Slúžia trpiacemu Pánovi

O svoje skúsenosti sa podelil administrátor farnosti Veľká Lodina Dalibor Ondrej (37), ktorý manažuje v prešovskej nemocnici skupinu kňazov Košickej arcidiecézy.

Čo vás osobne, respektíve aj vašich spolubratov v kňazskej službe viedlo k tomuto kroku?

Za seba, ale myslím si, že aj za mnohých ďalších kolegov môžem povedať, že v prvom rade ochota pomôcť. Sme si vedomí, že nemáme zdravotnícke vzdelanie, ale sú činnosti, ktoré môžeme robiť aj bez neho.

Dôležitým momentom pre mňa bolo poznanie, že ľudia v nemocniciach ostali bez možnosti návštev príbuzných. Navyše ešte pred vypuknutím pandémie sme vedeli, v akej personálnej situácii sú nemocnice. Teraz to majú ešte ťažšie.

Napriek tomu odvádzajú poriadny kus práce. Napokon aj mnohí zdravotníci si uvedomujú, že človek nie je len telo, ale aj duša, a našu prítomnosť privítali.

Určite ste to museli riešiť aj s otcom arcibiskupom; ako prijal vašu žiadosť?

Čo sa mňa týka, ku mne sa už dostala informácia, že náš arcibiskup s tým súhlasil a dovoľuje nám pokračovať v dobrovoľníckej službe v nemocniciach. Priznávam, že neviem, kto presne stál pri zrode myšlienky či iniciatívy. To však nie je podstatné.

Dôležité je, že sme tam, kde – myslím si – máme byť, samozrejme, rešpektujúc vlastné obmedzenia. Aj pre nás platí, že kto nevie plávať, nemôže zachraňovať topiaceho sa.

Máme kolegov, ktorí by sa chceli pridať, ale sú takzvanou rizikovou skupinou. Ako koordinátor pre Prešov som ich zaradil do modlitbovej skupiny a pomáhajú takto.

Okrem riadenia tímu aké ďalšie činnosti vykonávate?

Kňazi, ktorí vypomáhajú na covidových alebo aj na iných oddeleniach, prípadne v sklade, si svoje služby koordinujú s požiadavkami staničných sestier, respektíve s vedúcou skladu. Rád by som upozornil aj na službu v sklade, lebo tú až tak nevidno, ale je veľmi dôležitá.

Je tu tiež tím kňazov, ktorí slúžia podľa potrieb nemocnice na triáži, teda pri vstupe do nemocnice. Tu robíme „sito“ pacientov prichádzajúcich do areálu na vyšetrenia. Pýtame sa ich, či nemajú príznaky ochorenia, meriame teplotu a podobne.

V jednej časti nemocnice, kde sú covidové oddelenia a sanitky tam privážajú pacientov s týmto ochorením, vypomáhame pri vyčlenenom, samostatnom vstupe, kam bežní covidoví pacienti nemajú prístup.

Ale sú tam aj iné ambulancie, a preto usmerňujeme mobilných pacientov, ktorí zase potrebujú navštíviť covidovú ambulanciu.

Ako prebieha deň dobrovoľnej pomoci?

Závisí to od pracovného zaradenia. V podstate platí, že sme dobrovoľníci, a tak sa snažíme mať aj my nejaký voľný deň, hlavne kvôli psychohygiene. Kňazi na oddeleniach si služby koordinujú s požiadavkami zodpovedných zdravotníkov.

Ich úloha je skôr v práci sanitára. Podľa pokynov pomáhajú s podávaním stravy pacientom, rozhovormi, veriacim poslúžením aj sviatosťami. V sklade je to práca s ťažkými bremenami. Do nemocnice prichádzajú zásoby materiálu, ktorý je potrebné naskladniť a distribuovať.

