Proroctvá nie sú bežné príbehy

Dnes by sme prorokov označovali za jasnovidcov alebo nejakých predpovedačov budúcnosti. Ako sa chápali v tom čase? Kto vlastne boli proroci?

Prorokov sme si zafixovali ako ľudí, ktorí oznamujú, čo sa má v blízkej budúcnosti stať. Aj keď mnohí z nich mali tento dar, neboli to dáki futurológovia. Ich hlavnou charakteristikou je, že ich povolal Boh a mali s ním dôvernú skúsenosť.

Vyjavovali ľudu Pánovo zmýšľanie – boli jeho ústami. Často mu pripomínali minulé Božie dobrodenia, hovorili o prítomných neporiadkoch a upozorňovali na tresty, ktoré prídu, ak si ľud nedá povedať.

Skôr akoby zoširoka predpovedali budúcnosť, v konkrétnych historických situáciách mu z nej v tajomných obrazoch oznamovali iba akési útržky.

Náročné poslanie prorokov mimoriadne prispievalo k ich charakterovej čistote, nevyhnutnej podmienke vernosti Pánovým vnuknutiam. Prijali od neho poslanie, ktoré ďaleko presahovalo ich ľudské možnosti. Milovali ľud, ktorý ich pre ich vernosť Bohu a pravde často znenávidel.

Zvyčajne to boli citliví, vrúcni muži, ktorí sa stali mučeníkmi zvestovaného slova. Nielenže znepokojovali verejnú mienku, ale so skalopevnou nádejou sľubovali Božie zľutovanie a s ním spojené lepšie časy, ak sa ľud odvráti od konania zla.

Boli jedinečnými tešiteľmi, ktorí sa svojím porozumením a blízkosťou snažili pomôcť národu znášať očistné skúšky a vytrvať vo viere. Niektoré výroky týchto mimoriadne vzácnych postáv patria k najnežnejším statiam v Biblii.

Aj keď predpovedanie budúcich udalostí bolo zväčša zacielené na najbližšie obdobie, v mnohých prípadoch mali ich slová zmysel mesiášskych proroctiev, ktoré sa uskutočnili v Ježišovi Kristovi. Tento niekedy skrytý význam ich predpovedí sa odkrýval iba postupne, naplno až v Novom zákone.

Ako sa dali rozoznať od falošných prorokov, pred ktorými varovali aj prvé knihy Biblie?

Prorocké knihy Biblie vznikali ako dôsledok charizmatických osôb v izraelskom ľude. Prvým a najväčším starozákonným prorokom bol Mojžiš. Neskôr, keď sa život národa inštitucionalizoval, boli tiež potrební ľudia s prorockou charizmou.

Jednotlivci, ktorí v Božom svetle, so slobodou ducha mali sledovať rozvoj spoločenstva s ich predstaviteľmi, aby mohli varovať pred osudnými vybočeniami zo zmluvy s Pánom. Časom sa úloha prorokov pri vládnucich kruhoch udomácňovala, a tým strácala na sile.

Vznikala nová kategória takzvaných falošných prorokov, ktorí hovorili to, čo ľud, no najmä mocní chceli počuť. Utišovali svedomie národa, umlčovali Boží hlas v srdciach a, samozrejme, i hlas autentických prorokov. Dnešnými slovami by sme mohli povedať, že robili ľúbivú politiku v prospech svojich chlebodarcov.

Kľúčom na rozlíšenie jedných od druhých bola závislosť od ľudí či od Boha. Nepraví proroci hovorili v mene cudzích božstiev alebo vo svojom mene, a najmä podľa inštrukcií vládcov. Praví, naopak, hovorili v mene Pánovom.

S častým: „Takto hovorí Pán...“, čo dopĺňali výrečnými znameniami. Napríklad predpoveďami, ktoré sa presne naplnili, alebo javmi, ktoré sa vymykali spod zákonov prírody. Po našsky povedané: tí prví boli platení štátnou mocou, druhí neplatení a nepodplatiteľní.

Odkiaľ mali videnia a predpovede? Ako ľudia vedeli, že im majú veriť?

V prvom rade treba o pravých prorokoch povedať, že to boli ľudia, ktorí chodili po tejto zemi s otvorenými očami. Boli úprimní a čestní, čisté duše. V takých sa vždy najľahšie a najskôr odzrkadlia nielen Božie pravdy, ale i Božie tajomstvá. Platilo o nich, že čo na srdci, to na jazyku.

