Rafinovaný zápas o našu dušu

Ako sa mohlo stať, že sa zrazu dívame na násilnú skazu krajiny a na utrpenie ľudí v nej? Niečo sme prehliadali? Podcenili?

Počas posledných tridsiatich rokov sa vyskytol rad varovných príznakov toho, že globálny triumf slobody a zastupiteľskej demokracie nenastáva. Tobôž globálny mier a odzbrojenie. Tieto príznaky sme sa však naučili odpisovať ako izolované výnimky. Ako anomálie, ktoré nemenia celkový smer vývoja. Dnes na to doplácame. Pokiaľ ide o Rusko, to malo vo svojej histórii bohaté skúsenosti s autokratickými a totalitnými vládami. No prakticky žiadnu skúsenosť s konštitúciou slobody v západnom zmysle. Verejné pokusy o reflexiu sovietskej minulosti sa zastavili po nástupe Putina. Chyby sa diali aj v západnom „čítaní“ ruského správania a nie je to v histórii prvýkrát. Výsledky reforiem Jeľcinovej éry boli odlišné od západných očakávaní a samotná Putinova politika sa z tých istých dôvodov mohla niekomu javiť ako prekvapenie.

Ale zdá sa, že ani my tu nevieme spomínané „ruské správanie“ správne čítať.

Ťažkosti s identifikáciou motívov ruského správania sú na Západe, a aj u nás, starým a zaujímavým problémom. Odporúčam prečítať si slávny Dlhý telegram od Georgea F. Kennana z roku 1946. Stalinova éra je síce už minulosťou, ale postrehy diplomata a excelentného znalca ruských a sovietskych reálií zo začiatku studenej vojny sú stále platné.

Rusko vraví, že prišlo brániť svojich a chce vraj len „denacifikovať“ vedenie krajiny.

Slovo „denacifikácia“ je pre ruské vedenie propagandistický nástroj. Jeho úlohou nie je osvetľovať, ale manipulovať a zakrývať realitu. V skutočnosti chce Putin zlomiť ukrajinské národné povedomie, ktoré aj vďaka jeho vlastnej agresívnej politike zosilnelo a dozrelo. Chce „denacifikovať“ všetkých, ktorí neuverili verzii príbehu fabrikovaného Kremľom. Jeho propaganda na to použije akékoľvek krivé a absurdné obvinenia. Ak by sme reči o „denacifikácii“ mali brať doslovne, mohli by sme dospieť k záveru, že u nás sú osoby ako Kotleba alebo Mazurek vlastne odporcovia nacizmu. Ktovie, možno sa dočkáme času, keď nás budú „denacifikovať“.

Na Ukrajine sa bojuje o kľúčové mestá a infraštruktúru, pričom z pohľadu Rusov to mala byť rýchla záležitosť. Prečo to tak nie je?

Rusko má prevahu v počtoch, palebnej sile, niekedy v technológiách. Ukrajinci však majú v tejto chvíli prevahu v morálke. Zdá sa tiež, že ruská armáda zaznamenala ťažkosti s logistikou a koordináciou jednotlivých ozbrojených zložiek. To síce nemusí zmeniť konečný výsledok, no každým ďalším dňom sa stáva zreteľnejšie, že táto vojna nebude pre Rusov „krátka a veselá“. Ukrajinu budú môcť poraziť iba hrubou prevahou počtov a palebnej sily. Morálne straty pre ruskú stranu tým stúpajú, no násobí sa aj utrpenie Ukrajiny. Putin bude totiž musieť po ozbrojených silách zlomiť aj morálku obyvateľstva, pričom môže čeliť vleklej partizánskej vojne.

Akú úlohu zohráva vo vojne propaganda?

Pokiaľ sa situácia na bojiskách nevyvíja podľa plánu, logickým dôsledkom sú pokusy presmerovať pozornosť ruských občanov a ostatného sveta od skutočnej vojny Ruska proti Ukrajine na údajnú tajnú vojnu Západu proti Rusku. S extrémnymi obvineniami a hrozbami, ktoré tomu zodpovedajú. V tomto kontexte môžeme vnímať Putinove vyhrážky jadrovými zbraňami aj ako improvizáciu a príznak momentálneho neúspechu. To ich, pravda, nerobí menej nebezpečnými.

Neprišli ekonomické sankcie neskoro?

Domnievam sa, že sankcie v dnešnej sile mali byť uplatnené už v roku 2014. Problém spočíva aj v tom, že čas, za ktorý sa naplno prejavia dopady sankcií, je podstatne kratší než čas, za ktorý dochádza k rozhodnutiam priamo na bojisku. Inak povedané, kým sa dôsledky sankcií pre Rusko prejavia naplno, Ukrajina môže prestať existovať ako suverénny štát. Vyhlásenia ruského ministra zahraničných vecí neveštia nič pozitívne.

Visí nad Európou zničujúca tretia svetová vojna, alebo sa vrátime k železnej opone?

