Priatelia v Pánovi

Ako si spomínate na pobyt v Ríme s kardinálom Jozefom Tomkom?

V Ríme som strávil viac ako tri desaťročia, od roku 1987 do roku 2020. Počas tohto obdobia sa forma a intenzita mojich stretávaní s kardinálom Tomkom menila a vyvíjala, od občasných príležitostných stretnutí pri spoločných slovenských akciách a liturgických sláveniach až po osobnejší kontakt, keď sme sa mohli stretávať častejšie.

Z mojej strany išlo o vzťah úcty k mužovi, ktorý bol takpovediac živou legendou slovenských rímskych kruhov. Z jeho strany som pociťoval priateľský rešpekt a istú formu radostnej žičlivosti. Bol to človek s prehľadom i nadhľadom. Muž, kňaz, biskup, vrúcne milujúci svoj národ a Cirkev na Slovensku.

Ktoré spoločné okamihy považujete za najcennejšie?

Mohol by som hovoriť o vzájomných návštevách či pozvaniach k stolu na nejaké slovenské špeciality, ale to by bolo asi príliš povrchné. Mimoriadne si cením jeho záujem o mladých Slovákov, profesorov rímskych univerzít.

Kardinál k sebe v rokoch 2011 až 2013 pozýval na pravidelné stretnutia toto „slovensko-rímske učené tovarišstvo“, na spoločné debaty.

Výsledkom týchto stretaní potom bolo veľké medzinárodné cyrilo-metodské sympózium v roku 2013 pri príležitosti 1 150. výročia začiatku misie solúnskych bratov na Veľkej Morave.

Čo vám najviac utkvelo v pamäti z rozhovorov s ním?

Mali sme jednu obľúbenú spoločnú tému a tou bola práve cyrilo-metodská problematika. Som presvedčený, že sa nemýlim, ak sa odvážim povedať, že za vyhlásením sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy i za encyklikou sv. Jána Pavla II. Slavorum apostoli možno hľadať aj Tomkov vplyv a spoločné porozumenie, ktoré spájalo pápeža Jána Pavla II. a kardinála Tomka.

Ako člen rímskej imigračnej skupiny kňazov patril kardinál Jozef Tomko k ľuďom, ktorí sprevádzali obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Ako konkrétne východnú cirkev podporoval?

Rímske slovenské kruhy pozorne sledovali vývoj situácie vo vtedajšom Československu. V  období takzvanej Pražskej jari v roku 1968 sa aspoň čiastočne obnovili kontakty s vlasťou, a to aj formou návštev pútnikov, kňazov a  rehoľníkov, ktorí prinášali správy o vývoji postavenia Katolíckej cirkvi.

S týmito pútnikmi a návštevami sa stretával aj Jozef Tomko. Koordinácia postupu Cirkvi na Slovensku s rímskymi kruhmi získavala teda konkrétne formy aj vytváraním spoločenského tlaku na zlepšenie postavenia Cirkvi v našej vlasti.

Jozef Tomko bol v úzkom kontakte aj s profesorom Pápežského východného ústavu, jezuitom pátrom Michalom Lackom, ktorý bol pred orgánmi Svätej stolice hlasom slovenských gréckokatolíkov a prispieval radami k stabilizovaniu života tejto cirkvi v nasledujúcich rokoch.

Rovnako bol v kontakte so známym mecenášom slovenského národného a  náboženského života, gréckokatolíkom Štefanom Boleslavom Romanom, ktorého vplyv prenikal aj do vysokých sfér rímskej kúrie.

Takéto kontakty a ich dôsledky sú vždy výsledkom synergie viacerých protagonistov. Medzi nimi, ako istý spiritus movens, nechýbal ani kardinál Tomko.

Kardinál sa rád vracal domov na východ. Pripájal sa aj k sláveniu gréckokatolíckych liturgií?

Kardinál Jozef Tomko pri viacerých príležitostiach koncelebroval, ale aj predsedal liturgii v byzantskom obrade. Rovnako mu bola blízka staroslovienčina, rád si spomínal na prednášky slovenského jazykovedca Jána Stanislava.

Vlastne musím priznať, že do bližšieho kontaktu s kardinálom Tomkom som vstúpil práve tým, že v roku 1990, keď mal predsedať biskupskej vysviacke nového prešovského biskupa Jána Hirku, ma požiadal, aby som pripravil texty k vysviacke a potom som mu pri nej asistoval ako ceremoniár.

Poznali ste sa dlhšie, stretávali ste sa; fungoval váš vzťah aj na priateľskej báze?

Ku kardinálovi Tomkovi som si postupne budoval osobný vzťah, a to kvôli vlastnostiam, ktoré ho charakterizovali ako muža viery a muža Cirkvi a kvôli ktorým som si ho vždy vážil.

Zo strany kardinála som voči mne vždy cítil srdečnosť a  žičlivosť, ale bez mentorstva, a najmä v posledných rokoch, dovolím si povedať, aj vyšší stupeň dôvernosti. Medzi nami však bol generačný a vekový rozdiel, preto by bolo ľahkovážne či chválenkárske hovoriť o kamarátstve ako takom.

Svätý Ignác však na označenie vzťahov, ktoré majú panovať medzi ľuďmi, ktorí sa zasvätili službe Bohu a Cirkvi, hovorí ako o vzťahoch „priateľov v Pánovi“ – a takto si dovolím aj ja označiť vzťah, ktorý som mal ku kardinálovi Tomkovi.