S vami som kresťan a pre vás kňaz

Na sviatok Obetovania Pána slávime aj Deň zasväteného života. Aký rozmer v tomto dni ešte vidíte?

Zasvätení znamenajú ponuku života do služby Pánovi. V tejto službe sú iným spôsobom aj rodiny komplet, vrátane seniorov. Simeon je tu básnikom modlitby. Anna každému rozpráva o Dieťati. Sú dôkazom, že každý z nás má podiel na zvestovaní. Sviatok Obetovania Pána je predovšetkým sviatkom Pána, zároveň aj Panny Márie a Svätej rodiny, ale aj celej ľudskej rodiny.

Čo vnímate, keď počas svätej omše na Obetovanie Pána vidíte pred sebou ľudí so zažatými sviecami?

Kladiem si otázku, či si dostatočne uvedomujeme, že Kristus je svetlo sveta. Každý z nás má nosiť toto svetlo, a tak byť svetlom sveta. Svieca sa stravuje tým, že horí. Podobne aj každý z nás má horieť, a tak sa usilovať nasledovať Ježiša, ktorý sa v horlivosti stravuje pre Otca.

Keď vás mama nosila pod srdcom, zasvätila vás Panne Márii.

Mama ma zasvätila Panne Márii v  súvislosti so saleziánmi. Keď v noci z 13. na 14. apríla 1950 milicionári brali saleziánov z Hodov do sústreďovacích táborov, celá dedina sa vzbúrila. Vtedy ma už mama nosila pod srdcom, a tak ma zasvätila. Pravdaže, nevedela, či čaká chlapca alebo dievča, a už vôbec netušila, že raz budem saleziánskym kňazom.

Vraj ste sa neskôr za to na mamu hnevali.

Povedala mi to, keď som mal pätnásť rokov. V pubertálnom vzdore som sa proti tomu búril, že ako si to dovolila a načo to urobila. Ale vo svojom vnútri som bol rád.

Kedy ste pochopili, že vám vyviedla veľmi dobrú vec?

Až pri spätnom pohľade. Od samého začiatku, čo si pamätám, som chcel byť salezián. Prispel k tomu fakt, že aj môj starší brat išiel k saleziánom ako gymnazista. Keď zobrali rehoľníkov do koncentračných táborov, brat sa dostal na Priehradu mládeže a potom do PTP. Neskôr bol organistom v Topoľčiankach, kde sa oženil. Stále však udržiaval živý kontakt so saleziánmi.

Teológiu ste študovali tajne.

Po elektrotechnickej priemyslovke som sa hlásil na vysokú školu na archívnictvo, ale tam ma nezobrali pre môj postoj k augustu 1968. Po vojne som rozmýšľal, že budem študovať spev na konzervatóriu. Tesne pred talentovými skúškami mi oznámili, že ma nemôžu zobrať na denné štúdium, len na diaľkové. O to som nemal záujem. Keďže som mal za sebou všeobecné predmety, ušetril by som si čas na tajné štúdium teológie, o ktorom som už vtedy vedel. No čas som neušetril, lebo som musel nastúpiť do zamestnania. Robil som konštruktéra, projektanta a neskôr technologický dozor na stavbe. A z tohto zamestnania som v roku 1990 išiel do pastorácie.

Kto vás viedol pri tajnom štúdiu teológie?

Mali sme predstavených. A v jednotlivých predmetoch sme chodili k spolubratom, ktorí mali poverenie nás viesť. Nemali sme komunitu v dnešnom zmysle, bývali sme v bytoch. V Topoľčanoch nás bolo päť-šesť. V Jacovciach bol salezián, ktorý nás viedol ako direktor. Ale to sa striedalo aj podľa toho, v ktorej fáze formácie sme boli. Dnes mu hovoríme direktor, ale vtedy sme ho tak nevolali, bol iba Jožko, Vladko, Ivan či Štefan. Zo začiatku sme sa ani neodvážili stretávať v skupinke, až neskôr.

Ako ste sa dostali ku kňazskej vysviacke?

Z môjho pohľadu môžem povedať, že sa čakalo na isté znaky. Už som mal večné sľuby aj štúdiá boli v závere, ale s kňazstvom sa nič nedialo. V lete 1982 som už vnímal, že by som chcel prijať kňazskú vysviacku. Bolo mi však nepríjemné sa na to pýtať, pripadalo mi to, že sa niekam tlačím.

Čo ste urobili?

Práve v tom čase som opäť čítal Knihu sudcov, kde Gedeon žiadal Pána, keď ho posielal do boja proti Madiánčanom, o znamenie prostredníctvom rúna. Keď sa to má stať, nech je na rúne rosa a všetko ostatné je suché. Na druhý deň žiadal opačné znamenie. Boh ho vyslyšal. Veľa som rozmýšľal o tom, ako Pánovi predložiť svoje „rúno“.

Dal vám Pán znamenie?

Jedno poobedie sme išli s predstaveným na trabante do Banskej Bystrice. Okolo jedenástej-dvanástej v noci sme sa vracali do Topoľčian. Šoféroval som. Po ceste zo Žarnovice cez Veľké Pole do Partizánskeho sme nestretli ani jedného chodca. Videli sme autá, cyklistov, motocyklistov. V Partizánskom som si povedal, že ak po ceste do Topoľčian stretneme chodca, opýtam sa na kňazskú vysviacku. Ale nikde nikto. Až v poslednej dedine pred Topoľčanmi, úplne na konci Krušoviec, som uvidel dvoch opitých. Vedel som, že sa mám opýtať. Keď som vystupoval v Topoľčanoch, opýtal som sa: „Jožko, čo s tým mojím kňazstvom?“ A on na to: „Už pol roka čakám na túto tvoju otázku.“

Kde a kedy ste boli vysvätený?

