S vnúčatami rád strácam čas

Staroba je obdobie života, ktoré nie je ľahké pochopiť ani pre tých, čo ho prežívajú, hovorí Svätý Otec v posolstve k 2. svetovému dňu starých rodičov a seniorov. Dá sa na ňu vôbec pripraviť?

Nemyslím, že existuje nejaký spôsob prípravy, a aj keby bol, tak ho v závale každodenných povinností púšťame ako vec, ktorá sa nás ešte netýka.

Potom sme zrazu prekvapení okamihom, keď s hrôzou zistíme, že už sme seniori. Ako keby to nastalo naraz. Žijeme dnešok a neuvedomujeme si, že to obdobie sa k nám postupne približuje.

Podľa Svätého písma je dlhý život požehnaním, no mnohým staroba naháňa strach. Čo je pekné na vyššom veku?

Bojíme sa staroby, pretože máme možno skúsenosť s našimi rodičmi, ktorí keď odchádzali, fyzicky trpeli, a máme obavu, že zostaneme niekomu na ťarchu. Ale Svätý Otec v posolstve hovorí: „Ešte aj v starobe budú prinášať ovocie“ (Ž 92, 15).

To je úplne iný pohľad ako ten, že už sme život prežili a teraz môžeme len čakať v ústraní, aby sme nezavadzali. Ak budeme takýto postoj prezentovať, ostatní sa s ním stotožnia. Ale my nechceme dni, ktoré sú nám ešte darované, prežiť čakaním, čo s nami bude, keď ochorieme.

Dôchodok nie je obdobie, keď nerobíme nič, ale čas, keď sa môžeme venovať veciam, ktoré nás nadchýnajú a na ktoré nám kedysi čas nezostával. Svätý Otec je borec, keď v 85 rokoch dokáže vlievať optimizmus mladším.

V minulosti starčekovia a starenky chodili zhrbení, s palicou, ich jediná cesta bola do kostola, no boli ako banka na modlitby. My sme nová generácia seniorov, môžeme byť banka na modlitby aj aktívne robiť pre tých, ktorí sa ešte venujú kariére a nemajú čas.

Dnes je v móde kult mladosti, výkonnosti, dokonca som z úst tínedžera počula, že dôchodcovia sú úplne zbytoční ľudia. Čo by ste odkázali mladým?

Naozaj nás môžu vnímať tak, že už neprodukujeme hodnoty, neplatíme dane, neprispievame do sociálneho systému. Ale my sme už tie hodnoty vytvorili a prispievali na tých, ktorí tu boli pred nami.

Mladí ľudia žijú bezstarostný život, ale napomenutia od rodičov, pandémia či vojna na Ukrajine by mali byť pre nich varovaním, že obrátené rebríčky hodnôt sa im vypomstia. My starší máme vydávať svedectvo, že kariéra ani hmotné majetky nie sú to podstatné, čo v živote máme.

Za našou truhlou nepôjdu kamióny materiálu, ktorý sme v živote nazhromaždili. Dôležitá je láska, dobrota, vzťahy. Mladým môžeme napríklad dať posolstvo, že bez moderných technológií bolo viac času na spoločné rozhovory.

Už aj my s manželkou si niekedy píšeme cez messenger, hoci sme len na opačnom konci toho istého bytu. Tak sa správajú aj naši mladí a vnúčatá. Pre nich je to prirodzený spôsob komunikácie, zabudli sa rozprávať a počúvať, veci si len oznamujú.

Lenže technika, nech je akokoľvek dobrá, neovláda neverbálnu komunikáciu. Takže prosím, dajte si digitálny detox, mobily používajte len vtedy, keď ich naozaj potrebujete.

Ako sa dá vyšší vek prežívať plodne?

Svätý Otec vo svojich katechézach veľmi ostro hovoril o kultúre skartovania, ale zároveň nás uistil, že sme nová generácia seniorov a  máme priestor nato, aby sme rozdávali múdrosť, nehu, radosť, lásku, objatia.

Môj starý otec sa so mnou modlieval. Chlap kľačal! Ak to vnuk zažije, tak si to silno zapamätá. Modlime sa s vnúčatami, aby sme im ukázali životný postoj, že sa už chceme zmenšiť, dať im miesto, dopriať im prežívať vlastný život.

Aký ste mali vzťah so svojimi starými rodičmi, čo vás naučili?

Boli sme trojgeneračná rodina. So sestrou sme väčšinu času trávili s mamou, ktorá bola doma a starala sa o chod celej rodiny, a so starými rodičmi, ktorí už boli na dôchodku. Oco robil na železnici, chodil na dva-tri dni do práce a potom bol zase dva-tri dni doma.

No keď prišiel, bol hlavne v garáži alebo na futbale. Starý otec však mal na mňa čas. Naučil ma bicyklovať sa, hrať futbal aj karty… To boli večery, keď sme ako trojgeneračná rodina zasadli ku kartám, aby neraz v zápale hry skončili karty v peci.

Čo učíte svoje vnúčatá vy?

S manželkou máme od dvoch synov a dvoch dcér dvoch vnukov a šesť vnučiek. Vnúčat som sa prvé tri roky bál dotknúť, aby som takým malým stvoreniam neublížil. Spoznávajú ma, až keď začínajú mať rozum. Ale aj tak mi všetci hovoria, že vnuk je môj obľúbenec. Tak si rozumieme, že stačí jedna veta.

