Príbeh obyčajného priateľstva s pápežom

Kedy ste sa prvýkrát stretli s pápežom Františkom a ako sa váš pracovný vzťah zmenil na priateľstvo?

Prvýkrát sme sa stretli pred vyše dvadsiatimi rokmi, vo februári 2001. Prišiel vtedy do Ríma, lebo ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. V tom čase som bývala v Ríme, lebo som pracovala ako korešpondentka našich argentínskych novín.

Jedného dňa mi zavolal môj šéfredaktor a povedal mi: „Elisabetta, v Ríme sa aktuálne nachádza arcibiskup z Buenos Aires, ten, čo nikdy nedáva rozhovory do médií. Ale keďže bol práve vymenovaný za kardinála, urobí pre nás výnimku.“ Šéfredaktor mi ešte stihol spomenúť aj to, že ide o jezuitu.

Takže v tom čase ste o ňom vedeli len tieto dve veci?

Presne tak – že je jezuita a že neposkytuje rozhovory. Toto vždy spomeniem, lebo dnes vidíme pápeža, ktorý obdivuhodne narába s médiami, no nebolo to vždy tak. Ale naspäť do Ríma.

Šla som za ním na miesto, kde počas svojich návštev Ríma vždy prespával – išlo o slávny hotel na Via della Scrofa, kde sa po svojom zvolení za pápeža vrátil, aby uhradil platbu za ubytovanie. Pamätám si na moment, keď som ho prvýkrát uvidela.

Čakal na mňa v malej obývačke a bol veľmi ostýchavý. Cítila som, že musím nejako prelomiť ľady, tak som mu povedala zopár detailov z môjho osobného života, napríklad že toho o Cirkvi veľa neviem, že som sa práve vrátila z Izraela, že som nezadaná a tak ďalej.

Všimla som si tiež, že napriek tomu, že bol kardinál, správal sa ako obyčajný, normálny kňaz. Bol veľmi prirodzený. Pozdravili sme sa a začali sme s rozhovorom. Prekvapilo ma, ako priamo so mnou hovoril, pri každej vete som si pomyslela: „Toto by bol super titulok. A toto ďalší.“

Bola som naozaj ohromená, lebo ostatní kardináli zvyčajne len zahmlievali, nehovorili k téme, ale on nie. Najväčší dojem však na mňa urobilo to, čo sa stalo o pár dní po tom, ako rozhovor vyšiel v novinách. Doma mi zazvonil telefón.

Zdvihla som a v slúchadle sa ozvalo: „Zdravím, Elisabetta, tu je padre Bergoglio.“ Oblial ma studený pot, spravila som vari niečo zlé? On pokračoval: „Chcel som ti len poďakovať za rozhovor.“ A to sa mi počas mojej dovtedajšej novinárskej kariéry nikdy nestalo.

Nikto mi nezavolal a nepoďakoval. Iba on. To sa stalo v roku 2001. Keď som počas nasledujúcich rokov chodievala približne raz ročne do Buenos Aires, vždy som ho šla navštíviť, rovnako sme sa stretli, keď prišiel do Ríma.

Napísala som aj knihu o mojej skúsenosti v Afganistane a darovala som mu ju. Tak sa z nás postupne stali priatelia. Keď som v roku 2005 prvýkrát otehotnela, odletela som porodiť do Buenos Aires.

Narodil sa nám Juan Pablo a pre mňa nebolo nič prirodzenejšie než zavolať otcovi Bergogliovi, aby ho pokrstil. Neskôr pokrstil aj moju dcéru. Vždy, keď potom prišiel do Ríma, zastavil sa u nás na večeru a deťom doniesol čokoládky.

Úplne normálne, obyčajné priateľstvo, ktoré sa snažíme čo najmenej vyhlasovať na verejnosti.

Zmenil sa Jorge Mario Bergoglio, odkedy sa stal pápežom?

Pápežský stolec ho naozaj nijako nezmenil, aspoň nie čo sa týka jeho vzťahu k priateľom. Je stále rovnako autentický. Ľudia mi však túto otázku kladú dosť často a ja vždy odpoviem, že v určitom zmysle slova sa zmeniť musel – predtým bol neznámy arcibiskup a teraz je pápež.

Inšpirujú sa ním ľudia z celého sveta, lebo nie je ten nedotknuteľný a nedosiahnuteľný pápež, na akých sme boli zvyknutí z minulosti. V tomto podľa mňa začal veľkú revolúciu vnímania pápežstva v Cirkvi.

