Rodina je školou spoločenského života

Manželstvo je povolaním. Ako rozoznať, najmä, keď mladý človek uvažuje o svojej budúcnosti, že si nás Boh vyvolil pre toto povolanie?
Hovoríme o povolaní, teda o niečom, čo prichádza ako dar zvonku. Nie je to niečo, čo sme si vymysleli, v čom sme dobrí, v čom sa dobre cítime, na čo sme vhodní, ale niečo, čo prichádza zvonku, nie ako spôsob života, ale ako niečo, čo chce Boh. Preto má byť prvým krokom posilnenie vzťahu s Pánom Bohom. Povolanie sa nedá správne rozlíšiť, ak človek neprežíva hlboký vzťah s Bohom. To je podľa mňa prvá vec, základ.

Druhá vec, ktorú si treba uvedomiť, je, že sa počas života nedá rozhodovať bez toho, aby som sa o tom nerozprával s Bohom a nepočúval ho. Musíme si pred ním nielen vyliať srdce a povedať mu, čo potrebujeme, ale máme tiež počúvať, čo hovorí. A Boh hovorí veľmi konkrétne. To znamená, že ako každé povolanie, tak aj povolanie do manželstva sa dá rozlíšiť počúvaním Božieho slova. Božie slovo je Boh, ktorý dnes hovorí mne a môjmu životu.

A veľmi dôležité je tiež spoločenstvo Cirkvi, spoločenstvo ľudí, s ktorými žijem, konfrontácia s inými, s priateľmi, duchovné sprevádzanie, svätá spoveď. Vyznanie toho, čo cítim počas hľadania, mi tiež umožňuje počuť, čo Boh hovorí. A po Božom slove, Cirkvi a ľuďoch, ktorých mi Boh dáva, sa povolanie rozlišuje v životných situáciách. Pretože Pán Boh nie je vzdialeným Bohom, nie je Bohom, ktorý konal kedysi, ale je Bohom, ktorý je blízko a je dnes. Takže cez životné situácie, ktoré prežívam, ľudí, ktorých stretávam, cez to, čo sa deje v mojom živote, môžem rozpoznať Božiu vôľu. Sám Boh mi do cesty postaví niekoho, s kým môžem rozvíjať svoje priateľstvo, do koho sa zamilujem, a ak to budem autenticky prežívať ďalej, Boh mi ukáže, či to je správna cesta alebo nie.

Veľa sa hovorí o kríze v komunikácii, keď členovia rodiny nevedia spolu hovoriť úctivo. Dá sa naučiť komunikovať úctivo?
Slovo kríza je vo všeobecnosti veľmi dobré, lebo nehovorí o tragédii, ktorá sa deje, ani o tragédii, ktorá je bezvýchodisková. Hovorí o niečom, čo je ťažké, dramatické, ale zároveň nás otvára niečomu novému. Povedal by som dokonca – hoci to môže znieť divne a náročne –, že určité krízy sú potrebné nato, aby sme rástli. Lebo niekedy len vďaka krízam silnieme a máme hlbšie prežívanie. Ak máme úspešne prežiť napríklad komunikačnú krízu, musíme sa naučiť komunikovať. Lebo človek sa učí komunikovať od začiatku. Keď sa narodí, nedokáže povedať ani slovo, ale vie, že je tu niekto, pre koho je dôležitý a kto je dôležitý preňho. Chápe to vďaka gestám a prostrediu rodiny, a tak sa to učí. Keď rastie, osvojuje si konkrétne gestá, neskôr konkrétne slová a spôsoby správania. Rodinné prostredie veľmi vplýva na to, ako človek bude komunikovať v budúcnosti, či bude otvorenejší alebo zdržanlivejší, či bude schopný určité veci pomenovať alebo nie. Som presvedčený, že sa to treba a dá naučiť.

Rodinné prostredie veľmi vplýva na to, ako človek bude komunikovať v budúcnosti

Ako je možné prekonať krízu v komunikácii?
Komunikačná kríza v manželstve alebo rodine veľmi často vyplýva z toho, že nemyslíme na komunikáciu ako na niečo nové, čo sa máme učiť. Keď muž alebo žena vstupuje do manželstva, vchádza do úplne novej reality. Ak sa nerozhodne učiť sa komunikovať, môže to mať vážne následky. Pretože odrazu prenesie vzorce z vlastnej rodiny do novej. A tak to nefunguje. Môže sa stať, že zakryje veľmi vážne problémy. Napríklad muž môže prežívať problémy v oblasti sexuality, ale o tom, čo je veľmi dôležité, nebude vedieť alebo chcieť hovoriť. Realita manželstva a rodiny je najťažšia, najnáročnejšia a zároveň najkrajšia, lebo sa v nej stretávajú dva rôzne svety – svet muža a svet ženy. Muž a žena komunikujú úplne odlišným spôsobom, prežívajú to isté, ale vnímajú veci úplne odlišne. Preto je nutné sa učiť komunikovať.

