Slovensko podrástlo v úcte k blahoslaveným

Uplynul rok od blahorečenia Titusa Zemana. Do Vajnôr, jeho rodiska, prichádzajú početné skupiny pútnikov. Čo sa vďaka nemu zmenilo na Slovensku? Ako možno získať relikvie pre ten-ktorý kostol? Katolícke noviny sa s podobnými otázkami obrátili na delegáta pre médiá Rastislava Hamráčka SDB.
Igor Hanko 02.10.2018
Slovensko podrástlo v úcte k blahoslaveným

Snímka: flickr.com/Titus Zeman

Nedávno blahoslavenú Annu Kolesárovú pozná množstvo ľudí najmä cez aktivity vo Vysokej nad Uhom a otca Pavla Hudáka. Ako to bolo v prípade Titusa Zemana? Kto začal realizovať myšlienku smerujúcu k jeho blahorečeniu?
Synovec a birmovný syn dona Titusa Zemana Michal Titus Radošinský našiel v 90. rokoch povzbudenie a pochopenie u vtedajšieho provinciála Saleziánov dona Bosca Ernesta Macáka a začal zhromažďovať materiály o živote a smrti Titusa Zemana. Postupom rokov si myšlienka na jeho blahorečenie získavala spolubratov a následne aj mnohých veriacich.

Ako sa odvtedy zmenil život saleziánskej rodiny na Slovensku?
S procesom blahorečenia prišlo medzi nás, do saleziánskej rodiny na Slovensku, niečo úplne nové. Museli sme sa učiť prijímať, že také čosi je možné aj na Slovensku.

Keď vám niekoho z najbližšej rodiny idú povýšiť na oltár, je to niečo, čo tu nebolo, ale teraz je to tu, patrí to už do nášho života; že sa môžeme modliť súkromne a teraz už i verejne k niekomu, kto patrí do našej vlastnej rodiny - tomu sa učíme.

Pred rokom, 30. septembra 2017, bol don Titus v Bratislave vyhlásený za blahoslaveného. Čo sa v súvislosti s ním odvtedy udialo?
Myslím si, že to môžem vyjadriť aj takto: blahoslavený don Titus sa začal medzi nami udomácňovať: v saleziánskej rodine, vo Vajnoroch i medzi mnohými veriacimi.

A to najmä cez venovanie relikvií do farností, cez prednášky, slávenie prvej liturgickej spomienky 8. januára 2018 a najmä cez púte do jeho rodiska, do Vajnôr. Vznikol tiež dokumentárny film o blahorečení, viaceré umelecké diela, obrazy, plastiky, konali sa aj športové podujatia venované bl. Titusovi.

Od blahorečenia možno požiadať o malú relikviu prvého stupňa (ex ossibus) pre kostol alebo kaplnku s cieľom vystavenia na verejný kult. Koľko žiadostí vám doteraz prišlo?
Od októbra minulého roka náš provinciál odpovedal na takmer 200 žiadostí o relikvie prvého stupňa. Relikvie na verejný kult, teda nie na súkromnú úctu, venuje provinciál saleziánov vtedy, keď dostane oficiálnu žiadosť od správcu farnosti alebo rehoľného predstaveného, pričom v žiadosti má byť uvedený aj názov kostola alebo kaplnky, kde bude relikvia umiestnená.

Na túto žiadosť odpovedá otec provinciál oficiálnym listom a krátkou inštrukciou ohľadom úcty k relikviám. Následne sa spojíme so žiadateľom cez kontakt, ktorý je uvedený v žiadosti, a dohodneme sa, kedy a kde relikviu osobne odovzdáme.

Kde všade sa už nachádzajú relikviáre blahoslaveného Titusa Zemana?
Hlavný relikviár sa nachádza vo Vajnoroch. Malé relikvie prvého stupňa (ex ossibus) sú vo všetkých rehoľných kostoloch a kaplnkách saleziánov a sestier saleziánok; a z množstva ďalších miest spomeňme napríklad kňazské semináre, národnú svätyňu v Šaštíne, kaplnku Rádia Lumen, niektoré väzenské kaplnky (v Justičnom paláci v Bratislave; vo väznici pre mladistvých v Sučanoch), farnosti Lipany, Leopoldov, Senec, Šúrovce, Tisovec, Osuské, Brodské, Vrícko, Hybe, Dolný Oháj, Lozorno, Krušovce, Vysoké Tatry, Stupava, Letanovce, ale aj slovenskú farnosť v kanadskom Toronte...

