Samých seba môžeme nájsť len vo vzťahu s druhými

Kedy ste začuli v svojej duši hlas: „Príď a nasleduj ma“? 
V mojom živote to bola tichá a trvalá túžba po kňazstve, ktorá rezonovala už počas detských rokov a postupne naberala na intenzite. Teda nebolo to rozhodnutie istého okamihu, ale skôr naplnenie vnútornej túžby. Som si istý, že práve táto túžba bola nenápadným, ale trvalým pozývaním Pána ísť za ním.

Odpovedali ste na Ježišovo volanie hneď, alebo ste si dali čas na rozmyslenie?
Životné smerovanie ku kňazstvu determinovalo voľbu môjho stredoškolského štúdia. Štátna moc - v snahe eliminovať záujem o štúdium teológie - požadovala, že na teologickú fakultu bolo možné sa v tom čase hlásiť iba s maturitou z gymnázia.

Po maturite ma však na fakultu neprijali, a tak som v jeseni 1976 narukoval na vojenskú službu. Ani dva roky v zelenom ma však neobrali o túto túžbu a neumenšili moje rozhodnutie a duchovné smerovanie.

Kňazom ste takmer štyri desaťročia. Čím ste chceli byť ako malý chlapec? Napadlo vám v chlapčenských snoch a predstavách aj kňazské či rehoľné povolanie? Nebáli ste sa, že „kňaz je kňazom naveky“, že z tohto už nemožno vycúvať?
Zaiste som aj ja ako dieťa mal rôzne predstavy svojej profesie. Chcel som byť vodičom - len si nepamätám či autobusu alebo nákladného auta, krajčírom, lekárom. To boli záblesky detského chcenia; túžbu po kňazstve som si dosť dlho vnútorne strážil. Ďakujem aj dnes Pánovi za Božiu milosť, lebo som nemal obavu z toho, že je to „naveky“. Chcel som obstáť v svojom rozhodnutí.

A je to stále túžba – o čo aj prosím – aby som zostal verný až do konca svojej pozemskej púte. Pri tom všetkom si uvedomujem význam Ježišových slov: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5).

Istotne si pamätáte – aspoň z detského pohľadu – ako sa začalo uvádzať na Slovensku do praxe slávenie liturgie po Druhom vatikánskom koncile. Čo z toho vás najpozitívnejšie „šokovalo“?
K sláveniu liturgie po koncile, v čase môjho detstva, by bolo možné hovoriť obsiahlo. V mojej pamäti silným momentom tých čias je najmä liturgia v reči ľudu; a ako miništrant som bol „šokovaný“ situovaním liturgie tvárou k ľuďom, keď sa začali inštalovať obetné stoly.

A čo považujete dnes – po vyše 50 rokoch od skončenia Druhého vatikánskeho koncilu – za najväčší prínos pre veriacich – aj na Slovensku? 
Z môjho pohľadu jednoznačne liturgický jazyk, čo umožnilo veriacim plnšiu účasť nielen na slávení svätej omše, ale aj osobnejšie a intenzívnejšie prežívanie slávenia jednotlivých sviatostí práve vďaka tomu, že postupne sa prekladali všetky texty do reči ľudu. Odvážim sa povedať, že liturgia vo všetkých aspektoch sa stala zrozumiteľnejšou pre všetkých veriacich.

Váš kňazský život je sprevádzaný vincentínskou spiritualitou. Čím vás oslovil sv. Vincent de Paul?
Pre svätého Vincenta bola dominantná skutočnosť najvyššieho Bytia - Boha a jeho stála prítomnosť vo svete. A v kontexte nekonečného Bytia – Boha - vnímal tento svätec prítomnosť človeka uprostred sveta.

Človeka milovaného Bohom, a preto aj človeka ako bytie, ktorému je potrebné prejaviť pozornosť v službe, aby sa naplnili Kristove slová: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35 - 36).

Svätý Vincent de Paul, ale aj mnohí svätci pred ním i po ňom veľmi dôrazne žili svoj život pre jeden jediný cieľ – pre pomoc chorým, biednym, opusteným. Aj z toho vyplýva, že pomoc núdznym nebude nikdy prežitá, však? 
Núdza v živote človeka má mnohé podoby; je materiálnej aj duchovnej povahy. Často je viditeľná, často je však aj skrytá. A pomoc núdznym? Je to podstatná súčasť nielen kňazského, kresťanského, ale jednoducho a jednoznačne ľudského prístupu.

Osobne som presvedčený, že nie je možné hovoriť o dobrom kresťanovi – a evidentne ani o kňazovi – bez toho, aby sme v prvom rade hovorili o dobrom človekovi. Kňazstvo je výnimočný dar, ale bez „ľudskosti“ zostane iba realizáciou úradu – a to je málo.