Čo podľa vás najviac chýba v duchovnom živote dnešných rodín?
Myslím, že určitý nedostatok duchovného života je možné opísať dvoma spôsobmi. A je to vždy ten istý nedostatok, ktorý sa dotýka života každého veriaceho, hoci v manželstve je špecifický. Po prvé, človek prežíva náboženský a duchovný život oddelene od konkrétneho života. Jeho prežívanie duchovna sa časom môže obmedziť len na určité formy vonkajšej modlitby, na účasť na svätej omši, modlenie sa ruženca a podobne. A konkrétny život ide inou cestou. To môže predstavovať isté nebezpečenstvo. Niekedy je dokonca toľko vecí, ktoré treba urobiť, že sa pristihneme, že sa pomodlíme iba občas. Alebo na druhej strane nehľadáme chvíle na modlitbu, na prehĺbenie viery, každodennosť nás veľmi pohlcuje, Pána Boha chválime len povrchne a zabúdame na to, že si naozaj musíme vyčleniť čas len preňho. Bez zastavenia sa a boja za adoráciu sa nám to nepodarí. Bez boja za spoločnú vzájomnú modlitbu sa nám to nepodarí. Bez spoločného hľadania odpovedí v svätej omši neurobíme žiadne kroky. Preto jedným nebezpečenstvom je značné oddeľovanie života od modlitby, ktoré je umelé, a druhým nebezpečenstvom je presvedčenie, že každodennosť nám stačí. Ale každodennosť vyžaduje silné chvíle a prehĺbený duchovný život.

Čím môžu byť rodiny najväčším darom pre spoločnosť?
Keď chceme zistiť, čo môže rodina dať spoločnosti, musíme sa zamyslieť nad tým, že ak nie je rodina, nemôže existovať spoločnosť. Práve rodina je základom spoločnosti, lebo spoločnosť nie je ničím iným ako spoločenstvom jednotlivých rodín. Myslím, že to, čo rodina dáva, je predovšetkým škola spoločenského života. Učíme sa v nej predovšetkým to, že sme veľmi odlišní, lebo každý jej člen je iný – dieťa, brat, sestra, rodičia... Sme veľmi odlišní, avšak niečo nás spája. Myslím, že to je základná vec, ktorej nás rodina učí a ktorú uvádza do spoločnosti: určitá jednota vo veľkej rôznorodosti. A potom všetky čnosti spoločnosti sú rodinnými čnosťami: zodpovednosť, poctivosť, dôvera, pracovitosť... Povedal by som, že rodina je subjektom spoločenského života a zároveň je jeho školou.

Kňazi a rehoľníci si pre sľub čistoty nemôžu založiť vlastné rodiny. Cirkev však vidí ich poslanie aj v oblasti rodinného života. Akú úlohu majú v tomto smere zasvätené osoby?
Myslím, že prvou úlohou kňaza voči rodine je, aby ju sprevádzal a bol prítomný. A kňaz tak činí, ibaže my si to často neuvedomujeme. Prítomnosť v živote spoločenstva si vyžaduje, aby samotný kňaz pochopil, že keď je napríklad v svojej vlastnej farnosti a prihovára sa v kázni, tú kázeň nehovorí nejakému davu, ale rodinám. A to aj vtedy, keď tam nie všetci prichádzajú ako manželia, lebo niekto prichádza napríklad ako vdova. Ale tá vdova je aj babkou. Možno prichádza niekto mladý, kto si ešte nezaložil rodinu, ale je dieťaťom, synom, dcérou, bratom, sestrou. Každý veriaci v Cirkvi žije v rodine. Časom môžu byť veriaci veľmi zranení a je to ťažké. Od kňaza to vyžaduje, aby si uvedomoval, že nesprevádza anonymné osoby ani dav, ale vždy určitým spôsobom sprevádza rodinu. Je prítomný hlavne v takých veľmi silných chvíľach, ako je krst, prvé sväté prijímanie, pohreb či sobáš.

