrižovaný (...), aby sme už neotročili hriechu. Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť“ (Rim 6, 6. 8).

To je program pre náš život. Umierať hriechu a čoraz viac žiť na slávu Boha. Sme však slabí ľudia a padáme, preto nám Cirkev ponúka sviatosť zmierenia.

Pravidelne pristupovať k  svätej spovedi je dobré nielen preto, že sa očisťujeme od hriechov, ale že cez rodičovské objatie Otca rastie v nás túžba po večnom živote. A raz príde aj posledná spoveď, ktorú nám Pán neodmietne, ak sme neodmietali počas života.

Zažil som pár pekných spovedí aj po rokoch na smrteľnej posteli. Verím, že túto milosť pre umierajúcich niekto vymodlil. A akým obrovským darom je pre chorých sviatosť pomazania! Až v nebi uvidíme jej ovocie.

Je Eucharistia naozaj diaľnica do neba, ako hovoril blahoslavený Carlo Acutis?

Je to zázračné a tajomné, no keď kňaz vystrie ruky nad chlieb a víno, stanú sa Kristovým telom a Kristovou krvou. Keď potom toto telo a krv požívame, začleňujú nás do Kristovho tela a spôsobujú, že vďaka nim budeme môcť byť v Kristovi – s telom i dušou – vzkriesení.

Tak to prisľúbil Ježiš: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). To sú pre nás dva veľké prísľuby: večný život a vzkriesenie tela v posledný deň. Teda oplatí sa uveriť a prijímať s vďakou Eucharistiu, lebo je závdavkom budúceho života.

Mnohí ľudia sa v ťažkých situáciách odvrátia od Boha. Máte aj opačnú skúsenosť?

Pamätám sa, ako mi jedna pani povedala, že nechodila často do kostola, ale po manželovej smrti tam začala pravidelne chodiť kvôli jednej vete: „Pevne dúfame, že aj my sa tam s nimi budeme naveky radovať z tvojej slávy.“

A to ju priviedlo znova k viere. Aj pre mňa je táto veta pri svätej omši veľmi silná a často ju recitujem s veľkým dojatím. Mám pred očami tých, ktorí odišli, ale nestratili sa.

Sú modlitby za zosnulých a duše trpiace v očistci naozaj dôležité?

Platí zásada lex orandi – lex credendi, teda Cirkev verí tomu, za čo sa modlí. Keď sa modlí za zomrelých, vyjadruje pravdu o sebe samej, že verí vo vzkriesenie tela a verí v život večný. Preto nás povzbudzuje, aby sme mali nádej a modlili sa aj za tých, ktorí odišli do večnosti.

Žiada nás, aby sme o nikom nepredpokladali, že išiel rovno do neba alebo do pekla, ale aby sme sa radšej s láskyplnou dôverou za duše zosnulých prihovárali. Naše modlitby a obety za milovaných, ktorí nás predišli, majú skutočný účinok.

Dušiam, ktoré trpia pri očisťovaní v očistci, môžu priniesť povzbudenie a útechu a tiež im môžu pomôcť dosiahnuť konečné oslobodenie. Cirkev nás vyzýva na tieto modlitby nielen počas jedného dňa Spomienky na všetkých zosnulých veriacich, ale aj v ďalších dňoch.

Môžeme obetovať malé i veľké skutky pokánia, modlitbu posvätného ruženca, navštíviť cintorín a tam sa pomodliť, no predovšetkým môžeme za tých, o ktorých sme v pozemskom živote prišli, obetovať sväté omše. Žiadna modlitba nie je mocnejšia ako svätá omša.

Ako sa vy osobne dívate na tradíciu navštevovania cintorínov?

Rád navštevujem cintoríny a rád stretávam ľudí, ktorí sa modlia pri hroboch svojich blízkych. Cintorín je zvláštne, tajomné miesto. Vyžaduje si ticho, zamyslenie, modlitbu. Áno, je to miesto rozlúčky i bolesti, ale tiež miesto stretávania.

Tam sme sa lúčili s nám drahou osobou, ale tam sa tiež stretávame novým spôsobom. Vidieť, ako sa po dlhšom čase stretne rodina pri hrobe mamy či otca, je krásne a povzbudzujúce. Modlia sa, teda rozprávajú sa s Bohom, ale tiež hovoria k zomrelým.

A  počúvajú, lebo zosnulí sa im teraz „prihovárajú“ hlasnejšie, ako keď ich mali pred očami: vynárajú sa spomienky, slová povzbudenia i napomenutia. Úctou k cintorínu sa priznávame k svojej minulosti, koreňom, ale cintorín symbolizuje aj nádej do budúcnosti.

Slovenskí veriaci majú jeden pekný zvyk. Keď je cintorín blízko kostola, po svätej omši idú na hroby svojich blízkych, aby sa s nimi podelili o modlitbu a požehnanie.

Niet človeka, ktorý by neprišiel o niekoho blízkeho, drahého. Viete v takejto chvíli nájsť, poradiť slová útechy?

Stretávam dosť ľudí, ktorým odišiel niekto blízky a niekedy to veľmi zasiahne aj mňa. „Korona nám vzala manžela, a tak sa musíme trápiť sami,“ povedala mi s bolesťou jedna žena. No zvlášť, keď musí matka pochovávať vlastné dieťa – či už po chorobe, alebo po nejakej tragédii –, strácame slová.

Niekedy je lepšie mlčať a vyprosovať útechu Ducha Svätého. Až po čase sa môžeme pomaly priblížiť a naliať trochu balzamu do rany smútku a bolesti. V  žiadnom prípade sa nepribližujme bez milosrdenstva a súcitu s lacnou frázou: „Bola to Božia vôľa, tešte sa, že máte anjela v nebi.“

Sväté písmo nás povzbudzuje takto: „Nechceme bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Zármutok je normálna, prirodzená ľudská emócia. Chceme byť s  ľuďmi, ktorých milujeme, preto je prirodzené, že smútime, keď nás opustia.

No keď smútime, smútime s nádejou, že ich Kristus prijal k sebe a že naše modlitby im pomôžu na ceste do Otcovho domu. Smútime s nádejou, že jedného dňa s nimi znovu budeme tam, kde už niet rozlúčky ani smrti, ani bolesti.

Všetci sme pútnici na ceste a oporou, spolupútničkou nám môže byť Panna Mária, ktorá stála pod Ježišovým krížom.

Pohľad na Máriu a modlitba s Máriou veľmi pomáha, lebo ona je žena súcitu a rozumie nám. Sama na Kalvárii videla umierať vlastného Syna, dokázala stáť pod krížom, prechádzala temnotou, ale nestratila nádej. Tak stojí pod krížom aj s tými, ktorým umiera niekto blízky, a posilňuje ich nádej.