Prítomnosť Boha vníma aj na strelnici

Ako ste prežívali posledné mesiace? Koronakríza zrejme ovplyvnila váš rodinný život i kariéru športovkyne.

Ešte vo februári minulého roka sme stihli preteky v Katare. Odtiaľ sme plánovali ísť do Talianska na sústredenie a čakať, ako sa bude vyvíjať olympijská sezóna. Už na letiskách však začínala byť iná situácia, chodili sme s respirátormi. Ešte to síce nebolo také vyhrotené, no opatrnosť sa už ukazovala.

Počas pretekov sme sa celý kolektív dohodli a trénerovi predniesli, že asi nemáme odvahu ísť do Talianska, kde v tej dobe začínala pandémia gradovať. Mali sme pred situáciou rešpekt, preto sa Taliansko zrušilo.

Našim chlapcom zavreli škôlku, tak sme sa stiahli do domu k mojej mamine do Nitry. Mysleli sme si, že na týždeň. Nakoniec boli z jedného týždňa tri mesiace. Mala som šťastie, že sa nám párkrát podarilo ísť na sústredenie. Pre mňa to bolo vytrhnutie z bežnej reality počas pandémie.

Študovali ste misijnú a charitatívnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?

Priznám sa, že pred prihlásením sa na školu som vôbec nevedela, do čoho idem. Kúpila som si knižku Kam na vysokú školu a našla som tam aj tento odbor. Povedala som si, že to vyzerá zaujímavo, tak som sa prihlásila, išla na prijímačky a zobrali ma. Vtedy som bola ešte neveriaca.

Pre mňa to bolo niečo úplne nové. Na misiológii s profesorom Ladislavom Bučkom sme prechádzali Sväté písmo, čo boli pre mňa dovtedy úplne neznáme rozprávky. Začala som ho čítať, nosila som si ho na tréningy. Od spolužiačky, dobrej kamarátky, som dostala také hrubé vydanie.

Strelci na mňa pozerali, čo to mám so sebou. Všetci sa čudovali, pýtali sa ma, či som prešla na vieru. Hovorila som, že nie, ale že študujem jednu vec a potrebujem to k tomu. Krátko nato som sa obrátila.

Aká bola vaša cesta k viere?

Keď som na škole počúvala prednášajúceho vysvetľovať Sväté písmo, v duchu som sa pýtala, o čom to hovorí. Vôbec som sa nechytala, keď hovoril o nejakom biblickom príbehu. Začala som však chodiť do zboru na zhromká (stretnutia veriacich – pozn. red.). Stále ma volali, aby som prišla.

V nedeľu od desiatej do jednej – to som si vedela predstaviť robiť aj iné veci. Ale povedala som si, že raz to zvládnem a potom bude pokoj. Prišla som a počúvala som, že v kázňach vysvetľujú to, čo profesor Bučko na škole. Povedala som si, že keď už nič iné, tak budem mať trojhodinové prednášky aj v nedeľu.

Do školy by mi to mohlo byť na niečo dobré. No čím viac som Sväté písmo čítala, tým viac som bola v obraze. Myslím si, že Pán to všetko načasoval tak, ako to celé malo byť. Keby som robila niečo iné ako štúdium misiológie, zrejme by ma neprelomila zvedavosť skúmať, o čom sú kázne, o čom je Biblia, o čom je život s Bohom.

Asi to malo na vás väčší vplyv, pretože svojim deťom ste dali biblické mená Nathan a Noah. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Úplne prvé meno sa mi páčilo Nathan. Pekne znelo po slovensky i anglicky. Keď sme sa s manželom brali, dostali sme balón šťastia a mali sme naň napísať nejaký odkaz. Môj muž tam napísal: Nathan, we are waiting for you (Nathan, čakáme na teba).

Vtedy bolo toto meno spečatené, boli sme v ňom jednotní. Keď sme po dlhom snažení o dieťa nakoniec zistili, že čakáme chlapca, definitívne bolo rozhodnuté. Preklad mena Nathan totiž znie dar od Boha.

