Smrťou sa nič nekončí, ale začína

Ako dlho sa nemocničnej pastorácii venujete?

Od 1. augusta 2022 pôsobím v Nových Zámkoch. Počas kovidu boli aj kňazi pozvaní pomáhať v nemocniciach. Vtedy sme sa v našej bratislavskej komunite františkánov dohodli, že piati pôjdeme na kovidové oddelenia.

Pridelili ma na tretiu internú kliniku na Kramároch. Tam som okrem služby pomocného pracovníka v zdravotníctve vykonával aj pastoračnú úlohu, keď sa pacienti, ale i zdravotníci chceli vyspovedať alebo keď bolo treba udeliť pomazanie chorých. Spájal som prácu s duchovnou službou.

V čom spočíva vaša služba?

Prvoradá úloha je venovať sa pacientom v nemocnici. Táto pastorácia však v sebe zahŕňa komplex duchovnej starostlivosti aj o rodinných príslušníkov pacienta a nemocničný personál.

Aký máte režim a systém?

Pravidelne trikrát za týždeň navštevujem jednotlivé oddelenia a od izby k izbe navštevujem jednotlivých pacientov. V stredu prejdem piate, šieste, siedme a onkológiu na ôsmom poschodí.

V piatok deviate a desiate a v nedeľu jedenáste, dvanáste a trináste. Samozrejme, dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni som k dispozícii komukoľvek v nemocnici na vyslúženie sviatostí.

Okamžite idete, aj keď vám ľudia zavolajú o polnoci?

Áno. Stále mám zapnutý telefón. V Nových Zámkoch sa mi zatiaľ stalo len raz, že ma zavolali zaopatriť o jednej ráno.

Majú pacienti záujem o duchovnú službu?

Rozdelil by som to na tri skupiny. Prvú, prevažujúcu, tvoria ľudia, ktorí hneď rezolútne odmietajú kňaza, vysmievajú sa z neho, dokonca mu aj vynadajú. Stalo sa mi, že si predo mnou aj odpľuli! V tejto skupine sa však nájdu aj slušní ľudia, ktorí poďakujú za môj záujem, ale nechcú žiadne sviatosti.

V druhej skupine sú pacienti, ktorí by chceli prijať sviatosti, čo je čitateľné z ich mimiky a postoja, ale hanbia sa kvôli okoliu. Tretia skupina automaticky povie, že sa chce vyspovedať, prijať Eucharistiu či pomazanie chorých.

Čím si vysvetľujete odmietanie?

Keď som išiel do Nových Zámkov, spolubratia mi hovorili, že ma čaká misijné územie. Možno je to dnešným svetom, v ktorom sa viera v Boha vytráca a chladne, čo nakoniec vedie k tomu, že si človek robí z viery posmešky.

To je obraz celej našej spoločnosti. Zo živej viery našich starých rodičov sme sa posunuli k modernému svetu, ktorý Boha vníma ako vymyslenú rozprávku. Je to bolesť, na ktorej uzdravení by sme mali pracovať.

V tých troch skupinách prevažujú starší, mladší, muži, ženy?

Priznám sa, že najviac ma zaskočilo, že je to rovnaké. Čakal som odmietavý postoj najmä od mladšej či strednej generácie, ale je to naopak – prevažuje staršia generácia. Ďalšie prekvapenie bolo, že ide o veľkú skupinu žien.

Aj starenky, ktoré sa trápia na posteli, mi vynadajú. Neberiem to osobne, lebo ich reakcia môže byť spôsobená diagnózou, necítia sa dobre a sú podráždené.

Ako sa vyrovnávate s tým, keď vám niekto vynadá alebo si pred vami odpľuje?

Trápi ma to, pretože odmietajú Boha, ktorého sa im snažím priniesť. Tiež ma bolí, keď niekto silou-mocou hľadá akékoľvek argumenty, niečo negatívne, len aby mohol povedať na moju ponuku či slová nie a aby mohol svoj názor podčiarknuť. Vtedy sa radšej stiahnem a usilujem sa ukončiť rozhovor v pokoji.

Snímka: Erika Litváková

Sú pre vás situácie, keď sprevádzate ľudí, ktorí sú blízko odchodu do večnosti, ťažké?