Človek súčasných dní potrebuje zažiť Cirkev a jej kňazov ako služobníkov - ako povedal náš Pán: „Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20, 26).

No niekedy sa zdá, že najťažšia vec na svete je dnes spraviť niekomu druhému dobrý skutok; no potom, v náročných chvíľach ľudia prejavia až nečakanú solidaritu, a tak to asi nebude s nami ľuďmi až také zlé – ako na tom teda sme? Sme si „človek človeku vlkom“, alebo sme si priateľmi a sluhami? Ako to vidíte vy?
Ako som už spomenul. Bohu vďaka, človečenstvo ešte nevymrelo. To je dobré znamenie pre jednotlivca, Cirkev aj spoločnosť. Napriek tomu, že ľudia vedia voči sebe byť veľmi agresívni - bez ohľadu na vierovyznanie -, tak sa dokážu aktivizovať v náročných chvíľach v záujme spoločného dobra, ale aj dobra jednotlivca. Je dôležité byť otvorený na hlas svojho vnútra.

Koronavírus, s ktorým už niekoľko mesiacov zápasí celý svet, si vyžiadal tisíce obetí, milióny chorých, ale aj množstvo ľudí bez práce. Následkom toho sa prehlbuje sociálna nerovnosť a nespravodlivosť. Ako môže v tejto situácii pomôcť každý jeden z nás veriacich? Hovorí sa, že modlitba stačí – ale naozaj stačí? 
Často počúvam, aká je modlitba potrebná v ťažkostiach života, pri rôznych životných situáciách. Súhlasím – je potrebné modliť sa. Je to samotné Ježišovo pozvanie.

Na druhej strane ma ale neraz trápi, že odkaz na modlitbu sa zároveň aj stáva  alibistickým ospravedlnením sa od povinnosti konkrétnej, adresnej pomoci. Náš Stvoriteľ nám dal schopnosti, ktoré máme využiť nielen v duchovnej, ale aj v materiálnej sfére.

Napokon, sociálna náuka Cirkvi jasným spôsobom deklaruje, aké je miesto kresťana v tomto svete aj vo vzťahu ku konkrétnemu naplneniu Ježišovej náuky. Pán Ježiš nebol teoretik – privádzal apoštolov a privádza aj nás ku konkrétnemu akceptovaniu potrieb človeka – a to v celej škále životných potrieb.

Presvedčili ste sa však aj vy osobne, že najlepšia pomoc v tej-ktorej ťažkej chvíli je práve duchovná pomoc?
Trapistický mních, kňaz aj mystik 20. storočia Thomas Merton jedno zo svojich diel nazval príznačne: Žiaden človek nie je ostrov. Čitateľovi ponúka inšpiráciu zamyslieť sa nad sebou a uvedomiť si, že seba nemôžeme nájsť v sebe samom, ale len vo vzťahu s druhými.

To je naše horizontálne smerovanie jeden k druhému, ktoré musí byť prepojené s osobným vertikálnym smerovaním k Bohu. Vďaka skúsenosti medziľudských vzťahov tohto typu môžem povedať, že duchovná pomoc v ťažkej chvíli je nielen najlepšia, ale aj najúčinnejšia, pretože nenecháva človeka osamoteného.

Zároveň tým chcem podotknúť, že týmto spôsobom sa realizuje nielen duchovná, ale aj vonkajšia pomoc. Kedykoľvek chceme hovoriť o pomoci a podpore, snažme sa byť dobrí nielen v teórii, ale stávajme sa prakticky zmýšľajúcimi a konajúcimi.

Aj svätý pápež Ján Pavol II. upozorňoval na starostlivosť o chudobných a ľudí na okraji spoločnosti. V čom svojím sociálnym učením - podľa vášho názoru - prekonal či predbehol svoju dobu?
V prvej encyklike Redemptor hominis - Vykupiteľ človeka Ján Pavol II. zdôraznil dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá sa stáva súčasťou obsahu ohlasovania, teda evanjelizácie, avšak s dôrazom na postoj voči pravde.

Chudobný človek - teda ľudia žijúci na okraji spoločnosti sú pre Jána Pavla II. ľudia prvej línie, ku ktorým sa má dostať realizovaná konkrétna pomoc ako dôsledok, respektíve ovocie ohlasovaného obsahu. Sociálne učenie vyjadrené učiteľským úradom Cirkvi sa má uskutočňovať takým spôsobom, aby evanjeliové pravdy našli reálne naplnenie.

