Skutočné poznanie si vyžaduje pokoru

V českom rozhlase som počul rozhovor s evanjelickým farárom Milošom Rejchrtom. Uviedol v ňom, že „rastie kult nevzdelanosti a zdravého rozumu, že sa nemusím učiť, namáhať a rozmýšľať“. Myslíte si, že dnešnému človeku stačí iba titulok a netreba už pátrať hlbšie?

Je to aj prirodzený tlak, ktorý sa množstvom informácií vytvára na ľudskú pamäť. Naše kapacity nie sú neobmedzené, a tak človek „filtruje“ informácie. Avšak čítanie bez námahy môže byť nebezpečné.

Treba si uvedomiť, že napríklad nie všetky titulky článkov chcú čo najstručnejšie vyjadriť pravdivý obsah. Mnohé sú príliš ovplyvnené túžbou zachytiť pozornosť čitateľa, niektoré sú tendenčné a niektoré až manipulačné. Ako potom môžeme získať pravdivý obraz povrchným čítaním bez kritického skúmania a myslenia?

Jedným z príkladov, kde si tento problém uvedomíme, sú internetové diskusie pod článkami. Nečítam ich, ale občas zachytia moju pozornosť. Isteže, nie je to objektívna vzorka ľudí, no tam často vidieť nielen povrchnosť pohľadu, ale aj to sebavedomie, s akým ľudia vystupujú.

Skutočné poznanie si ale vyžaduje pokoru. Čítame to aj v Písme. Boh „pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 9).

Čo podľa vás spôsobilo, že ľuďom sa veľmi nechce premýšľať, ísť do hĺbky vecí?

Možno vás to prekvapí, ale podľa mňa je to kombinácia dvoch ľudských nerestí – pohodlnosti a chamtivosti. Že ide o pohodlnosť, tomu rozumieme. Naša zranená ľudská prirodzenosť sa nerada namáha a vyberáme si ľahšiu cestu aj vtedy, keď ide o premýšľanie.

Ale prečo chamtivosť? Chamtivosť je žiadostivosť po množstve. Túto žiadostivosť definoval Boh už v kamenných tabuliach, ktoré dal Mojžišovi. Veď z desiatich prikázaní sa minimálne štyri týkajú nekontrolovaného prahnutia po ľuďoch a materiálnych dobrách (šieste, siedme, deviate a desiate).

Dnes by sme možno k tomu pridali aj nekritické prahnutie po informáciách. Človek je chamtivý, chce vedieť čo najviac a robí to na úkor hĺbky poznania. Takto sa kĺže po povrchu a skutočné poznanie sa potom dostáva niekde do úrovne dohadov až klebiet.

Naším problémom je aj to, že chceme veci ihneď. Nestali sme sa instantnými ľuďmi, ktorí už stratili trpezlivosť?

Žijeme v kultúre, ktorá by sa dala pomenovať slovami „kompletne a hneď “. Uvediem to na príklade. Ak si naši rodičia či starí rodičia chceli pred 40 – 50 rokmi kúpiť nábytok do obývačky, niekoľkokrát navštívili obchod, aby si pozreli tých zopár ponúk, ktoré vtedy existovali.

Nakoniec sa pre niečo rozhodli, na čo čakali aj niekoľko mesiacov. Keď tovar prišiel, bol to doslova „sviatok“. A s týmto nábytkom vydržali desiatky rokov.

Dnes sa mladá rodina v nedeľu ráno zobudí, otvorí si internetový prehliadač, kde si v pohodlí domova vyberie nábytok a ešte popoludní si ho privezie domov. To by samo osebe nebolo zlé (okrem toho, že sa to deje v nedeľu).

Horšie je, že toto povedomie sa premieta aj do iných oblastí života. Mnohí mladí žijú v presvedčení, že podobná dynamika „kompletne a hneď “ platí aj pri vytváraní partnerských vzťahov, pri výchove alebo pri vzdelávaní.

Paradajky dozreté prirodzene v lete na slnku sú iné ako paradajky z rýchloprodukcie konzumované uprostred zimy.

Istá forma „zdravého rozumu“ sa prejavila aj pri pandémii. Viacerí ľudia si vo svojom profile na sociálnej sieti napísali do kolónky vzdelanie: vysoká škola života.

Nespochybňoval by som školu života, tá je veľmi dôležitá. Veľmi rád sa stretnem s človekom, ktorý nemusí mať vysoké akademické vzdelanie, ale má v sebe prirodzený cit pre poznanie pravdy, ktorý nie je ovplyvnený spomínanou pohodlnosťou a chamtivosťou po informáciách. Sú to ľudia hĺbaví a zároveň otvorení pre rozhovor a hlavne nepohŕdajú odborníkmi, skôr si ich vážia.

Na druhej strane máme tu ľudí, ktorí cítia, že v čase krízy strácajú pevnú pôdu pod nohami, a hľadajú príliš jednoduché vysvetlenia. Znova sme pri tej lenivosti a tendencii ulakomiť sa na niečo, čo sa rýchlo ponúka ako riešenie. A k tomu sa často pripája aj tvrdohlavosť.

Rozumiem, že je niekedy ťažké rozlíšiť medzi zásadovosťou a tvrdohlavosťou. Zásadovosť je skôr vecou vernosti, kým tvrdohlavosť je skôr vecou vlastného ega.

Možno ste si všimli, že pri niektorých reakciách na protipandemické nariadenia pri liturgii, ako je napríklad spôsob prijímania Eucharistie, nie vždy ide len o názorové záležitosti, ale že za tým skôr vystupujú do popredia aj osobnostné charakteristiky ľudí.

Môže byť situácia, ktorú prežívame, spúšťačom toho, že sa prebudí väčší záujem o vzdelanie, o hľadanie dôležitých vecí pre život?

Nie vždy máme dosah na to, čo nás v živote postihne. Ale vždy máme možnosť svoju skúsenosť premeditovať, zasadiť do kontextu života spoločnosti, ako aj života osobného a potom hlavne správne interpretovať s cieľom hľadať, čo ďalej robiť.

To je vlastne hľadanie Božej vôle. To je to, čo často robieval starozákonný vyvolený národ vo svojej histórii, keď sa dostával do rôznych područí a trápení a prostredníctvom prorokov sa formoval a hľadal svoje miesto medzi inými národmi i cestu ďalej.

To je to, čo robil i má robiť novozákonný ľud, keď kráča v ústrety Kristovmu príchodu. Ja osobne veľmi verím, že sa nájde veľa takých, v ktorých tento čas prebudí túžby po hĺbke – v duchovnosti, vo vyhodnocovaní osobných skúseností a nakoniec aj v túžbe po hľadaní, bádaní a vzdelaní.