Keďže som mohol byť vysvätený iba tajne, bolo to treba vybaviť. Vtedy bola zložitá situácia na Slovensku aj v Poľsku. Hľadali sme iné možnosti. Bratia saleziáni v Česku mali ešte úzke kontakty s  Berlínom, kde bol vtedy biskupom Joachim Meisner.

Takže ste sa vybrali do Nemecka?

Joachim Meisner mal na starosti východnú i západnú časť Berlína. Pri Katedrále sv. Hedvigy vo východnej časti mal úrad aj súkromnú kaplnku, kde sme boli so spolubratom v piatok 4. decembra 1982 večer vysvätení za diakonov a na druhý deň, v sobotu 5. decembra 1982 ráno, nás vysvätil za kňazov.

Čo to s vami spravilo, že ste boli konečne kňazom?

S človekom to nespraví nič, zostáva človekom, ale ide o vnútorné prežívanie: čo sa to udialo? Bolo tam viacero dojmov. Cez deň sme išli do múzea, kde bol prenesený Pergamonský chrám. Svätý apoštol Ján v knihe Zjavenia píše o tróne satana (porov. Zjv 2, 12 – 13). Podľa niektorých odborníkov je satanovým trónom práve Pergamonský oltár. Zrazu som si uvedomil, že idem do zápasu o Cirkev, o Krista, o ľudí, ktorých treba zachraňovať pred zlým a privádzať ich ku Kristovi. Viedol som vnútorné dialógy s Pánom, prosil som o vnútorné svetlo, aby som vládal celý život zápasiť o Božie veci.

Ako dnes prežívate sviatosť kňazstva?

Sviatosť kňazstva i sviatosť manželstva sú sviatosti poslania. Nemôžem si svoju sviatosť kňazstva nechať pre seba, lebo som ju prijal pre druhých. To je to augustínovské: s vami som kresťan a pre vás biskup. A ja hovorím: s vami som kresťan a pre vás kňaz. Moje kňazstvo nie je cieľom, ale prostriedkom, aby som druhým pomáhal k spáse. Vďaka tomu sa sám prostredníctvom svojho krstno-kňazského poslania približujem aj k svojej spáse. Aj k službe manželom a rodinám, ku ktorým mám blízko od čias formácie, keď som sa stretával s budúcimi snúbencami a neskôr s mnohými manželmi a rodinami, najmä cez Manželské stretnutia. Tak som sa chcel podieľať ako salezián na príprave mladých do života a uvedomení, že ide o domácu cirkev a manželia sú srdcom rodiny.

S čím si každý deň kľakáte pred Kristom vo sviatosti kňazstva?

My sme sa učili, že ráno je Pán na prvom mieste. Keď som sa dostal k myšlienkam sv. Františka Xaverského, bolo pre mňa veľkým prekvapením, ako silno si uvedomoval prítomnosť Krista vo sviatostiach. Hlavne prítomnosť Krista vo sviatosti manželstva. Keď išiel na misie na Ďaleký východ, kde bolo zvykom sa hlboko ukláňať, urobil hlboký úklon pred manželmi, teda pred Kristom v ich pretrvávajúcej sviatosti manželstva. Uvedomil som si, že aj ja mám pretrvávajúcu sviatosť a každé ráno môžem pozdraviť Krista vo svojej sviatosti a potom často v Eucharistii.

Čo považujete na poslaní kňaza za najkrajšie?

Nerád by som to vyčleňoval, lebo potom to vyzerá ako súťaž. Som v službe. Boh mi dal k dispozícii túto úžasnú sviatosť a ja ňou môžem slúžiť tým, ktorí to potrebujú.

Zvyknete hovoriť, že každý deň treba vyviesť tomu druhému niečo dobré. Napríklad?

Každý deň sa voľačo podarí. To sú drobnosti, nemusia to byť veľké veci. Keď niekomu vyvediem niečo dobré, teda niečo pekné mu poviem, tým ho vlastne povzbudím. Nezdvihnem ho zo zeme, ale zo skleslosti, keď mu nepoviem výčitku či kritiku, ale povzbudím ho. Inokedy stačí povedať vtip, ktorým druhého rozosmejem. Často ľudí prekvapím otázkou: „O čom mlčíš?“ Pozrú sa na mňa, nevedia, čo majú odpovedať, ale usmejú sa a začnú rozmýšľať. Alebo vyzvem pri stretnutí alebo na Manželských stretnutiach toho, koho zbadám zachmúreného: „Usmej sa.“ A usmeje sa nielen ten človek, ale aj všetci okolo neho.

Ešte stále sa venujete manželom?

Ešte stále, aj to cítim ako svoju povinnosť, ale už nie som riaditeľom centra pre rodinu. Som „pracujúci dôchodca“ a konečne som sa dostal k funkcii, ktorú som nikdy nemal – som kaplán. Lebo na začiatku pastorácie v Nitrianskej diecéze som rovno z „civilného zamestnania“ išiel za „farára“.

Takže toto je vaša prvá „kaplánka“?

Áno, stojí to za úsmev.