Rodina bude potrebovať pomoc

„Niektoré rodiny sa podarilo dať dohromady, ale predpokladám, že sa nájde viac takých, kde ponorková situácia prispela k rozpadu,“ hovorí známy lekár psychiater a psychoterapeut RADKIN HONZÁK. Zhovárali sme sa o tom, ako pandemická situácia ovplyvňuje jednotlivcov, rodiny i celú spoločnosť.
Peter Slovák 02.02.2022
Rodina bude potrebovať pomoc

RADKIN HONZÁK (82), psychiater, pedagóg a publicista, sa narodil 30. marca 1939 v Prahe-Smíchove, v rodine lekárnika. V roku 1962 ukončil štúdium na Fakulte všeobecného lekárstva Karlovej univerzity, pracoval v Psychiatrickej nemocnici v Kosmonosoch a v Ústave pre výskum výživy v Krči. V roku 1968 sa podieľal na založení Klubu angažovaných nestraníkov, počas normalizácie ho vypočúvala ŠtB. Pôsobil ako ambulantný lekár v centrách IKEM a REMEDIS, v Psychiatrickej nemocnici v Bohniciach, tiež ako asistent na Ústave všeobecného lekárstva 1. LF UK. Je autorom viacerých populárnych kníh o psychológii, v Českej televízii uvádza vlastnú reláciu Kabinet doktora Honzáka a na svojom blogu pravidelne komentuje aktuálne udalosti. Snímka: profimedia.sk/MAFRA/Dan Materna

Akú dobu to žijeme? Aké hodnoty jej vládnu?

Mám nepríjemný pocit, že najvyššou hodnotou súčasnosti je konzum sprevádzaný lžou o nekonečnom blahobyte.

Sociológ poľského pôvodu Zygmunt Bauman ju nazval tekutým vekom, pretože ako tekutina nadobúda tvar nádoby, do ktorej je naliata, tak podobne je to aj s naším myslením. Psychopati boli vždy na vrchole, ale teraz ich je tu celá tlačenica.

Čo v našej spoločnosti, v našich vzťahoch spôsobila pandémia?

V  spoločnosti sa predovšetkým zhoršila zdravotná situácia. V psychosociálnej oblasti to bolo nastolenie vlády strachu a veľmi zle pôsobila izolácia.

Zmenili sa pracovné podmienky mnohých ľudí a je otázne, aké budú v budúcnosti. Deťom a dospievajúcim mladým spôsobila izolácia veľké škody. Starším ľuďom táto izolácia často prinášala smrť.

Ako boli situáciou ovplyvnené rodiny?

To je rôznorodé. Podľa overených správ rozvodovosť klesá, ale je to spôsobené najmä tým, že súdy nefungovali úplne v optimálnom režime.

Zvýšil sa počet prípadov domáceho násilia. Niektoré rodiny sa podarilo dať dohromady, ale predpokladám, že sa nájde viac takých, kde ponorková situácia prispela k rozpadu.

Navrhujete nejakú konkrétnu pomoc?

Prví, ktorí budú potrebovať psychologickú pomoc, budú deti a dospievajúci. Táto populácia potrebuje svojich rovesníkov, aby mohla zdravo rásť.

Moja kamarátka, detská psychologička, nedávno povedala, že medzi jej súčasnými klientmi sú deti, ktoré sa boja vrátiť do školy pre atmosféru súťaživosti a vlastnú sociálnu neistotu.

Potom bude potrebné pomôcť aj dospelým párom. Zložitejšie ekonomické podmienky, ktoré pravdepodobne teraz nastanú, by mohli mať na rodinu stmeľujúci účinok, pretože v nej bude lacnejšia „prevádzka“ ako v oddelených samostatných domácnostiach.

Dopad pandémie na psychiku jednotlivca je zjavný. Čo už máme za sebou a čo ešte môžeme očakávať?

Ľudia reagovali na krízu spôsobom, ktorý je známy už dlho. Po počiatočnom šoku prišla nedôvera, po nej strach a nakoniec vlna solidarity. Tá však čoskoro opadla a hlavným motorom všetkých udalostí bol strach.

Postupne sa všetko vracia do starých koľají. Svojím spôsobom by mohlo dôjsť k nárastu religiozity, ako sa to stáva po veľkých spoločenských krízach, keď si ľudia uvedomia, že nie sú pánmi sveta.

Občas musí prísť mráz, aby sme si uvedomili krásu teplého hrejivého dňa. Občas musí prísť zlo, aby sme začali vnímať dobro. Som presvedčený, že v ľuďoch je dobro uložené v samej podstate ich duše.

Lenže človek 21. storočia akoby mal v sebe manuál na rôzne psychózy, depresiu, paniku či úzkosť. Prečo?