Ktorá charakteristika pontifikátu pápeža Františka vám je najbližšia?

Páči sa mi, že ide naozaj ku koreňom evanjelia a dáva to jasne najavo – rovnako ako Ježiš, keď bol tu na zemi. Hlása, že mať moc znamená najmä slúžiť ostatným. V podstate iba kopíruje to, čo robil Ježiš – zostáva s tými najbiednejšími, s utečencami, migrantmi, ľuďmi z vojnových oblastí.

Práve táto charakteristika jeho pontifikátu ma oslovuje najviac – vernosť základom evanjelia a tomu, čo hlásal Boží Syn. Tak sa pápežovi Františkovi podarilo zaujať aj ľudí, ktorí si mysleli, že Cirkev je od ich každodenných problémov príliš ďaleko.

Teraz vidia pápeža, ktorý je jedným z nich. A aj tí, ktorí sa od Cirkvi vzdialili, zrazu cítia, že môžu byť opäť jej súčasťou.

Cirkev sa jeho zásluhou zdá ľuďom konečne dosiahnuteľná. A čo je najdôležitejšie, Svätému Otcovi ľudia rozumejú, lebo hovorí ich rečou.

Presne tak. A nehovorí len ku kresťanom, ale rozumejú mu aj Židia, moslimovia či ateisti. Napríklad encyklika Laudato si’, ktorú prezývame aj zelená encyklika, nie je len o planéte ako takej, ale najmä o ľudskej spoločnosti a plači chudobných a trpiacich.

A to sa týka všetkých na tejto zemi bez ohľadu na vierovyznanie. Ďalšou dôležitou črtou jeho pontifikátu je, že sa rozhodol Cirkev poriadne vyčistiť – nielen čo sa týka korupcie, ale aj pedofílie. To bola kedysi téma, o ktorej sa nehovorilo, bola tabu.

A prišiel František a položil ju „na stôl“. Pre Cirkev je to ohromne dôležité, lebo pre to stratila dôveru mnohých.

Vo svojej knihe spomínate, že Jorge Mario Bergoglio nerád chodieval do Vatikánu, lebo sa mu tam nepáčila atmosféra. Ako si zvykol na tamojší život, keď sa stal pápežom?

Je rozdiel byť v Ríme ako neznámy biskup z Buenos Aires a byť v Ríme ako pápež. František je jezuita, hlboko spirituálny človek, ktorý však teraz zastáva i politickú funkciu.

Keď sa však naňho pozriete, všimnete si, že sa v úlohe pápeža cíti celkom dobre, nestresuje sa. Pravý opak emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý vo svojej biografii priznal, že po svojom zvolení za pápeža sa cítil, akoby mu nad hlavou visela gilotína.

Ale pápež František sa celý život – možno aj nevedomky – pripravoval na túto funkciu. Áno, je pravda, že sa raz vyjadril, že Vatikán mu pripomína hniezdo vreteníc. To sa v podstate ani nezmenilo, lebo ľudia, ktorí s vaším názorom nesúhlasia, sa predsa nájdu všade.

Tak je to aj v Cirkvi. František vie, že nie je čierna alebo biela – akú by ju možno radi videli niektorí konzervatívci –, ale nájde sa v nej miesto pre všetkých. Spomínam si, že pápež František dostal ešte ako kardinál v Buenos Aires ponuku pracovať v istom rímskom dikastériu.

Odmietol so slovami: „Nie, v kúrii by som zomrel.“ Ale byť pápežom je niečo úplne iné. Hodí sa mu to.

V príprave na túto funkciu mu určite pomohlo aj to, že bol učiteľom a riaditeľom jezuitského kolégia.

Určite, ale nielen to. Má veľa skúseností z Buenos Aires, je to totiž veľké mesto s mnohorakými problémami. Videl množstvo ľudských osudov, chodil do slumov... Nie je intelektuálnym pápežom, ako bol Benedikt XVI., skôr takým, ktorý stojí nohami pevne na zemi. A nebojí sa ich aj zablatiť.

Čo mu vo Vatikáne chýba najviac?

V jednom rozhovore, ktorý pápež František poskytol pre isté španielske rádio, hovorí, že v Buenos Aires nebol tým typom arcibiskupa, ktorý žije v paláci a vlastní drahé auto, práve naopak – býval v malom domčeku a presúval sa mestskou hromadnou dopravou.