Viete o zaujímavých prípadoch vypočutia modlitieb na príhovor blahoslaveného Titusa?
Na webovej stránke tituszeman.sk uverejňujeme svedectvá, ktoré nám píšu veriaci o milostiach na základe modlitby k bl. Titusovi. Ako príklad uvedieme svedectvo rodiny Kovárovej.

„Boli sme tesne pred trojnásobnou operáciou ORL našej 5-ročnej dcérky Kristínky, ktorá sa mala konať v pondelok 2. októbra 2017. V sobotu 30. septembra 2017 sme sa ako rodina zúčastnili na blahorečení Titusa Zemana v Petržalke, kde som ako mama zvlášť prosila bl. Titusa za našu Kristínku a za dobrý priebeh operácie.

Keď sme v pondelok nastúpili, spravili kontrolné audio vyšetrenie, kde zistili, že akoby zázrakom voda v stredouší, ktorá tam ešte pred pár dňami bola (mala ju už celý rok), úplne zmizla a nie je dôvod zasahovať do uší.“

Chcem povzbudiť tých, ktorí majú osobnú skúsenosť vypočutia modlitby na príhovor bl. Titusa, aby sa o to s nami podelili a napísali nám.

V čom sa zmenil život farského spoločenstva vo Vajnoroch v prvom roku od blahorečenia Titusa?
Prvou zmenou bolo, že im v kostole pribudol relikviár ich blahoslaveného rodáka, a teda aj vzácne miesto na modlitbu. Do Vajnôr hneď v prvých týždňoch začali prichádzať pútnici a deje sa tak celý čas.

Miestny správca farnosti rozšíril čas, keď je kostol otvorený na modlitbu. Pútnici nájdu v kostole tiež ponuku kníh zachytávajúcich životopis bl. Titusa a tiež obrázkov s modlitbou k nemu.

Čo ešte viete ponúknuť prichádzajúcim skupinám pútnikov vo Vajnoroch?
Ponúkame im sprievodný výklad, možnosť sláviť svätú omšu, uctiť si relikvie či navštíviť cintorín s hrobom, kde bol pochovaný don Titus.

Takéto skupiny zväčša spájajú púť do Vajnôr s púťou napríklad k Panne Márii do Marianky na druhom konci Bratislavy, čo sa dá pekne zvládnuť za jeden deň. Prišli už aj skupiny na bicykloch, skupiny rodín či skupiny rehoľníkov alebo bohoslovcov. Kontakt na farský úrad na nahlásenie púte je uvedený na webstránke tituszeman.sk.

S akým očakávaním tam ľudia prichádzajú?
Pútnici prichádzajú, lebo sa chcú modliť pri relikviári dona Titusa, ale aj spoznať miesto, kde sa narodil, žil a zomrel. Vďační sú vždy aj za možnosť ísť k hrobu, kde sú pochovaní Titusovi rodičia a krstní rodičia a kde bol i jeho hrob.

Máte spätnú väzbu od návštevníkov Vajnôr?
V kostole vo Vajnoroch umiestnil pán farár pamätnú knihu návštev, ktorá sa naozaj hojne plní nielen podpismi, ale najmä krátkymi modlitbami a poďakovaniami. Táto kniha svedčí o pestrosti, skadiaľ všade pútnici – skupiny i jednotlivci – prichádzajú.

Ako hodnotíte uplynulý rok od blahorečenia?
Neviem, nakoľko to tak je, ale podľa mňa už blahoslavený don Titus mal nejako prsty aj v tom, že sme o pár mesiacov dostali dar ďalšej blahoslavenej Anny Kolesárovej. Akoby jeden ťahal druhú

 Myslím, že sme na Slovensku trošku tento rok viac podrástli v úcte k našim blahoslaveným. Vo vedomí, že ich máme, že sú našimi priateľmi a že môžeme prichádzať k ich relikviám, modliť sa tam a prijímať milosti.

Vonkajšie veci nie sú tie najpodstatnejšie; to že nás bl. Titus i ďalší ťahajú k svätosti života, to je to skutočne dôležité.