Ľuďom čoraz viac chýba zmysel života, čo je zdrojom viac ako polovice neuróz a depresií. Ak chýba zmysel v malom, logicky chýba aj vo veľkom, teda v celej spoločnosti. Sídlo strachu sa nachádza v mozgovom jadre nazývanom amygdala.

My ale na rozdiel od našich „bratrancov“ šimpanzov máme čelné laloky a tie môžu nad amygdalou zvíťaziť. Na porozumenie uvediem príklad.

Profesor, lekár pôrodník Václav Rubeška, ktorý koncom 19. a začiatkom 20. storočia vyškolil možno stovky pôrodných asistentiek, položil na skúške zásadnú otázku: „Čo urobí pôrodná baba ako prvé, keď vojde do chalupy, kde vo všeobecnom zmätku prebieha pôrod?“

Nebudem vás nudiť, pretože na desiatky takto položených otázok som dostal správnu odpoveď len dvakrát. A správna odpoveď znie: „Obráti svoju myseľ k Bohu.“ To predstavuje maximálne sústredenie, zapnutie spomínaných čelných lalokov a odpojenie citovej oblasti, kde sídli strach.

Tým, ktorí nedokážu upriamiť svoju myseľ na Boha, odporúčame akúkoľvek duševnú činnosť, ktorá si vyžaduje sústredenie. Jednoducho sa začať koncentrovať na čokoľvek iné.

Počítať matematický príklad, rozprávať si básničku či spomenúť si na príjemné chvíle. Najlepšie však je sústrediť sa na Boha. Vidím to aj tak, že čím menej ľudí chodí do kostola, tým viac ich chodí na psychoterapiu.

Jedna z vašich kníh má názov I v nemoci si buď přítelem. Ako to myslíte?

Ide o moju prvotinu, ktorá vyšla už v roku 1989 a teraz sa po miernej úprave objavuje znova. Už vtedy som zistil, že keď ľudia ochorejú, často sa správajú ako úplní blbci a  sú to samoľúbi škodcovia.

Sú zúfalí, zbytočne sa hnevajú, často nechcú alebo nemôžu dostať pomoc, trucujú a robia mnoho ďalších nesprávnych vecí. Je to teda akýsi sprievodca týmito nástrahami, ktorého by vám odporučil dobrý priateľ.

Môžete čitateľom ponúknuť praktické rady, ako si posilniť psychické a fyzické zdravie?

V princípe je to veľmi jednoduché. Ľudia to majú v podvedomí, len sa im do toho akosi nechce. Vyžaduje sa 7 až 9 hodín spánku, neprespávanie rána a ukladanie sa do postele pred polnocou.

Ďalej pravidelná a vyvážená strava: strukoviny, kyslomliečne výrobky, vláknina, vývar. A, samozrejme, dostatok pohybu, čo je aspoň 5 000 krokov denne. Udržiavať čo najviac sociálnych kontaktov, hrať, spievať, maľovať, písať, robiť čo najviac drobných prác rukami, jednoducho tvoriť doma.

No a vždy podvečer zhodnotiť dobré zážitky a to, čo som urobil pre svoje potešenie – vynechať televízne správy a noviny, vrátiť sa k literatúre na papieri, v knihách. Rovnako každé ráno poďakovať za nový deň a večer zase poďakovať za to, že som ho prežil. 

Dá sa v dnešnej hektickej dobe vyhnúť syndrómu vyhorenia?

Termín vyhorenie je dnes taký spopularizovaný, že keď sa niekomu nechce pracovať, hlási vyhorenie. Vyhorenie je však stav fyzického i  duševného vyčerpania, depersonalizácie, odcudzenia sa sebe samému a svetu vrátane blízkych, stav celkovej nespokojnosti.

Dosahuje ho človek s ambíciami, ktorý si stanovuje nesplniteľné ciele, a  keď ich nedosiahne, začne sa znehodnocovať a ubližovať si.

Uvediem príklad: ak za desať sekúnd nezabehnem „stovku“, nestojím za nič. Človek sa upne na cieľ, postupne stráca priateľov, odcudzí sa rodine a má len prácu, ktorá ho čoraz viac neuspokojuje, pretože cieľ je nedosiahnuteľný.

A čo robiť, aby k nemu nedošlo?

Psychoterapeutický výcvik mi priniesol poznanie, ktoré som prijal za svoje: život je ako trojnožka. Stojí aj na nerovnom teréne, niekedy s nerovnými nohami. Jedna noha predstavuje rodinu, druhá prácu a tretia záujmy a koníčky.

Udržiavanie týchto troch oblastí v harmónii je návodom proti vyhoreniu. Uvedomenie si vlastnej duchovnej dimenzie a  umenie uspokojiť ju prináša väčšiu hodnotu, než tušíme.