Semináre mali vychovávať vlasteneckých kňazov

Tento rok si pripomíname 70 rokov od smutnej udalosti, ktorá významne ovplyvnila nielen počet kňazov 
v Československu, ale aj ich kňazské vzdelanie a seminárnu výchovu. Nitriansky biskup Viliam Judák nám ako historik priblížil tieto udalosti v nasledujúcom rozhovore.

Aký bol stav seminárov pred ich likvidáciou?
Počet všetkých bohoslovcov v seminároch sa v rokoch 1945 - 1950 pohyboval okolo 300, pričom počet poslucháčov na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave (CMBF) vykazoval neustále stúpajúcu tendenciu.

Právom sa vyjadrovali príslušné úrady v štýle nasledujúcich slov: „Skúsenosti z našej súčasnej cirkevnej politiky ukázali, že jedným z posledných oporných bodov rímskokatolíckej cirkevnej hierarchie sú bohoslovecké učilištia.” Zákonom č. 58/1950 bola pôsobnosť bohosloveckých fakúlt opäť vyňatá zo zákona o vysokých školách. Podľa § 34 tohto zákona dozor nad nimi mal a študijné i skúšobné predpisy pre ne vydával Štátny úrad pre veci cirkevné (SÚC) po dohode s ministerstvom (povereníctvom) školstva, vied a umení.

Pri likvidácii mužských i ženských kláštorov použil režim silu. Čo urobil v prípade seminárov?
V tomto prípade ateistický režim vedomý si svojej sily to vyriešil zákonom. Vládnym nariadením č. 112/1950 boli všetky diecézne semináre zrušené a podľa § 1 tohto nariadenia „všetko rímskokatolícke štúdium na Slovensku sa sústreďuje v rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte, ktorá má názov Rímskokatolícka cyrilo-metodská bohoslovecká fakulta v Bratislave”.

Súčasne s týmto zákonom boli vydané pokyny na prekádrovanie pedagogických pracovníkov a seminaristov.

Ako to prebiehalo?
Podľa predstáv vtedajších ideológov mali byť pedagógovia aj študenti preškolení v duchu nových smerníc a absolvovať kurz politického školenia. Študenti teológie mali byť roztriedení do troch skupín: 
„1) skupina lojálnych bohoslovcov, od ktorých sa dá očakávať, že pri pokrokovom vedení vyrastú na spoľahlivých kňazov;
2) skupina vyslovene reakčných, ktorí sú ohniskami odporu proti ľudu, zriadeniu - škrtnutí zo štúdia;
3) bohoslovcom, ktorých postoj nie je celkom vyhranený - bude sa venovať osobitná starostlivosť.”

Pre nedostatok vhodných školiteľov a iné technické príčiny sa školenie a kádrovanie slovenských bohoslovcov začali až 6. júla 1950. Väčšina slovenských bohoslovcov (po porade so svojimi predstavenými) kurzy bojkotovala.

Koľko seminárov nakoniec ostalo v celej ČSR?
Podľa vládneho nariadenia zo 14. júla 1950 boli zriadené dve rímskokatolícke bohoslovecké fakulty: v Bratislave a v Prahe so sídlom v Litoměřiciach.

Ideológovia nového režimu mali obavu, že bude nezáujem o štúdium teológie na „staronových fakultách,“ preto od druhej polovice septembra 1950 prebiehala na Slovensku akcia, kde sa nábor bohoslovcov na teologickú fakultu stal spoločnou záležitosťou ÚV KSS a niektorých biskupov, ktorí sa obávali, že Slovensko ostane bez kňazského dorastu.

Dňa 18. septembra 1950 posiela SÚC list povereníctvu školstva, aby do 1. októbra 1950 „dôvernou cestou u spoľahlivých riaditeľov vyšších stredných škôl zariadilo nábor pre bohosloveckú fakultu. Nábor treba urobiť u vyšších ročníkov s tým, že septimáni alebo oktaváni môžu zložiť maturitu už v priebehu bohosloveckého štúdia.

Treba však dbať na to, aby sa nábor netýkal:
1. vyložených marxistov,
2. mimoriadne schopných laikov,
3. reakčných laikov.
Cieľ je, aby boli predpoklady, že z dotyčného študenta sa stane vlastenecký kňaz”.