Na takzvanej triáži, kde prebieha triedenie pacientov, je to celkom zaujímavá skú- senosť hlavne v období, keď sú rána s teplotou pod bodom mrazu. Sú tam však viacerí, takže v prípade extrémnych podmienok každému dobre padne prestriedanie. Niekedy vypomáhame aj pri administratíve antigénového testovania.

Je to špecifická forma pastorácie?

Je to konkrétna forma pastorácie. Možno v našom vnímaní by sme ju mnohí nazvali „špecifickou“. Pre mňa je normálnou. Vydávať svedectvo nie slovami, ale svojimi postojmi i skutkami.

Keď trávite čas s vojakmi, študentmi, pacientmi, inými zamestnancami nemocnice, máte možnosť spoznávať ich životné príbehy a oni zase ten váš. Môžu vidieť, ako reagujete, keď „nemáte náladu“, keď sa niečo nedarí.

Vidia, ako reagujete na pokojných, ale aj na podráždených pacientov. Podobne ako v bežnom živote. Ja chcem a vlastne mali by sme byť súčasťou tejto každodennosti.

Ako vás vnímajú ľudia a čo očakávajú od vás?

Niektorí už vedia, že majú do činenia s duchovnými, iní nie. Kolegovia z oddelení hovoria, že majú skúsenosť spristúpením k sviatosti zmierenia aj po desiatkach rokov. Chorí odchádzajúci z tohto sveta vedia, že sme tam aj pre nich.

Zdravotníci či iní ľudia sa na nás niekedy obrátia s tým, že sa chcú „len“ porozprávať, niekedy vyspovedať a podobne. Nemám zatiaľ vedomosť o negatívnych reakciách či skúsenostiach.

Od nás sa v prvom rade očakáva byť pri ľuďoch a s ľuďmi. Kdekoľvek sme. Či už na oddeleniach, v sklade alebo aj pri vstupe do nemocnice. Tak ako škola nie je len o žiakoch a učiteľoch, ale aj o vrátničke, upratovačke či kuchárke, podobne je to aj s nami.

Nie sme tam „len“ pre pacientov, hoci z hľadiska hraničnej situácie, keď prichádza smrť, kňaz je nezastupiteľný. Sme tam však aj pre každého, s ktorým spolupracujeme, dokonca aj pre takého, ktorý nám dáva pokyny.

Je táto práca službou trpiacemu Pánovi?

Hoci všetci nie sme pri lôžkach pacientov, predsa len sme v službe trpiacemu Pánovi. Lebo náš Pán trpí aj v ľuďoch, ktorí nemôžu navštíviť svojich blízkych. On je aj v ľuďoch, ktorí pracujú v tomto rizikovom prostredí.

Tento trpiaci Ježiš je aj v tých, ktorí pre túto pandémiu nedostávajú starostlivosť, akej by sa im dostalo, keby jej nebolo. Je aj v ďalších, ktorí nevychádzajú zo svojich obydlí, aby sa nenakazili, ale tiež v mnohých, ktorí pre túto situáciu prichádzajú o živobytie a majú problém udržať si strechu nad hlavou.

Trpiaci Kristus je dokonca aj v ľuďoch, ktorých obchádza strach či hnev. Dokonca aj v tých, ktorí sa pasujú do úlohy samozvaných epidemiológov, lekárov či do pozície, že nás sa vírus netýka.

Náš Pán predsa trpí v každom z nás, i keď v nás prevláda pýcha, egoizmus, samoľúbosť alebo keď nerešpektujeme kompetentných, zvlášť v Cirkvi. Pre mňa osobne je to veľmi dobrá skúsenosť.

Táto situácia totiž odhalila veľa pravdy. O nás, o našich vzťahoch, o názoroch, o situácii v spoločnosti i o rozpoložení v Cirkvi. Obohatilo ma to v tom, aby som životné situácie i rozhodnutia ľudí hodnotil s väčším nadhľadom a viac vnímal okolnosti než vec či situáciu samotnú.