Keď videli rôzne neporiadky, sociálnu nespravodlivosť vládnucich kruhov, skorumpované súdnictvo, nenásytnosť latifundistov, tak nemlčali. Protestovali, apelovali na svedomie národa, ktorý bol odchovaný na Pánovom zákone. Teda vo svojom vnútri si dobre uvedomoval, čo je správne a čo nie.

Možno povedať, že základom prorockého ducha bola nezakalená viera, pravovernosť. To, že proroci vo svojom živote spájali vieru s praxou, s konkrétnymi postojmi, s dôslednosťou. A tam už má iskra Božej múdrosti a svetla úrodnú pôdu, aby odhalila i čosi navyše.

Aj keď útržkovite, v tajuplných obrazoch s prísľubmi ťažkých trestov za nevernosť či nádeje na záchranu. Človek je už raz taký. Ak mu nepomôže dobré slovo – aj to od Boha – potrebuje sa prekopať k vyšším hodnotám cez utrpenie.

Samozrejme, pravým prorokom nebolo ľahké uveriť. Veď aj dnes mnohí ľahšie dôverujú lži ako pravde, príjemným správam ako tým ťaživým. Aj v tých časoch bolo uverenie posolstvu prorokov slobodným rozhodnutím každého jednotlivca.

A potom, niekedy bolo treba čakať dlhé desaťročia, kým sa ich videnie situácie národa či predpovede naplnili. Vtedy sa ich prorocké účinkovanie stávalo školou aj pre budúce generácie.

Boli aj medzi ženami nejaké prorokyne?

Boli. Aj veľmi silné typy, ktoré viedli obranné vojny proti nepriateľom. Takou je napríklad Debora z čias sudcov. Písmo označuje za prorokyňu aj Miriam, Mojžišovu sestru. Alebo Holdu, ktorá sa tiež prihovárala ľuďom v Pánovom mene (2 Kr 22, 14 - 20), či Izaiášovu manželku.

Najviac počujeme o prorokyni Anne, čo žila na prahu Nového zákona. Dokonca aj v Skutkoch apoštolov sa spomínajú štyri dcéry diakona Filipa, ktoré mali prorockého ducha (Sk 21, 9).

Podľa čoho sú rozdelení na malých a veľkých prorokov?

Správne sa proroci rozdeľujú na väčších a menších. Kritériom rozdelenia nie je ich dôležitosť či význam spisov, ale jednoducho rozsah im pripisovanej prorockej knihy. Spisy väčších prorokov boli spísané na jednotlivých zvitkoch každý zvlášť, kým záznamy menších sa uvádzali na jednom spoločnom.

Štyria z nich majú veľmi rozsiahle spisy. Napríklad Izaiáš je po Žalmoch najrozsiahlejšou knihou Svätého písma. Za ním nasleduje Jeremiáš, ktorý žil približne o sto rokov neskôr, v siedmom storočí pred Kristom, a po ňom prichádzajú proroci Ezechiel s Danielom.

Menších prorokov je dvanásť, ako bolo dvanásť kmeňov Izraela, takže pripomínajú naše židovské korene. Prorocký fenomén však zďaleka nie je vymedzený nimi. Medzi prorokov patria napríklad aj dobre známy Eliáš a Elizeus, a ešte pred nimi i Samuel. V biblistike sa označujú ako nepíšuci proroci.

O čom hovoria jednotlivé prorocké knihy/jednotliví proroci?

Diela väčších prorokov sú veľmi komplexné. Okrem prorockých rečí a vízií zahrnujú v sebe veľa historického materiálu, ktorý je prítomný aj v iných knihách Biblie. Najznámejší je pre nás asi prorok Izaiáš s „knihou útechy“ a so svojimi predpoveďami o trpiacom Pánovom služobníkovi.

Alebo Jeremiáš s víziou novej zmluvy či s lamentáciami, ktoré počúvame na Veľký piatok. Proroci ako Ezechiel a Daniel sa už prelínajú s takzvaným apokalyptickým žánrom. To by však bolo na dlhšie.

Dvanásť menších prorokov poznáme ešte menej. Sem–tam nejaká ich prorocká veta, ktorá sa cituje i v evanjeliách. Sú síce menší, ale schopní nanovo vykladať základné knihy Biblie – povedzme Knihu Exodus.

Odvažujú sa k novým témam, akými sú dar Ducha Svätého a Pánov deň v prípade proroka Joela. Jonáš je zas príbehom proroka, ktorý ním odmietol byť. Vášnivo strhujúci Ozeáš zasa zmluvu s Pánom pripodobňuje k zásnubám a manželstvu.