Akým výsledkom sa to skončilo?
Tento nábor sa skončil s veľmi skromným výsledkom: štyria noví študenti. Preto sa SÚC obrátil na biskupské úrady, aby „vyzvali seminaristov, aby sa títo prihlásili na bohosloveckú fakultu v Bratislave”.

V obežníkoch, ktoré vydávali jednotlivé biskupské úrady na žiadosť Slovenského úradu pre veci cirkevné, sa nachádzali usmernenia tohto znenia: „Podľa vlád. nar. čís. 112/1950 Sb. zriadené sú Rím. kat. bohoslovecké fakulty v Bratislave a v Prahe. Na týchto fakultách budú prednášať profesori, ktorí majú riadnu kánonickú misiu. I predstavení seminárov sú ustanovení príslušným ordinariátom za duchovných vodcov pre bohoslovcov.“

Napriek rozsiahlej kampani úspechy neboli veľké. Zo Spišskej, z Banskobystrickej a Košickej diecézy sa neprihlásil nikto a z Nitrianskej iba jeden (ten sa však neskoršie vzdal).

Koľko bohoslovcov teda nastúpilo na štúdium v septembri 1950?
Nový akademický rok mal na začiatku 42 bohoslovcov, zväčša z Trnavskej apoštolskej administratúry, kým pred rokom na bohosloveckej fakulte a v diecéznych a rehoľných seminároch študovalo takmer 300 (z toho 162 v Bratislave).

To sa ale muselo odraziť aj na počte novokňazov.
Počet poslucháčov síce prirastal, ale konečný počet novokňazov bol nízky. V roku 1951 – 8, 1952 – 11, 1953 – 9, 1954 – 8, 1955 – 13. V roku 1956 študovalo 50 seminaristov (za Trnavskú administratúru 19; za Nitrianske biskupstvo 3; za Banskú Bystricu 7; za Spiš 8; za Rožňavu 6; a za Košické biskupstvo 5); v roku 1960 – 85.

Aké kritériá platili na prijatie do seminára?
Prihliadalo sa aj na pôvod bohoslovcov, do prvého ročníka na školský rok 1960/1961 prijali uchádzačov, z ktorých malo 7 robotnícky pôvod, 5 roľnícky – JRD, 3 individuálni roľníci a 1 pracujúca inteligencia. V roku 1962 bol počet  82 bohoslovcov.

Aby sa získali noví záujemcovia o štúdium teológie v podobnom štýle ako sa „odborne” školili na rozličných minikurzoch robotnícke kádre, aj pri CMBF sa v januári 1952 zriadil osobitný jednoročný rýchlokurz, ktorý mal byť prípravným ročníkom na štúdium teológie. Celá záležitosť mala len čiastočný úspech. V roku 1955 sa bohoslovecké štúdium vrátilo k pôvodnému päťročnému obdobiu a prípravné kurzy sa zlikvidovali.

Komunistický režim si musel byť vedomý, že nestačí len zrušiť semináre, ale že musí vymeniť aj ich vedenie. Ako postupoval v tejto otázke?
Predstavení seminárov a vyučujúci boli zaistení alebo preradení do verejnej duchovnej správy. Niektorí boli premiestnení následne do sústreďovacieho preškoľovacieho  tábora v Mučeníkoch (dnešný Močenok). Na ich miesta nastúpili kňazi, ktorí boli s novým režimom ochotní spolupracovať – tzv. vlasteneckí kňazi.

Ako to teda v seminári vyzeralo?
O situácii na bohosloveckej fakulte a v seminári v Bratislave si môžeme vytvoriť mienku aj z článku prefekta seminára Matúša Longauera, ktorý sa objavil v Katolíckych novinách v júni 1951.

Píše, že „biskupi sú spokojní s duchovným vedením a s úrovňou štúdia“ a vraj „nikdy nebolo o bohoslovcov tak dobre postarané, ako je to teraz. Výchova nie je izolovaná ako v minulosti. Klerikom je dovolené čítať noviny a časopisy, a to nielen náboženského, ale i politického obsahu. Fakulta má svoju samostatnú skupinu Zväzu československej mládeže a Spolku sovietsko-československého priateľstva, kde vyvíja svoju kultúrnu a osvetovú činnosť“.

Pred odchodom na prázdniny študenti museli kolektívne podpísať pakt mieru a odovzdať aj svoje študijné a pracovné záväzky „že budú šíriť myšlienku mieru a presviedčať ľudí o potrebách vyšších foriem hospodárskeho a sociálneho budovania v republike“.

