Priatelia v Pánovi

Ako si spomínate na pobyt v Ríme s kardinálom Jozefom Tomkom?

V Ríme som strávil viac ako tri desaťročia, od roku 1987 do roku 2020. Počas tohto obdobia sa forma a intenzita mojich stretávaní s kardinálom Tomkom menila a vyvíjala, od občasných príležitostných stretnutí pri spoločných slovenských akciách a liturgických sláveniach, až po osobnejší kontakt, keď sme sa mohli stretávať častejšie.

Z mojej strany išlo o vzťah úcty k mužovi, ktorý bol takpovediac živou legendou slovenských rímskych kruhov. Z jeho strany som pociťoval priateľský rešpekt a istú formu radostnej žičlivosti. Bol to človek s prehľadom i nadhľadom. Muž, kňaz, biskup, vrúcne milujúci svoj národ a Cirkev na Slovensku. Spájal v sebe medzinárodný, celocirkevný rozmer, ďaleko presahujúci skúsenosti akéhokoľvek iného  slovenského cirkevného predstaviteľa a dejateľa v minulosti i súčasnosti.

Ktoré spoločné okamihy považujete za najcennejšie?

Mohol by som hovoriť o občasných vzájomných návštevách, či pozvaniach k stolu na nejaké slovenské špeciality, na halušky, či na plnenú kapustu, teda povestné východniarske holubky, ale to by bolo asi príliš povrchné.

Mimoriadne si cením jeho záujem o mladých Slovákov, profesorov rímskych univerzít. Ako sme žartovne hovorievali, kardinál k sebe pozýval  v rokoch 2011-2013 na pravidelné stretnutia toto „Slovensko-rímske učené tovarišstvo“ na spoločné debaty o teológii, o Cirkvi, o jej potrebách o výzvach tejto doby. Výsledkom týchto stretaní potom bolo veľké medzinárodné cyrilo-metodské sympózium v roku 2013, teda pri príležitosti 1150. výročia začiatku misie solúnskych bratov na Veľkej Morave. Z tohto sympózia sme potom ako spoluautori vydali aj zborník a to tak v taliančine, ako aj slovenčine.

Čo Vám najviac utkvelo v pamäti z rozhovorov s ním?

Myslím, že popri viacerých iných otázkach, spojených so zdieľaním skúseností s prácou v rímskej kúrii - sme mali jednu obľúbenú spoločnú tému a tou bola práve cyrilo-metodská problematika. 

Som presvedčený, že sa  nemýlim, ak sa odvážim povedať, že za vyhlásením sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy i za encyklikou sv. Jána Pavla II. Slavorum apostoli možno hľadať aj Tomkov vplyv a spoločné porozumenie, ktoré v otázke dejinného významu i modelovej inšpirácie pre dnešok spájalo pápeža Jána Pavla II. a kardinála Tomka. Tohto veľkého Poliaka a veľkého Slováka, týchto dvoch veľkých Slovanov a Európanov v tom najhlbšom zmysle slova.

Ako člen rímskej imigračnej skupiny kňazov bol kardinál Tomko jedným z ľudí, ktorí sprevádzali obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Ako konkrétne východnú cirkev podporoval?

Rímske slovenské kruhy  pozorne sledovali vývoj situácie na Slovensku, resp. vo vtedajšom Československu. V období tzv. Pražskej jari v roku 1968 sa aspoň čiastočne obnovili kontakty s vlasťou a to aj formou návštev pútnikov, kňazov a rehoľníkov, ktorí prinášali správy o vývoji postavenia Katolíckej cirkvi vo vlasti v tomto období politického odmäku. S týmito pútnikmi a návštevami sa stretával aj monsignor Tomko.

Koordinácia postupu Cirkvi na Slovensku s rímskymi kruhmi získavala teda konkrétne formy aj vytváraním spoločenského, domáceho i zahraničného tlaku na zlepšenie postavenia Cirkvi v našej vlasti. Obnovená činnosť a legalizácia Gréckokatolíckej cirkvi, násilne zrušenej v roku 1950, sa stretla s radostnou ozvenou v slovenských katolíckych kruhoch v Ríme. 

