Putovanie Veľkým týždňom nám môže vrátiť nádej

Misionár, ktorého misie v Mexiku sa nikdy nenaplnili; zakladateľ Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Mlynskej doline; spisovateľ, duchovný sprievodca a správca farnosti Povýšenia Svätého kríža v bratislavskej Petržalke - to všetko je katolícky kňaz Milan Bubák SVD (62).
Igor Hanko 17.04.2019
Putovanie Veľkým týždňom nám môže vrátiť nádej

"Naša životná púť má byť nasmerovaná na nádej veľkonočného rána. To je pre mňa najsilnejšia myšlienka Veľkej noci," zdôrazňuje páter Milan Bubák SVD. Snímka: Erika Litváková

Námestie SNP v Bratislave sa 21. februára tohto roku naplnilo tisíckami ľudí. Medzi nimi ste boli aj vy a verejne ste predniesli niekoľkominútovú modlitbu. Odznela v nej prosba i za politikov, ktorí sa podľa vašich slov za posledný rok veľmi nevyznamenali. Nazvali ste ich dokonca rozvadenou skupinou, ktorá si nectí zákon. Ako ste to mysleli?
Aby nejaké spoločenstvo mohlo dobre fungovať, potrebuje pravidlá a zákony. Tie sa musia dodržiavať a platiť rovnako pre všetkých. Cítime, že tu nastáva zvláštny stav, ktorý je známy hlavne zo spoločností existujúcich v minulosti. Ako príklad nám môže poslúžiť obdobie feudalizmu, v ktorom bol panovník vyňatý spod povinnosti zachovávania zákona. Bol zákonodarcom a vynášal pravidlá pre svojich poddaných. On sám si mohol robiť, čo chcel. V extrémnych prípadoch to vidíme aj v Rímskej ríši, starovekom Egypte či v iných krajinách, kde sa panovník vyhlásil za boha. Takéhoto panovníka sa už naozaj nič netýkalo, mal iba práva a rôzne výhody. To je, samozrejme, extrémny prípad. Nechcem povedať, že sa tam blížime alebo že sme tam. To vôbec nie je pravda. Očakávame, že ľudia, ktorí vedú a spravujú našu spoločnosť, budú zákony nielen vytvárať, ale sami pôjdu príkladom v ich zachovávaní. Vo verejných funkciách chceme, prirodzene, vidieť tých najlepších; špičkových odborníkov, ktorí budú mať aj adekvátny morálny profil. No často sme svedkami, že proces vytvárania zákonov je istou formou kamufláže. Zámerne sa skrývajú ciele istých skupín, ktoré laik v zákone nepostrehne. Odborník však vidí, že konkrétne formulácie a výber slov chce vytvoriť či udržať stav, ktorý niekomu vyhovuje a iným zasa nie. Toto všetko som mal na mysli, keď som spomínal, že si nectia zákony.

Povedali ste doslova: „To, čo bol pre USA pád Dvojičiek v roku 2001, je pre Slovensko vražda týchto dvoch mladých ľudí. Slovensko po ich smrti už nie je to isté.“ V čom?
Keď som porovnával atmosféru v našej krajine po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej s tou, ktorá bola po páde Dvojičiek, vychádzal som z osobnej skúsenosti. Mal som to šťastie byť v USA v 90. rokoch, ale i v čase ich pádu. Keď som navštívil USA v ostatnom období, videl som, že atmosféra v krajine je úplne iná. Ľudia boli predtým spokojnejší, viac sa sústreďovali na žitie svojho života, neboli veľmi zameraní na sledovanie politiky. Teraz sú vystrašení, nervóznejší a s obavami sa pozerajú do budúcnosti. Akoby tam bola padnutými Dvojičkami implementovaná bomba, ktorá tiká, a oni sa boja, kedy vybuchne. Nechcem povedať, že ľudia pred vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice žili na Slovensku pokojne. Veď zápas o moc tu bol aj v 90. rokoch. Ale myslím si, že sme hľadeli stále s nádejou do budúcnosti. Čakali sme, že to ide k dobrému. Teraz po vražde novinára sa zdá, ako keby sa mnohé nádeje ľudí vytratili. Keď sa začalo dostávať na svetlo, čo všetko môže mať vláda za ušami, tak ľudia akoby úplne strácali nádej. Pýtajú sa: Kam to speje? Máme vôbec nejaké páky, ktoré by boli schopné zvrátiť isté trendy? Mám dojem, že ľudia sú znechutenejší a nevidia budúcnosť tak nádejne, ako to bolo predtým.
 