Taký je vytrvalý, že aj mňa učí trpezlivosti. Koľkokrát si vravím, že ho pri hre niečo naučím, a nakoniec odkukávam od neho a myslím si, veď toto je úžasné, na to som za celý život neprišiel. Keďže robím štátneho trénera, učil som vnúčatá hrať šach.

Celý rok sme dvakrát do týždňa mávali tréning. Ich rodičia sa čudovali, čo sa stalo, že je v dome ticho. Teraz už majú aj iné záujmy: šípky, futbal, psa, violončelo, klavír a päťmesačného brata – to je najlepšia hračka.

Svätý Otec hovorí, aby sme strácali čas so svojimi vnúčatami. Ale dal to do úvodzoviek, pretože to nie je strata času, ale najväčší dar. Takže s vnúčatami strácam čas.

Snímka: Erika Litváková

Organizujete Manželské stretnutia pre seniorov a starých rodičov. Aká je ich história?

Manželské stretnutia na Slovensku majú korene v Dolnej Súči, kde vtedy pôsobil don Marián Valábek, ktorý nám doteraz zabezpečuje duchovnú podporu. Prvý letný turnus sa uskutočnil v Starej Turej v roku 1994. Záujem o stretnutia sa postupne zvyšoval, a tak pribudol druhý a tretí turnus.

Prednášajúce páry sú priamo účastníci Manželských stretnutí, ktorí si pripravia prednášku s osobným svedectvom. Niektorí ľudia prichádzajú každý rok a už sa dostali do veku, keď ich až tak netrápia pôvodné témy, ale otvárajú sa nové.

Preto sme v roku 2014 vytvorili nadstavbový turnus a pridali témy pre nás seniorov. Naše stretnutia vytvárajú na sedem dní duchovnú oázu, kde nás nič nevyrušuje. Manželia sú konečne spolu bez toho, aby riešili domáce veci, pretože sviatosť manželstva má v prvom rade slúžiť im dvom. 

Čím všetkým sú Manželské stretnutia pre seniorov prínosom?

Mnohé páry riešia ťažkosti v rodine, závislosti, rozvody detí, trápi ich, čo v živote nezvládli. Všetko to vnímajú ako osobné zlyhanie a ovplyvňuje to ich vzájomný vzťah.

Úlohou Manželských stretnutí je vytvoriť im prostredie, kde môžu odkryť svoje vnútro, uvedomiť si, ako si navzájom ubližovali, odpustiť si a prestať sa obviňovať navzájom aj samých seba. To, čo som na prvých stretnutiach načerpal, spôsobilo, že som sa znovu zamiloval do svojej manželky.

Inak by som žil tak ako dovtedy. Riešili sme len operatívne veci, nie to, čo ju trápi. Keď som ju videl kľačať a plakať pred krížom, tak som si vravel: Čo ti chýba? Veď mám dobré zamestnanie, dobrý plat. Bolo mi to ako červené súkno pred očami...

No hneď prvý deň po návrate z prvých Manželských stretnutí som išiel v práci za riaditeľom, aby ma vrátil naspäť na miesto, z ktorého ma vyzdvihol, lebo od minulého týždňa je u mňa práca až na piatom mieste. Zatváril sa dosť prekvapene, ale vyhovel mi.

Bol som na to hrdý, lebo keby som to neurobil hneď, tak to nespravím nikdy. Muži sa vedia rýchlo nadchnúť, ale po návrate domov vzniká nebezpečenstvo, že padnú naspäť. Mnohí však vytrvajú, aj preto sa Manželské stretnutia odľahčene nazývajú tiež „polepšovňa mužov“.

Sú to vážne veci, no našla by sa aj nejaká humorná príhoda?

Teraz na poslednom kurze seniorských Manželských stretnutí prednášal jeden pár a muž, už po šesťdesiatke, povedal: „Keď som bol mladý, tak som si myslel, že šesťdesiatnik, ktorý ide na cintorín, sa už nemusí ani vracať.“ To bola taká perla, že celá sála ľahla od smiechu.

Ako ste sa s manželkou zoznámili?

Na sústredení matematickej olympiády. Ja som mal sedemnásť a ona šestnásť. Potom som išiel do Prahy na „matfyz“ a Evka do Žiliny na Vysokú školu dopravy a spojov. Sedem rokov sme si písali a stretávali sa raz za dva-tri týždne.

Po vysokej škole som bol rok na vojne a tri týždne po návrate domov sme sa vzali. O dva dni sme sa sťahovali do Liptovského Hrádku, kde som dostal garsónku a miesto vývojára.

Aký je váš osobný recept na spokojný, šťastný život?

Jednou vetou by som povedal: prestať sám seba brať príliš vážne. Svätý Otec tento postoj nazýva protagonizmus – musíme byť v centre diania. Keď si to uvedomíme, tak nám ubudne z prác, ktoré sa nám kopia. Neberme sa tak vážne, pustime k tomu aj ostatných.

Svätý Otec povedal, že máme byť nositeľmi nehy. To je vec, ktorú si neuvedomujú hlavne muži. Vnímame sa tak, že máme byť nositeľmi múdrosti, rozumu, tvrdosti, hanbíme sa za slzy, emócie, bojíme sa, že ak budeme nežní, tak sa nám to vymkne z rúk.

Mali by sme však zľaviť z tej tvrdosti. Aj Svätý Otec nám to radí, skúsme sa k sebe správať jemne a nežne.