Hlas slovanského pápeža v tomto duchu rezonoval silno do celého sveta. Nebál sa toho, že s požiadavkou sociálnej rovnosti a spravodlivosti pre všetkých si pohnevá mocných a vplyvných tohto sveta. Z tohto pohľadu vnímam svätého Jána Pavla II. ako nadčasového v jeho postojoch. Som rád, že Svätý Otec František je rovnako otvorený hovoriť pravdu bez ohľadu na to, či to je, alebo nie je niekomu vhod.

Pri príležitosti storočnice narodenia Jána Pavla II., ktorú tento rok slávime, sa natíska otázka, v akých súvislostiach si spomínate na to, keď sa v roku 1978 dostal na Petrov stolec „jeden z nás Slovanov“?
Spomienka na začiatok pontifikátu svätého Jána Pavla II. sa viaže so začiatkom môjho štúdia na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po smrti svätého pápeža Pavla VI. prišlo krátke obdobie pontifikátu pápeža Jána Pavla I.

Príchod z dvojročnej vojenskej služby koncom septembra 1978 sa mi spája aj s ukončením pozemskej púte Jána Pavla I. Po troch dňoch už moje kroky smerovali do Bratislavy na začiatok teologického štúdia. Teda už na fakulte som mohol prijať 16. októbra 1978 s veľkým nadšením bohoslovcov správu o zvolení Slovana - Jána Pavla II. na pápežský stolec.

Aj keď v samotnom seminári na Kapitulskej ulici nebolo možné sledovať vysielanie rakúskej televízie, kontakty s vonkajším svetom nám poskytli veľmi skoro túto radostnú správu.

K tomu chcem ešte poznamenať: čo urobilo veľkú radosť študentom teológie a veľkej časti pedagogického zboru, to spôsobilo veľké starosti a zrejme aj obavy vtedajším predstaviteľom štátnej moci na cirkevnom odbore vtedajšieho ministerstva kultúry.

V čom bol a je pre vás svätý Ján Pavol II. príkladom dobrého kňaza, dobrého človeka?
Svätý Ján Pavol II. ostáva v pamäti ako vynikajúci mysliteľ, ktorý dokázal spájať teológiu a filozofiu v krásne života. Bol otvorený pre človeka ako bytia, ktoré tu nie je iba pre tento čas, ale je povolané do spoločenstva s Bohom.

Jedna z téz pri mojej doktorskej obhajobe v Lubline bola aj téma osoby Jána Pavla II. Človek je preňho bytie, ktoré má svoju integritu jednoty tela a duše, a preto je hoden rešpektovania, úcty a ochrany.

Takto Ján Pavol II. nielen zmýšľal či písal, ale týmto spôsobom vždy konal. Boli sme svedkami osobného prístupu Jána Pavla II. ku všetkým - bez rozdielu rasy, náboženstva či osobného presvedčenia. Budem sa opakovať: svätý pápež Ján Pavol II. je pre mňa príklad dobrého kňaza aj človeka práve preto, že nebol iba odborníkom teologického poznávania, ale bol zrozumiteľný svojím človečenstvom. A v tom je aj jeho svätosť.

Ako by ste definovali význam kňazstva – vrátane nesenia Kristovho bremena, jarma a kríža – v svojom živote?
Často sa stretávame s predstavou kňaza, že je to človek, ktorý prijal kňazstvo, aby veriacich sprevádzal na ceste náboženského či duchovného života. Áno, aj dnes kňaz ohlasuje Božie slovo, katechizuje, vysluhuje sviatosti.

V súčasnosti však popri všetkých týchto úlohách vnímam ako je veľmi potrebné, aby sa kňaz stával spoluúčastníkom ľudských príbehov. Tak to nachádzame v Ježišovom svedectve a povzbudení. Kristova výzva - „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34) - je pozvaním pre kňazský stav a kňaza, aby vedel a chcel zabudnúť na seba preto, že jeho čas je časom obetovaným Bohu v jeho blížnych.

Rád sa vraciam k výroku sv. Vincenta, ktorý rehoľným sestrám zdôrazňoval: „Opustiť Boha pre Boha.“ To preto, lebo podľa slov sv. Vincenta „milosrdná láska je nad všetky pravidlá a treba, aby sa všetky riadili podľa nej. Je to veľká pani a treba robiť to, čo prikazuje“.

Žiť týmto spôsobom je často bremenom, jarmom aj krížom, ale láska premáha všetko. Nie naše ľudské schopnosti, na ktoré sme často hrdí a na nich budujeme svoje životné priority, ale Kristova láska – tá dáva význam môjmu aj nášmu kňazstvu vo všetkých stupňoch a hodnostiach cirkevného úradu.