Je to podľa vás na Slovensku až také vážne? Máme perspektívu do budúcnosti?
Verím, že perspektívu máme vždy. Veď ako kresťania nemôžeme stratiť nádej spred svojich očí. Verím, že veci sa zlepšia, ale nejde to bez toho, aby sme aj niečo neurobili.
 
V roku 1997 ste založili Univerzitné pastoračné centrum sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave. Pôsobili ste v ňom 10 rokov. Vašou duchovnou formáciou teda prešli stovky vzdelaných kresťanov, absolventov vysokých škôl. Je ich v našej spoločnosti vidieť?
Od založenia UPC sv. Jozefa Freinademetza v Mlynskej doline v Bratislave prešlo už vyše dvadsať rokov. Vyšla z neho generácia, ktorá má už čosi za sebou. Môžeme byť hrdí na to, že sa tam sformovali významné osobnosti pre našu spoločnosť. Nie všetci sú však viditeľní ako politici. Existujú aj iné rôznorodé odborné oblasti, kde sa títo absolventi uplatňujú.
 
Angažujú sa podľa vás vo verejnom živote dostatočne?
Spomeniem jeden príklad. Môj nástupca raz pre študentov zorganizoval diskusiu s významným politikom, na ktorú prišlo zopár ľudí. Ostatní mladí si varili puding. Vtedy sa paradoxne vyjadril: „Mladých priťahuje viac puding ako otázky spoločnosti.“ Bolo to v období, keď sa v celej spoločnosti riešil vážny problém a bolo o čom diskutovať. Samozrejme, ak hovoríme o vysokoškolákoch ako o elite národa, očakávali by sme, že sa budú viac zaujímať o veci súvisiace s krajinou a národom. Mohlo by to byť aj lepšie, ale ďakujem Pánu Bohu aj za to, čo je.

Zastávam názor, že na mnohé rozhodnutia nemusí byť pôvodná motivácia tá najsprávnejšia.


Minulý mesiac sa u nás uskutočnili prezidentské voľby. Čo bolo podľa vás dôvodom iba 48,74-percentnej účasti voličov v prvom kole a 41,79-percentnej v druhom? 
To vyplýva z toho, čo som povedal. Ako keby ľudia boli presvedčení, že to už nemá zmysel. Čokoľvek povedia alebo vyjadria, aj tak to nikto nezoberie vážne. A vždy sa tam prepašujú osoby, ktoré jedno hovoria a druhé si myslia. Ako keby to bola protivná hra, ktorá sa nakoniec ukáže inak, než bola predostieraná. Zdá sa, že ľudia strácajú nádej či vieru, že tu niekto zmýšľa úprimne. Prichádza mi na um výrok: Či luhá luhár, ak neluhá? Spoločnosť má dojem, že tu máme luhárov. Mohli by naozaj hovoriť pravdu, ale my im už neveríme. Stále myslíme, že luhajú. Zvykli sme si na to, že nás doteraz každý oklamal. Aj keby neboli luhári, máme ťažkosť tomu uveriť.

Prečo ste sa rozhodli stať kňazom? Čo vás k tomu priviedlo? 
Narodil som sa v Dvorníkoch, ale od desiatich rokov, keď sme sa presťahovali do rodiska mojej mamy, som vyrastal v obci Pata. V čase mojej puberty prišiel do farnosti kňaz Alojz Schmiester. Veľmi ju rozhýbal. Zmobilizoval aj mládež. Vtedy sa mi kňazské povolanie začalo páčiť. Musím povedať, že podporu v rodine som v tom období nemal. A neviem ani, z akého dôvodu prišla takáto túžba. Viem iba, že sa to postupne menilo.
 
Stačí ku kňazstvu mladícka túžba, o ktorej hovoríte?
Zastávam názor, že na mnohé rozhodnutia nemusí byť pôvodná motivácia tá najsprávnejšia. Platí to nielen pre kňazstvo, ale aj manželstvo. Hlavné je, že na začiatku niečo je. Boh nás potom tak vedie, že si motiváciu očisťujeme celý život. Uvedomujem si, že motivácia pre moje kňazstvo nemusela spočívať práve v tom, čo v hĺbke kňazstvo naozaj reprezentuje. Bolo tu však čosi, čo ma zapálilo, a ja som sa rozhodol ísť tým smerom. Cítil som to v sebe a vydržalo to až doteraz. (Úsmev.)

Kde sa vo vás zrodilo povolanie k rehoľnému stavu?
To je ťažká otázka. Keď som išiel do seminára, nemyslel som na rehoľu a rehoľný stav. Jednak sa to nedalo, bolo to zakázané, a potom som ani nevedel, že rehoľníci existujú. Až oveľa neskôr, keď som bol vysvätený za kňaza, ma začalo čosi vnútorne prenasledovať. Ako kňaz som bol dovtedy spokojný, kdekoľvek som bol. Páčilo sa mi to, no predsa som cítil, že je tu ešte niečo viac, čo som vtedy nevedel definovať.
 