V tejto chvíli to vyzerá predovšetkým na studenú vojnu číslo dva, hoci na Ukrajine prebieha otvorená, „horúca“ vojna. Nezabudnime, že podľa Putina je rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík „najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia“. Je oprávnené pýtať sa, čo bude schopný riskovať alebo obetovať pre nápravu takto vnímanej „katastrofy“. Podotýkam, že Rusko nie je jediný hráč, ktorý chce zmeniť súčasný stav medzinárodného usporiadania a pomery síl. Okrem iných je tu najmä Čína, predstavujúca zvláštny problém. Čínska ľudová republika na začiatku vojny proti Ukrajine podporila ruský postup. Len čo sa začalo ukazovať, že vojna nemusí prebiehať podľa plánov a zdvihla sa proti nej vlna odporu vo svete spolu so solidaritou s Ukrajinou, čínske vyjadrenia podpory sa stlmili, ale neobrátili proti vojne. Peking si tak zachováva možnosť podľa vývoja situácie od podpory Ruska cúvnuť, alebo ju posilniť. Úspech ruského postupu proti Ukrajine bude pre Čínu precedens pre postup voči Taiwanu. To znamená hrozbu svetového konfliktu. Novú studenú vojnu tu teda v každom prípade máme, pričom situácia je zložitejšia, než bola za tej minulej.

Napriek Ženevskej konvencii sme zaznamenali útok na záporožskú jadrovú elektráreň. Čo to signalizuje z hľadiska uvažovania agresora a bezpečnosti vôbec?

Zdá sa mi to pomerne prosté. Elektrárne sú zariadenia strategicky dôležitej produkcie, o ktorú sa usiluje každá bojujúca strana. Pokiaľ ide o bezpečnosť jadrových elektrární, reaktory sú pomerne silno chránené a poškodiť ich bežnými, konvenčnými zbraňami nie je až také ľahké, hoci to nie je nemožné. Ak by došlo k havárii, následky by si medzi prvými odniesol aj útočník. Pripomínam aj to, čo vedia podrobnejšie vysvetliť povolanejší odborníci: dnešné reaktory sú odlišné od „uránovo-grafitových“ reaktorov typu RBMK v Černobyli. Osobne sa v tejto chvíli obávam viac politických dôsledkov vojny než existencie jadrových elektrární.

Ľudia podliehajú panike, zhromažďujú lieky, vybavujú si cestovné doklady. Sme na Slovensku v bezpečí?

Ohrozenie Slovenska dnes nie je priame, o našej blízkej budúcnosti však rozhodujeme tým, ako sa správame práve teraz. Aj vyvolávanie paniky a podkopávanie morálky býva súčasťou taktiky a stratégie nepriateľa. Politika ústupkov nám nepomôže zažehnať ďalšie hrozby ani predísť stupňovaniu ruských požiadaviek. Ukrajina nebude posledná obeť revanšistickej politiky Ruska. Iritujú ma názory typu „buďme s Ukrajinou solidárni, ale nepreháňajme to, neposielajme im zbrane a muníciu, lebo tým prilievame olej do ohňa...“ Zbavme sa predstavy, že vždy, keď sa v Moskve hnevajú, je to preto, že my sme tu doma niečo urobili, povedali, na niečo pomysleli, nesprávne dýchli alebo kýchli. To je „strategický narcizmus“. Ruská hostilita a revanšizmus by tu boli, aj keby sme nevstúpili do NATO, aj keby sme nevyslovili jediné slovo, nevykonali jediný akt solidarity s Ukrajinou. V takom prípade by sme boli len ešte slabší a zraniteľnejší.

Čo presne označuje termín hybridná vojna?

Z každej krízovej situácie sa dajú vyvodiť rozumné závery, a tiež menej rozumné. Treba sa pripraviť na to, že náš politický systém, ekonomika, morálna výdrž a psychologická kondícia budú vystavené istému tlaku, niekedy rafinovanému. Bude to, stručne povedané, zápas o našu dušu. To je aj podstata javu, ktorý dostal názov „hybridná vojna“. Beztak už prebieha dlhšie, je veľmi komplexná a v podstate sa v nej stiera rozdiel medzi civilným a vojenským sektorom. Musíme sa naučiť čeliť zavádzajúcej propagande a byť opatrnejší a zodpovednejší v narábaní s informačnými technológiami. Budeme musieť o niečo zvýšiť prostriedky na obranu, efektívnejšie ich využívať a dohodnutú výšku príspevkov dodržiavať, čo platí aj pre našich spojencov. Za strategicky kľúčovú pre nás však pokladám záchranu nášho ústavného systému. Ten je síce nedokonalý, ale dáva dobrý zmysel. Pokusy uskutočniť dokonalosť ľudskými silami viedli v tomto svete k obludným zločinom a bezbožným tyraniám. Učme sa teda akceptovať nedokonalosť podmienok života v slobode. Ak ich odmietneme, zapredávame tým vlastnú dušu.