Druhé dieťa malo byť Rebeka, ale keď sme zistili, že to nebude dievča, povedala som mužovi, že by sa hodilo niečo biblické a na písmeno n. Tak sme prišli k Noahovi. Keď už prvý syn mal anglickú verziu mena, aj pri druhom synovi sme dali namiesto Noe meno Noah.

Keď spomínate svojho muža, čo by ste mohli o ňom povedať?

Som veľmi rada, že som ho stretla. Bolo to vo fáze, keď som stále čakala nejaké „ale“, pretože moje dovtedajšie vzťahy boli katastrofálne. Čakala som nejaký výkričník, nič však v jeho prípade neprichádzalo. Môj muž je neskutočne trpezlivý. Naučil sa, že mi netreba odporovať, ale počkať a nechať veci vo mne dozrieť.

Takúto situáciu sme zažili, aj keď som bola druhýkrát tehotná. Mala som naplánovanú sezónu, určila som si, ktoré súťaže ešte stihnem. V polovici júna, keď som bola v šiestom mesiaci, sa ma však muž spýtal, či by som so súťažami nechcela prestať hneď. Moja reakcia bola jasné nie, ideme podľa plánu.

On na to odpovedal, že len nechce, aby sme si v budúcnosti niečo vyčítali. Nepovedal, aby som hneď skončila. Ja som sa odula, ale už mi tá myšlienka vŕtala v hlave. Večer som sa vyplakala, nemohla som zaspať, rozmýšľala som nad tým, a keď sme sa ráno zobudili, povedala som mužovi, že mal pravdu.

Išla som za trénerom, že chcem ukončiť sezónu. Môj manžel vie, ako má so mnou pracovať. Nie je to o tom, ako si niekto z nás povie. Musí tam byť súhra.

Ako manžel profesionálnej športovkyne, ktorá cestuje po súťažiach, vám asi veľmi pomáha i so starostlivosťou o deti.

Je perfektný otec. Keď odchádzam na preteky, viem, že sa nemusím obávať o deti. Snažíme sa viesť spoločný život aj s deťmi. Oproti tomu, ako to bolo pred ich narodením, je to logisticky komplikovanejšie, ale o to zaujímavejšie. Napríklad sa mi podarilo na svetovom pohári postúpiť do finále.

Ostatné súperky sa vtedy koncentrovali na preteky. Ja som stála na parkovisku, v jednej ruke jedno dieťa, v druhej druhé, oproti stál môj muž a kolegyňa a spolu sme tancovali kolo, kolo mlynské.

Teším sa, keď sú so mnou na pretekoch, ale aj keď to zvládajú bezo mňa. Viem, že manžel dokáže všetko zmanažovať, nikomu nič nechýba, iba ja. Aj oni mne chýbajú.

Aký je váš vzťah s Bohom?

Keď som bola na jednom z prvých zhromiek, celý čas som pozerala na jednu knižku v knižnici. Bolo to Víťazstvo nad strachom od Johna Bevera. Myslím, že vďaka tejto knihe som sa obrátila. Vtedy som bola iba športovkyňa, ďalšie dnešné roly som ešte nemala.

Strachovala som sa, že čo ak sa mi nepodarí presadiť, čo ak sklamem mojich rodičov, čo keď sklamem samu seba, okolie... Mala som strach, že sklamem. Kúpila som si túto knižku, čítala som ju práve na súťaži. Už som mala nejaké úspechy za sebou, napríklad prvú olympijskú medailu.

Prišla však na mňa kríza, že čo ak talent, ktorý som mala, už nemám. V tej knižke sa písalo: Keď ti Boh raz dá nejaký talent, nedá ti ho na dva mesiace či dvadsať rokov a potom ti ho vezme. On ti ho dá navždy. Ty musíš na ňom spolu s Pánom pracovať.

Pochopila som, aký dar som od Boha dostala. Že si vybral práve mňa, mne dal tento talent, dal mi možnosť ho rozvíjať.