Menší proroci hľadia do diaľok s vedomím, že aj mimo Izraela je spása. Ohlasujú sen o pokoji a Božej vláde. Aj oni smerujú k apokalyptike. Existuje toľko motívov, aby sme si uvedomili, že menší proroci sú dôležití a je dobré ich poznať.

Pochopiteľne, ich proroctvá nie sú bežnými príbehmi ani históriou, ale skôr istým druhom poézie. A pri poézii bývame radi, ak pochopíme z duše básnika aspoň dačo. Veď často aj on iba tuší, čo je skryté za silou slov rodiacich sa v srdci.

O koľko viac, ak tie slová pramenia z toho Božieho?! O prorockých knihách, pred ktorými mávame rešpekt, preto platí, že sú zo starozákonných najbližšie Božiemu tajomstvu.

Dokedy sa o prorokoch hovorilo?

Nový zákon prináša plnosť Božieho zjavenia v najväčšom prorokovi, ba viac ako prorokovi, v Ježišovi Kristovi. V ňom sa splnili mesiášske proroctvá Starého zákona a je definitívnym naplnením všetkých dovtedajších.

Ježišom sa doba, ktorá potrebovala prorocké predpovede, končí. On sám učil svojich nasledovníkov odhaľovať dávne predpovede o sebe. A aj keď predpovedal niektoré budúce udalosti, tak preto, aby aj týmito znameniami posilnil vieru svojich učeníkov.

Ak boli proroci Starého zákona Božími ústami, tak Ježiš je priamo Božím slovom. On nielenže hovoril o tom, ako usudzuje Boh, ale svojím životom medzi nami stelesnil Božie zmýšľanie, cítenie i konanie.

Jeho najvyšší prorocký úrad sa prejavuje v tom, že svojím životom a učením nám odovzdáva plnosť svetla a skúsenosti s Bohom. V Ježišovi sme doslova zaplavení bohatstvom zjavenia o Bohu.

No podľa neho nebude prvoradé hovoriť o jeho náuke, ale ju konať, „robiť mu učeníkov“ naživo (porov. Mt 28, 19). Tak vlastne novozákonnými „prorokmi“ sú učeníci, obdarení zvláštnymi darmi Ducha Svätého – charizmami, napríklad darom slúžiť, darom vyučovať, povzbudzovať, rozlišovať, uzdravovať.

Existujú aj dnes proroci?

Dar proroctva, ktorí mali v Starom zákone len niekoľkí, je v spoločenstve Cirkvi rozšírený na všetkých veriacich. Krstom sme si obliekli nielen najväčšieho Proroka, ale aj Kňaza a Pastiera, Krista, a zároveň vyzliekli zištného starého človeka, sústredeného na svoje záujmy.

Kresťan, ako novozákonný prorok, už nie je iba Božími ústami. Veď teóriu o Bohu, o večných pravdách má dnes prostredníctvom internetu na svojom stole hocikto a je možné si vypočuť i najlepších kazateľov sveta.

Avšak prorocký kresťan je svedok, ktorý nesprítomňuje len náuku, ale celú Ježišovu osobu: jeho myšlienky, city i skutky. Vo svojom každodennom živote stelesňuje Ježišov aktívny súcit, dobrotu, milosrdenstvo. Ani keď mu nik netlieska, ani sa o ňom nepíše v médiách.

Pre zaujímavosť už v Starom zákone prorok Joel predpovedal slová, ktoré cituje aj sv. Peter:

„V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo: vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vaši starci budú snívať sny. Aj na svojich služobníkov a na svoje služobníčky vylejem v tých dňoch zo svojho Ducha a budú prorokovať“ (Sk 2, 17 - 18; porov. Joel 3, 1 - 2).

Čiže ako tí, čo sú Kristovi v ním naplnenom čase, sme všetci povolaní prorokovať budovaním Cirkvi.

Kto sú dnešní proroci? Pápež, svätci zo susedného vchodu, statoční otcovia a mamy. Cirkev, ktorú Kristus zanechal ako trvalého „proroka“ a znamenie pre celý svet.

Podľa sv. Pavla, ak budeme všetci prorokovať životom a príde medzi nás neveriaci, vyzná: „Naozaj je Boh medzi vami!“ (1 Kor 14, 24 - 25). Kiež prorocká iskra roznieti naše vnútro, aby Cirkev bola pre dnešnú spoločnosť celá prorocká, od hlavy až po päty.