Riaditeľ Spišskej katolíckej charity má dobré srdce

PAVOL VILČEK (52) je rodený Kežmarčan, ktorého kroky smerovali z gymnázia okľukou cez tri vysoké školy až do vedenia charity. Napriek veľkej túžbe z detských čias – byť zámočníkom a gazdovať, napriek tomu, že mu v mladosti ani vo sne nenapadlo, že komunizmus sa raz skončí a Slovákom sa otvoria nové príležitosti, už vyše desať rokov pôsobí na pozícii riaditeľa Spišskej katolíckej charity. V septembri bol ocenený Národnou cenou starostlivosti Dobré srdce v kategórii manažér v sociálnych službách.
Katarína Havrilová 27.10.2021
Riaditeľ Spišskej katolíckej charity má dobré srdce

Víziou Pavla Vilčeka je, aby Spišská katolícka charita dokázala pomôcť každému, kto požiada o pomoc. Snímka: archív Spišskej katolíckej charity

Čím ste chceli byť ako malý chlapec?

Mal som víziu, že keď skončím školu, budem robiť už nie zámočníka, ale nejakého technika. Musím priznať, že všetky moje detské sny Pán Boh splnil vo veľmi ranom veku, takže som potom mohol ísť pracovať medzi bezdomovcov. Rodičia to znášali veľmi ťažko, lebo práca technika údržby bola vtedy vážená.

Mal som auto, ktoré som prepísal na jedného bezdomovca; dom, ktorý som prepísal zase na brata, a vybral som si na nejaký čas cestu dobrovoľnej nezamestnanosti. S partiou sme chodievali na túry po Tatrách a pomáhali sme rôznym ľuďom. Takto som sa dostal aj k práci s bezdomovcami v Žakovciach.

Keďže tam bolo bezdomovcov málo, na začiatku nebolo potrebné zamestnať pracovníka s bezdomovcami, pracoval som teda ako dobrovoľník.

Mrzí ma, že dobrovoľnícka práca je u nás na Slovensku nedocenená, ja som ju vykonával na 110 percent. Neskôr, aby som nekazil štatistiky úradu práce, začal som pracovať aspoň na verejnoprospešných prácach.

Ako ste sa dostali ku charite?

S manželkou máme štyri deti, troch chlapcov a jednu princeznú. Keď mala naša dcéra tri roky, ťažko ochorela. Po týždni v horúčkach, keď už ani nejedla, nás lekárka poslala na chirurgiu, kde jej zistili rozsiahly zápal slepého čreva.

Počas niekoľkohodinovej operácie som prežíval obrovský smútok, až zúfalstvo, tak som vzal synov do kláštora, kde som sa modlil v kaplnke. Vtedy som zložil Panne Márii sľub, že keď operácia dopadne dobre a naša dcérka Mária sa uzdraví, pri prvej príležitosti budem pracovať pre Cirkev.

Hoci som si nevedel celkom predstaviť, čo ešte by sa v rámci Cirkvi dalo urobiť, keďže v Žakovciach sme už otvorili domov sociálnych služieb pre telesne postihnutých aj zariadenie pre týrané ženy, ktoré som viedol.

Po čase si ma zavolal vtedajší spišský biskup František Tondra, či by som prevzal Spišskú katolícku charitu. Priznám sa, že v 90. rokoch sme spolu s Marošom Kuffom aj mali zámer pôsobiť pod charitou, ale vtedajší riaditeľ charity mal podmienky, ktoré sme nedokázali prijať.

Takže po tejto skúsenosti som bol voči ponuke otca biskupa trocha skeptický. Práve vtedy som si však spomenul na sľub, ktorý som dal v kaplnke Panne Márii, a tak som funkciu riaditeľa zobral.

Každý z nás má v práci činnosti, ktoré sú jeho obľúbené, a potom také, ktoré sú menej obľúbené, ktoré odkladá a do ktorých sa často musí nútiť. Ktoré sú tie vaše?

Priznám sa, že som vždy mal bližšie k ľuďom, nikdy som nechcel robiť úradníka, nechcel som sedieť v kancelárii za písacím strojom. To mi asi aj čiastočne ostalo. A čo ma naozaj baví?

Rád sa pohybujem medzi ľuďmi a pomáham. Rád trávim čas medzi ľuďmi v zariadeniach, riešim konkrétne prípady, problémy, posúvam túto službu vpred. Najťažšie je pre mňa pozerať sa na človeka, ktorému už nedokážeme pomôcť.

Napríklad ak sme pre plnú kapacitu v zariadení nemohli prijať nového človeka a potom som sa dozvedel, že mu potrebnú službu nikto neposkytol a ten človek zomrel. Lebo i keď je Spišská katolícka charita najväčšou charitou na Slovensku, aj tak veľká časť ľudí našu pomoc nedostane.