Druhou úlohou kňaza je, že má zlepšovať povedomie o láske sviatostného manželstva; má ukazovať, že ľudská láska je krásna, ale ak je prežívaná v sviatosti manželstva, je ešte niečím iným. Keď teda pristupuje k veriacim s takým vedomím a verí v lásku sviatostného manželstva; Boha, ktorý je prítomný v manželstve a pôsobí v ňom, tiež plní svoju úlohu.

A tretia vec je: kňaz veriacim ukazuje, že zmyslom rodinného života nie je len vzájomná láska a dobrota či usporiadaný život, ale zmysel rodinného života je rovnaký ako zmysel života kňaza – spása. Jeho život v celibáte odkazuje, že sa celý odovzdáva Bohu a Boh ho prijíma. Myslím, že to je to, čo kňaz dáva každej rodine. Lebo ukazuje, že jej rodinný život neslúži len nato, aby bola pokope. Úlohou členov rodiny je v konečnom dôsledku tiež, aby sa prostredníctvom vzájomného sebadarovania úplne odovzdali Bohu.

Počas vašej uplynulej návštevy Slovenska ste rodinám hovorili o téme manželskej spirituality z pohľadu Karola Wojtyłu. Ako by ste charakterizovali tento pohľad?
Prvou najdôležitejšou vecou v rámci manželskej a rodinnej spirituality je fakt, že manželstvo a rodina sú cestami k svätosti. Niekedy, keď myslíme na svätých, inštinktívne si predstavujeme ľudí, ktorí boli trochu blázni, odtrhnutí od života. Zvyčajne si predstavujeme pápežov, rehoľníkov, rehoľníčky. Avšak aj my sme pozvaní k tomu, aby sme manželstvo vnímali ako povolanie k svätosti. Ak chceš byť svätý, ak chceš byť spasený, chceš zažiť stretnutie s Bohom, ži v manželstve a v rodine, lebo to je cesta. Je to výnimočná cesta, je vždy odlišná. Žiadni manželia nebudú žiť tak, ako napríklad kňaz. U nich sa každodennosť stáva cestou k svätosti. Sebadarovanie sa v manželstve prežíva v práci, sexualite, otcovstve, materstve. Manželstvo je cestou k svätosti, ktorá tiež má svoje špecifiká, niečo charakteristické.

Rodiny môžu budúcemu kňazovi ukázať, že Cirkev je rodinným spoločenstvom a nie inštitúciou

Rodiny majú aj svoju úlohu v Cirkvi. Aj čo sa týka farnosti, aj čo sa týka vzťahu s kňazmi. Vy ste aj rektor kňazského seminára, máte na starosti formáciu budúcich kňazov. V čom vidíte úlohu rodín pri formácii kňazov alebo aj pri formácii bohoslovcov?
Žijeme v časoch, keď potrebujeme odhaliť, aká dôležitá je úloha rodiny vo formácii budúcich kňazov. Predovšetkým po ľudskej stránke, pretože kandidáti na kňazstvo dnes pochádzajú z veľmi rôznorodých rodinných pomerov. Veľmi často sú hrozne zranení. Mnohí z nich dokonca nepoznali svojho vlastného otca. Ich rodičia sú často po rozvodoch a žijú v ďalších zväzkoch. Stretnutie s rodinou môže pre nich byť oživujúce, môže ukázať, že to, čo je v nich ľudsky zranené, sa dá uzdraviť a že aj v dnešných časoch je možné žiť pekný manželský a rodinný život. Lebo to nie je samozrejmosť. Okrem toho môžu rodiny budúcemu kňazovi na jeho ceste ukázať, že Cirkev je rodinou a nie inštitúciou, v ktorej žijeme, a že život Cirkvi je životom rodiny. A zároveň klerik, ktorý sa stretáva s rodinami, sa učí, čo znamená byť otcom. Otcovstvo tak preňho nie je len pojem, je skutočné. Keďže nemá svoje biologické deti, od rodiny sa učí chápať plodnosť, zodpovednosť, sebadarovanie. To sú úlohy rodiny, ktoré sú v súčasnosti potrebné a nutné pri príprave seminaristov.

Čo by ste odkázali slovenským rodinám?
Chcem všetkým popriať odvahu vykročiť, lebo dnes sa mnohým možno zdá, že prežívame veľkú krízu, že všetko je zlé a že už nemôže byť horšie. To nie je pravda, lebo to nám Boh nikdy nepovedal. On má prvé a posledné slovo. Vďaka rodinám to najkrajšie ešte len príde. Prajem vám, aby ste verili, že tie najkrajšie veci neprežili len naši otcovia a starí otcovia. Najkrajšie veci sú ešte pred nami, lebo Boh ich neustále pripravuje a túži po nás.