Vnímate prítomnosť Boha aj na strelnici?

Áno, najviac prítomnosť Boha cítim, keď som sama na stanovišti – v hlave som sama, telo je tam samo. Keď som spravila nejaké chyby, vždy sa ma po pretekoch pýtali, čo sa na stanovišti stalo. Pre mňa bolo vyslobodenie, že Bohu som nemusela nič vysvetľovať, pretože on bol tam so mnou a vedel, čo sa stalo.

Zrazu som sa necítila sama. Vďaka tomu prišlo do môjho života väčšie svetlo. Vždy sa snažím pred pretekmi prosiť Boha, aby tam bol so mnou. Ja som tam fyzicky, ale nech mi dodá pokoj, ktorý potrebujem.

Myslím si, že odkedy som veriaca, samozrejme, je to aj vekom a prioritami, sa mi lepšie darí spracovať neúspech. Poviem si: okej, Pán to mal dnes pre mňa takto v pláne. Malo to tak dnes dopadnúť. Nehádžem to na neho, ale vďaka nemu to prijímam s väčším pokojom.

Aj pri zakladaní rodiny ste sa s prosbami viac obracali na Boha?

Keď sa nám dlho nedarilo počať, v duchu som si hovorila: haló, čo sa deje, veď už sme všetko splnili. S manželom sme sa vtedy veľmi modlili, postili sme sa. Nevedela som, čo mám ešte spraviť.

Opäť sa však ukázalo Božie riadenie v tom, ako sa situácia vyvinula. Olympiáda aj dieťa mali rovnakú prioritu. Povedala som si: keď bude dieťa, určite vypustím kvalifikáciu na olympijské hry. Netušiac, že som otehotnela, som si asi dva týždne nato vybojovala miestenku na olympiádu.

Zrazu som mala obidve veci. Ale v mojom prípade bola voľba jasná. Keď som už zistila, že som tehotná, vedela som, že nám to nevychádza. Nechcela som totiž nechať trojmesačné bábätko doma.

Máte za sebou mnoho úspechov. Nemáte tak dnes niekedy problém s motiváciou?

Keď som vyhrala majstrovstvá sveta v roku 2018, rozstreľovala som sa o víťazstvo. To je moment, keď človek zažíva maximum tepových frekvencií a stresu. Pýtali sa ma, na čo som myslela pri poslednom terči.

Odpovedala som: môjmu malému bude jedno, či budem prvá alebo druhá; hlavné bude, že po desiatich dňoch prídem domov. Pre mňa sa už tým, že budem druhá či prvá na majstrovstvách sveta, nič nezmení.

Samozrejme, poteší to, ale nie je to pre mňa taká veľká priorita ako pre mladé súperky, ktoré sa snažia dokázať to, čo ja už mám v podstate za sebou. Ale zasa idem ich „pocvičiť“ a ukázať, že i ja to stále viem. (Úsmev.)

S akým cieľom pôjdete do Tokia?

Dopredu nehovorím svoje ciele. Raz som to spravila a nedopadlo to dobre. Bolo to pred jednými pretekmi ešte v roku 2003 a povedala som, že chcem vyhrať. Nakoniec som bola jedenásta z dvanástich. Odvtedy som si zaumienila, že už nebudem dopredu hovoriť o umiestnení.

Chcem byť spokojná – to je podstatné. Nehovorím, že mám všetky ciele splnené, ale životné veci už mám – deti, rodinu, na preteky nastupujem s väčšou pohodou, pretože si už nič nemusím dokazovať.

Teším sa z toho, že mám podporu manžela a rodiny; že môžem cestovať; že mám výsledky; že som sa dokázala vrátiť ako mama jedného dieťaťa i ako mama dvoch detí; že sa mi podarilo znova kvalifikovať na olympiádu. Môže sa stať, že trebárs o dva roky si poviem: stačilo. Preto si teraz chodím užívať každé preteky, lebo na niektoré miesta sa už možno nedostanem.