Preto tvrdieva, že mu najviac chýba prejsť sa a dať si pizzu. Čo si však, samozrejme, nemôže dovoliť. Nič však neľutuje, ani mu nebýva smutno, a keď predsa len trošku, zavolá starým priateľom v Buenos Aires.

Občas zaspomína i na typickú buenosaireskú hmlu či miestnych muzikantov. Treba však zdôrazniť, že je so svojou rolou pápeža vyrovnaný a spokojný, lebo dôveruje Bohu a vie, že je tam, kde ho Boh chcel mať.

Ako ho oslovujete teraz, keď je pápežom? Svätý Otec alebo padre Bergoglio?

Nikdy v živote som ho neoslovila Svätý Otec. Hovorím mu buď padre, alebo padre Jorge a moje deti takisto.

Nemám veľmi rada tie oficiálne tituly, spomínam si, že aj keď som raz šla lietadlom s Jánom Pavlom II. a mala som príležitosť porozprávať sa s ním, povedala som len: „Otče, ďakujem za všetko, čo robíte.“ Oficiálne oslovenia, ako trebárs Vaša Svätosť, mi totiž nie sú prirodzené.

Ako ho vnímate vy po jeho nástupe na Petrov stolec? Zmenil sa váš vzťah k nemu?

Už pred jeho zvolením som k nemu cítila veľkú úctu a obdiv, no keď sa stal pápežom, tieto pocity ešte vzrástli. Nedá sa ho neobdivovať, pretože robí odvážne veci. Nebál sa ísť do Iraku či Afriky napriek tomu, že ho svetoví lídri varovali, že to je príliš riskantné. Keď cíti, že ho niekde ľudia potrebujú, jednoducho ide.

Aký to je pocit priateliť sa so Svätým Otcom? To si totiž veľa ľudí povedať nemôže.

Samozrejme, že to je obrovské privilégium, no ja, môj manžel aj deti sa snažíme byť čo najdiskrétnejší a nechváliť sa tým na verejnosti – napríklad nikdy neukazujeme spoločné fotografie. Sme priatelia, ale to, čo je medzi nami, je osobné.

Elisabetta Piquéová napísala v Bratislave do svojej knihy František: život a revolúcia osobné venovanie pre Katolícke noviny. Snímka: Erika Litváková

Máte so Svätým Otcom nejakú obľúbenú príhodu?

Samozrejme! Jedna vtipná sa napríklad stala, keď k nám raz prišiel na večeru a doniesol deťom argentínske keksíky alfajores. Keď ich zjedli, povedala som synovi Juanovi Pablovi, ktorý bol ešte malý: „Choď za otcom Jorgem a poďakuj za alfajores.“

Poslúchol ma a pápežovi poďakoval. Ten sa ho spýtal: „Chutili ti?“ Juan Pablo odpovedal: „Nie.“ Na tom sme sa veľmi smiali. Pamätám sa, ako raz pozval do Vatikánu Šimona Peresa a Mahmúda Abbása. Spoločne sa pomodlili, zasadili olivovník a mali sa vrátiť naspäť dnu.

S manželom sme stáli medzi ostatnými novinármi. Hneď ako nás pápež zaregistroval, usmial sa a zamával nám. Na druhý deň svetové médiá uverejnili fotografie usmievavého, šťastného pápeža so Šimonom Peresom, nikto však nevedel, že v skutočnosti sa usmieval na nás.

Za tie roky mám s pápežom mnoho vtipných príhod. Raz sme napríklad leteli z Iraku a na tlačovej konferencii v lietadle pápež rozprával o knihe, ktorú napísala držiteľka Nobelovej ceny za mier Nadia Muradová: „Tú knihu som čítal a požičal som ju jednému z vás.“

Požičal ju mne. A potom sa ma pred všetkými spýtal: „Čítala si ju?“ Cítila som sa veľmi trápne, lebo som nemala čas ju prečítať, ale nemohla som mu ani klamať, tak som musela priznať pred celým lietadlom, že áno, mám ju, ale sedí mi len doma na poličke.

Františkov zmysel pre humor, ten typický porteñoský, sa vôbec nestratil. A pravidelne to pripomína i kňazom a zasväteným osobám, že by sa za žiadnych okolností nemali dať obrať o humor a dobrú náladu.

Prosí vás niekedy pápež, aby ste sa zaňho modlili?

Zakaždým! Rovnako ako prosí o modlitby ľudí pri svojich verejných príhovoroch, prosí o modlitby mňa, môjho manžela i deti.