Môžete nám prezradiť, ako ste sa stali členom Spoločnosti Božieho Slova, teda verbistom, v čase, keď rehole boli komunistickým režimom zakázané?
To bolo veľmi zaujímavé, pretože keď som bol kaplánom v Banskej Štiavnici, môj principál Karol Benovic bol verbista. Samozrejme, vtedy tajný. Prichádzali za ním mnohí jeho spolubratia. Rozmýšľal som o tom, čo sú to za ľudia. On mi to, pochopiteľne, v tom čase nevysvetľoval. Bol opatrný. Ísť k verbistom som sa rozhodol až ako šesťročný diecézny kňaz v roku 1986. Bolo to prekvapujúce, pretože vtedy som pôsobil vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Bratislave, kde som bol často v kontakte s kapucínmi, ale tým smerom som sa nevybral. S verbistami som sa zblížil až zásluhou niektorých bývalých spolužiakov zo seminára, ktorých po známej hladovke povyhadzovali. A môj bývalý principál z Banskej Štiavnice, ktorého preložili do Veľkých Levár, sa stal mojím novicmajstrom. Chodieval som k nemu tajne dva roky. Potom som spolu s ďalšími dvoma spolubratmi zložil rehoľné sľuby 8. septembra 1988 uňho na fare v tajnosti. Ostatní rehoľníci boli v tom čase zídení na fare v Močenku. Hneď na druhý deň som emigroval do Talianska. Tam som aj zostal. Bolo to rok pred pádom komunizmu, čo som, pravdaže, vtedy ani netušil.
 
Ako a kde ste prežili prvé roky po emigrácii?
To je etapa, ktorá si zaslúži pozornosť. V roku 1988 bola v Ríme generálna kapitula našej rehole. Ide o stretnutie reprezentantov, ktoré býva každých šesť rokov, kde sa hodnotí a plánuje. Prišli tam tajne aj niektorí zástupcovia zo Slovenska. Dostali úlohu nájsť spôsob, ako posielať slovenských verbistov na misie do cudziny. A ja som bol jeden z prvých takto poslaný. Takže do Ríma som odchádzal s tým, že pôjdem na misie. Lenže sa ukázali viaceré ťažkosti. Nemal som v poriadku doklady ani dokončenú formáciu a nevedel som jazyk. Bolo potrebné riešiť viac vecí. Rozhodlo sa, že na dokončenie formácie odcestujem do USA. Stalo sa tak vo februári 1990. Po jej absolvovaní a štúdiách - bolo to šesť rokov, čo som nebol doma, som prišiel na Slovensko s tým, že po troch–štyroch mesiacoch odcestujem na misie do Mexika. Na Slovensku sa v tom čase obnovoval rehoľný život. Aj naša rehoľa si začala hľadať svoje štruktúry a podoby činnosti. Bolo potrebné obnoviť formáciu, ale chýbali nám ľudia stredného veku. A tak z pôvodného plánu zostať na Slovensku iba na nejaký čas, som tu zostal natrvalo. Misie v Mexiku sa už nikdy neuskutočnili.
 

Naša životná púť má byť nasmerovaná na nádej veľkonočného rána. 

Čo všetko vám dal pobyt v zahraničí?
Môj pobyt v zahraničí mal hlavný cieľ ísť na misie. Keďže som bol predtým v pastorácii, najmä medzi mladými ľuďmi v Bratislave, vedel som, s čím zápasia. V rámci svätej spovede som počúval o ich problémoch, ktoré sa nedali vyriešiť dvomi Otčenášmi. Z týchto dôvodov som mal túžbu študovať teológiu, spiritualitu, psychológiu a poznať aj kresťanskú tradíciu. Tieto moje túžby sa naplnili predovšetkým v USA, kde som bol na dvoch typoch štúdií po sebe. Som veľmi vďačný za toto obdobie.
 
Čo pre vás v detstve znamenala Veľká noc?
Zo začiatku to boli polievačky. Neskôr, keď som bol miništrant a organista, bol to čas, ktorý som prežíval veľmi intenzívne. Obrady Veľkého týždňa v Pate boli pre mňa príťažlivé. Prepájali sa s mnohými ľudovými zvyklosťami náboženského charakteru. Večer na Zelený štvrtok sa napríklad chodilo po obci od kríža ku krížu. Atmosféra diania týkajúca sa kostola ma veľmi priťahovala.
 