Jozef Tomko bol v úzkom kontakte aj s profesorom  Pápežského východného ústavu, jezuitom pátrom Michalom Lackom, ktorý pred orgánmi Svätej stolice bol hlasom slovenských gréckokatolíkov, informoval o ich situácii, ich potrebách a prispieval svojimi radami aj ku konkrétnym krokom, ktoré viedli k stabilizovaniu života tejto cirkvi v nasledujúcich rokoch smutnej husákovskej normalizácie.

Rovnako bol v kontakte so známym mecenášom slovenského národného a náboženského života, kanadským Slovákom, gréckokatolíkom, Štefanom Boleslavom Romanom, ktorého vplyv prenikal aj do vysokých sfér rímskej kúrie – stačí len uviesť, že Roman bol ako laický delegát pozvaný aj na Druhý vatikánsky koncil a neskôr bol dôležitým aktérom pri zriadení gréckokatolíckej slovenskej eparchie sv. Cyrila a Metoda v Toronte, eparchie, ktorej rozostavanú katedrálu prišiel osobne posvätiť v roku 1984 sv. Ján Pavol II. Takéto kontakty a ich dôsledky sú vždy výsledkom synergie viacerých protagonistov. Medzi nimi, ako istý spiritus movens, nechýbal ani kardinál Tomko.

Kardinál sa rád vracal domov na východ. Slúžieval sväté omše aj u vás, gréckokatolíkov?

Kardinál Tomko  pri viacerých príležitostiach koncelebroval, ale aj predsedal liturgii v byzantskom obrade. Túto liturgiu  dobre poznal. Rovnako mu bola blízka staroslovienčina, rád si spomínal na prednášky slovenského jazykovedca Jána Stanislava, ktorý bol jeho profesorom v bratislavskom seminári.

Vlastne musím priznať, že do bližšieho kontaktu s kardinálom Tomkom som vstúpil práve tým, že v roku 1990, keď mal predsedať biskupskej vysviacke nového prešovského biskupa Mons. Hirku, tak ma požiadal, aby som  mu pripravil texty, ktoré sme k tejto vysviacke spoločne naštudovali a potom som mu pri nej asistoval ako ceremonár.

Poznali ste sa už dlhšie, stretávali ste sa, fungoval váš vzťah aj na priateľskej báze?

Zo strany kardinála voči mne som stále cítil srdečnosť a žičlivosť, ale bez mentorstva, a najmä v posledných rokoch  dovolím si povedať, iste aj vyšší stupeň dôvernosti. Z mojej strany išlo vždy o vzťah rešpektu a úcty, ale opäť bez akéhosi nenáležitého submisívneho komplexu.

Ku kardinálovi Tomkovi som si postupne budoval osobný vzťah nie kvôli jeho úradu a kardinálskemu titulu, ale kvôli vlastnostiam, ktoré ho charakterizovali ako muža viery a muža Cirkvi a pre ktoré som si ho vždy vážil. Bol však medzi nami viac ako 40-ročný rozdiel. Je to rozdiel vekový i generačný a v takomto prípade by bolo ľahkovážne, či chválenkársky domýšľavé hovoriť o akomsi „kamarátstve“, o ktorom sa hovorí, že je také „ako keby sme spolu husi pásli“. Tento druh kamarátstva je predsa vždy skôr záležitosťou  generačnou, či výsledkom spoločne prežitých udalostí, ktoré osoby zbližujú. Svätý Ignác však na označenie vzťahov, ktoré majú panovať medzi ľuďmi, ktorí sa zasvätili službe Bohu a Cirkvi hovorí ako o vzťahoch „priateľov v Pánovi“ – a takto si dovolím aj ja označiť vzťah, ktorý som mal ku kardinálovi Tomkovi.