Ako na toto zrušenie zareagovali biskupi, ktorí vždy mali a majú zvrchované právo semináre riadiť?
Biskupi v tomto čase boli postupne väznení. Ďalších biskupov izolovali a tí na začiatku vyjadrili svoj ostrý nesúhlas, neskoršie sa s danou skutočnosťou akoby zmierovali a postupne posielali svojich bohoslovcov do takého seminára, aký bol.

Banskobystrická diecéza napríklad až do roku 1956 nemala vysväteného ani jedného novokňaza. Nitrianska diecéza v rokoch 1951 - 1968 mala vysvätených spolu len 25 novokňazov. Hľadal sa aj iný spôsob, ktorý sa však kvalifikoval ako protištátny vo forme „vlastizrady“. Napríklad tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec vysvätil do roku 1989 okolo 120 kňazov. Podobne konal aj biskup Róbert Pobožný, Pavol Hnilica, Peter Dubovský.

V bratislavskom seminári prišlo k prvej hladovke bohoslovcov v roku 1971. Známejšia je ale hladovka z roku 1980. Boli ste už v seminári, keď sa hladovka odohrala?
Áno, bol som v prvom ročníku. V tom roku nás bolo prijatých 37. Všetci sme sa stali postupne kňazmi. Hladovka 21. - 22. októbra 1980 bola otvoreným protestom proti zasahovaniu mierového hnutia kňazov (PIT) pod taktovkou ateistickej štátnej správy do výchovy budúcich kňazov. Organizovali ju  staršie ročníky.

Z celkového počtu 150 seminaristov sa zapojilo viac ako 2/3. O dianí informovali zahraničné stanice Vatikánsky rozhlas, Hlas Ameriky a Slobodná  Európa. Prednášky síce prebiehali navonok normálne, ale ŠtB sa snažila získať informácie o organizátoroch. Každý, kto mal písací stroj, ktorým sme si prepisovali skriptá, bol potenciálne podozrivý.

Počúvanie Vatikánskeho rozhlasu bolo pokladané takmer za „ohrozovanie republiky“. Po odchode na vianočné prázdniny hľadali v seminári a na fakulte vysielačku a náš návrat do seminára bol až 9. februára. Bolo práve skúškové obdobie.

Spomínam si, že som sa po celý čas učil logiku z filozofie, ktorá bola najnáročnejšou skúškou v zimnom semestri. Keďže vinník sa nenašiel, vylúčilo ministerstvo kultúry 11 seminaristov z každého ročníka. Niektorí, najmä z tretieho ročníka, na protest odišli. Viacerí z nich sa stali kňazmi až po rokoch, niektorí nie.

Ako si spomínate na obdobie v seminári, na atmosféru, ktorá tam vládla?
Viacerí sme sa hlásili do seminára viackrát. Boli sme po  dvojročnej vojenskej službe a niektorí sme pracovali aj v  civilnom zamestnaní. Boli sme šťastní, že sme v seminári, hoci podmienky boli tvrdé (v prvom ročníku sme boli na izbe ôsmi a nemali sme ani vlastný pracovný stôl).

Literatúra nebola takmer žiadna, preto sme si ju prácne cez desať kopirákov prepisovali vo voľnom čase. Vzťahy boli bratské a chránili sme si povolanie, ktoré okrem iného bolo pod „starostlivým“ dohľadom Štátnej bezpečnosti.

Naši predstavení a vyučujúci vo veľkej miere prežívali s nami neľahko tieto rôzne obmedzenia a zasahovanie aj pri prijímaní nových kandidátov. Napriek tomu sa usilovali odovzdať nám po formačnej a vzdelávacej stránke to najlepšie, aby sme boli kňazmi pripravenými pôsobiť v týchto podmienkach. Som im za to vďačný.

Prečo je potrebné pripomínať takéto smutné výročia?
Pápež sv. Ján Pavol II. sa na adresu zákazu pôsobenia kláštorov u nás v roku 1950 vyjadril: „Barbarská noc podáva svedectvo viery, nádeje a lásky v 20. storočí, a tým je súčasťou martyrológia Cirkvi v organizovanom neľudskom násilí.“ To platí o každej nespravodlivosti voči Cirkvi a jej členom. Preto nemožno na to zabúdať. Tiež preto, že žijeme aj z hodnôt, za ktoré mnohí znášali príkoria a neprajnosť tohto sveta.