V zahraničí som raz videl pekný obraz: kríž, na ktorom bol Kristus bez rúk. Pod ním bol nápis: „Mojimi rukami ste vy.“ Charita by mala byť Kristovými rukami.

A cez charitu by mali veriaci, neveriaci alebo aj slabí vo viere zažiť Kristovu prítomnosť. Preto bolo pre mňa vždy najťažšie nepomôcť. Ale v pokore si musím priznať, že jednoducho nie vždy sme schopní pomôcť.

Skúsme sa presunúť k Národnej cene starostlivosti Dobré srdce. Vyhrali ste v kategórii manažér v sociálnych službách. Vedeli ste o nominácii?

Niekedy v máji som svojmu tímu navrhol, aby nominovali niekoho od nás, dokonca viacerých. Ale napokon mi po jednej porade oznámili, že nominovali mňa. Neveril som, že by som vôbec mohol vyhrať, najmä v mojej kategórii manažér v sociálnych službách.

Ocenenie vnímam skôr ako ocenenie za službu manažérom v charite, ani nie tak službu samotným núdznym. Lebo s týmito som v kontakte omnoho viac ako s núdznymi.

Prečo myslíte, že práve vaša práca bola ocenená?

Myslím si, že to nebolo zaslúžené ocenenie. Jednak preto, že väčšina ocenených pracuje so seniormi.

Bol som asi jediný, ktorý mal počas prezentácie fotky z detského centra. Myslím si, že to vyvolalo úplne iné emócie. A po druhé, som aktívny v boji za rodinu, populárny som skôr v regiónoch než vo veľkých mestách, preto som nepredpokladal, že by som mohol byť ocenený.

Aké sú úskalia manažmentu neziskovej organizácie?

Úskalí je veľa. Najťažšie je nájsť dobrých ľudí, teda ľudí ochotných obetovať sa a slúžiť. Sociálnu oblasť nikdy nezaplatíme. Európa je teraz bohatá, ale aj v Biblii sa píše: „Chudobných máte vždy medzi sebou“ (Mk 14, 7).

Dnes čoraz viac riešime seba a nie druhých okolo nás, ktorých nám Pán Boh prináša do cesty, aby sme im poslúžili a pomohli. Žijeme v dobe, kde zakopávame svoje talenty.

Staráme sa o prírodu, zvieratám staviame útulky, ale pre toho, kto sa snaží pomôcť ľuďom, nemáme ani finančné prostriedky, ani dobrovoľníkov, ani materiálne zabezpečenie. A potom je tu štát, ktorý chce stále oveľa viac. Mám na mysli kontroly, byrokraciu, administratívnu stránku.

My máme napríklad predpisy prísnejšie ako v hoteloch. Na Slovensku nemáme problém nasýtiť chudobných, problémom je nasýtiť tento štát.

Myslím si, že toto je najväčší problém manažérov na Slovensku – splniť všetky povinnosti, ktoré štát ukladá. Často úplne nezmyselné, ktoré sú tu len preto, aby si tí mocní mohli nechať svoju funkciu.

Riaditeľ Spišskej katolíckej charity sa rád pohybuje medzi ľuďmi a pomáha. Snímka: archív Spišskej katolíckej charity

Aká je vízia, ktorú by ste chceli v charite zaviesť?

Chcel by som, aby Spišská katolícka charita dokázala pomôcť každému núdznemu, ktorý požiada o pomoc.

Je z hľadiska manažmentu niečo, čo by ste do charity chceli implementovať?

Možnosti sú rôzne, vždy je to o správnom vyvážení kompetencií medzi diecéznym riaditeľom a manažérmi. Snažím sa nájsť zlatý stred v tom, aby som na jednej strane neobmedzoval manažérov zariadení priveľmi, no na druhej strane vnímam, že ak im dám príliš veľkú slobodu, chýba im smerovanie.

Čo vidíte ako najsilnejšiu a najslabšiu stránku Spišskej katolíckej charity?

Najsilnejšou stránkou sú ľudia, ktorí pracujú v charite. Najslabšou sú zase ľudia, pretože si myslím, že najmä v oblasti dobrovoľníctva máme obrovské rezervy. Chcel by som dať oveľa väčšiemu množstvu ľudí priestor na to, aby konali dobro.

Charita nemá byť len zamestnávateľom, má k službe pozývať ďalších a ďalších ľudí, aby pomáhali. Nemusí to byť len prostredníctvom Spišskej katolíckej charity.

Pointou je, aby sme núdzneho neobišli so zatvorenými očami, aby sme nevzhliadali len k nebu a prehliadali všetkých núdznych, v ktorých je zvláštnym spôsobom sprítomnený Kristus.