Ako vnímate Veľkú noc dnes?
Jednak je to plno práce, samozrejme; ale neberiem to ako prácu. (Úsmev.) Snažím sa, aby farnosť bola vtedy zjednotená a sústredená na podstatu. Preto sa viac koncentrujem na myšlienkové pozadie všetkého. Rád pracujem s textami. Vytváram rôzne komentáre k čítaniam a špeciálne modlitby. Podľa mňa je dôležité, aby svätá omša mala myšlienkovú jednotu od začiatku do konca. V tomto zmysle prežívam aj Veľkú noc. Snažím sa klásť dôraz na hlavnú myšlienku, ktorou je putovanie Veľkým týždňom od Kvetnej nedele po veľkonočné ráno. Vnímam v ňom púť Ježiša Krista a, pravdaže, i našu. Púť veriacich ľudí životom.
 
Ktorý z obradov Veľkého týždňa je pre vás najkrajší?
Páčia sa mi všetky, ale keďže sme vo farnosti piati kňazi, úlohy pri jednotlivých obradoch si delíme. Ako správca farnosti slávim Veľkonočnú vigíliu. Tá je pre mňa najsilnejšia. Do liturgie sa radi zapájajú mnohí ľudia. Myslím si, že naša farnosť Veľkú noc prežíva intenzívne.
 
Konáte počas dní Veľkého týždňa niečo výnimočné na vašom sídlisku?
Špecifický v našej farnosti je moment rozsvietenia kostola na Bielu sobotu. Na Slovensku je zvyk zažať svetlá v kostole po treťom zvolaní: Kristus, Svetlo sveta. Počas môjho pobytu v USA ma inšpiroval spôsob obradu svetla na vigíliu Bielej soboty v jednom trapistickom kláštore. Tam som videl, že oveľa silnejšie pôsobí zažať svetlá až počas slávnostného spevu Glória. Pre mňa je kľúčový kontrast svetla a tmy. Starý zákon je reprezentovaný siedmimi čítaniami, ktoré sa prednášajú z ambóny. Vedľa je zažatá veľkonočná svieca, symbol vzkrieseného Pána, ktorá ich osvetľuje. Počas toho zostáva celý kostol v úplnej tme. Keď zaznie slávnostný spev Glória, všetko sa rozsvieti a nasledujú novozákonné čítania. Je to neuveriteľne silný kontrast. Okrem toho máme na Veľký piatok krížovú cestu, ktorú pripravuje mládež ulicami Petržalky. Taktiež procesiu okolo kostola po vigílii.

Vo farnosti Bratislava-Petržalka I. pôsobíte piati kňazi. Čo vás bude čakať na sviatočnom stole po obradoch Bielej soboty? 
Sme tu pomiešaní z celého Slovenska. Dokonca i z cudziny. Máme medzi sebou jedného pátra z Indie a pastorálneho asistenta z Vietnamu. Zvyklosti stolovania sú teda rôzne. Po obradoch Bielej soboty pozývame všetkých prítomných na pohostenie. Na stole máme to, čo vo väčšine domácností. Niečo údené, chren a iné typické jedlá. Aj ľudia nás obdarúvajú rozličnými dobrotami. Samozrejme, nechýba víno. Máme radosť, keď sme spolu.
 
Čo by ste popriali čitateľom Katolíckych novín k veľkonočným sviatkom?
Čitateľom KN prajem, aby vo farnosti jednotne kráčali obradmi od Kvetnej nedele cez Zelený štvrtok, Veľký piatok, Bielu sobotu a intenzívne ich vnímali. Potom budú môcť chápať skutočnú paralelu so svojou životnou cestou. Ak sa budú vidieť každý deň, začnú si viac uvedomovať spolupatričnosť, spoločenstvo, farskú rodinu. A ešte niečo: Naša životná púť má byť nasmerovaná na nádej veľkonočného rána. To je najsilnejšia myšlienka. Kráčanie Veľkým týždňom nám môže pripomínať všeličo. Spomínané pohnuté udalosti v našej spoločnosti, stav politického života, všetko to, čo sa odohralo v krajine, v ktorej žijeme - to nám nádej nedáva, skôr nás o ňu pripravia. O nádej a optimizmus nás oberajú i choroby a rôzne straty v rodinách. A Veľká noc nás môže vzkriesiť. Vrátiť nám nádej, že je tu predsa čosi, pre čo sa stále oplatí žiť. Veľká noc nám hovorí, že smrťou sa predsa náš život nekončí, ale ústi do večnosti. I keby sa čokoľvek odohrávalo v našom živote, nakoniec to skončí dobre, lebo kráčame k jednote s Bohom. Toto všetko želám čitateľom Katolíckych novín k Veľkej noci.