Nielen počas dňa, ale aj večer sa stane, že ma zavolajú rodinní príslušníci alebo personál, že niektorý pacient zomiera. Vždy som v strese, aby som mu stihol vyslúžiť sviatosti. Hoci kláštor nie je ďaleko od nemocnice, predsa len potrebujem istý čas na presun.

Rozpracované veci nechám, ako sú, rýchlo sa oblečiem a idem. Každému normálnemu človeku nie je ľahostajné, keď vidí utrpenie a zomieranie iného človeka. Osobitne, keď je to niekto mladý, kto má ešte život pred sebou.

To je aj pre mňa veľmi bolestivé. Ale potom si uvedomím, že sviatosťou mu pomáham, aby prišiel pred Božiu tvár zmierený. A vedomie, že pomáham človeku, aby sa stretol s Bohom zmierený a mohol v Božom náručí prežívať večnosť, je odmena pre každého kňaza nielen v nemocnici.

Ľudia sa boja zavolať k pacientovi kňaza aj preto, že o sviatosti pomazania chorých sa dodnes mylne hovorí ako o poslednom pomazaní.

Všetkých veriacich vrátane čitateľov Katolíckych novín chcem povzbudiť, aby nezanedbávali prosbu o zaopatrenie chorého. V poslednom čase sa mi často stáva, že prichádzam za človekom, ktorý je už skutočne na rozhraní života a smrti.

Je mi veľmi ľúto, keď zistím, že v nemocnici leží nevládny už tri týždne, ale nikto z jeho rodiny doteraz nezavolal kňaza. Zavolajú až v poslednej chvíli.

Preto všetkých prosím: keď je váš príbuzný alebo kamarát hospitalizovaný, nikdy sa nebojte osloviť kňaza, aby mu vyslúžil pomazanie chorých. Je to sviatosť, ktorá má nesmiernu silu a slúži na posilnenie ducha i tela človeka. Neudeľuje sa len umierajúcim a nie je to posledné pomazanie.

Keď sa pozeráte na trpiacich pacientov, rozoznáte, kto je veriaci a kto nie?

Áno, vidieť to aj na prežívaní utrpenia. Neveriaci človek je často zatrpknutý a nahnevaný na Boha. Už priamo z jeho tváre možno čítať, že veľmi ťažko znáša bolesť, čo sa okrem iného prejavuje aj v agresivite. A na druhej strane je veriaci človek, ktorý svoj kríž odovzdáva Bohu a obetuje ho na rôzne úmysly.

Aj v utrpení je pokojný, lebo má Krista v srdci. Keď vojdem do nemocničnej izby a vidím usmiateho pacienta s množstvom infúzií, viem, že svoje utrpenie prijíma v spojení s Kristovým utrpením.

Aj vy obetujete ťažké chvíle svojej služby na konkrétny úmysel?

Áno, sú aj ťažké chvíle, napríklad keď umrie predčasne narodené dieťatko. Vtedy si aj ja kladiem otázku: prečo? To sú momenty, ktoré ma, prirodzene, trápia v srdci, ale snažím sa ich hneď obetovať Bohu: „Pane, prijmi moju slabosť a pochybovačnosť ako obetu za to, aby ťa personál i pacienti tejto nemocnice dokázali vo svojom živote spoznať.“

V čom je komplexná pastorácia nemocnice, teda i personálu, iná?

Asi nie je pre všetkých jednoduché prijímať ma ako kňaza, ktorý chodí v habite po nemocničných oddeleniach. S  Božou pomocou pracujeme na tom, aby sa vzťahy zlepšovali a myslím si, že sa to postupne darí.

Viacerých lekárov, zdravotné sestry a ďalších členov zdravotníckeho personálu stretávam aj v kostole, kam prídu rovno zo služby na svätú omšu. Čiže máme kontakt i mimo nemocnice.

Prečo je dôležité, aby sme žili s myšlienkou na večnosť?

Pretože nevieme dňa ani hodiny (porov. Mt 25, 13), kedy sa náš pozemský život skončí a vstúpime do nej. Práve preto by sme mali mať na pamäti, že náš zdravotný stav, ktorý je aktuálne zdanlivo v poriadku, sa môže behom sekundy zmeniť.

Áno, zdravotníci sa nás môžu snažiť zachrániť, ale po duchovnej stránke by sme mali byť vždy na ten moment pripravení. Vo chvíli, keď nás Pán zavolá, nemusíme mať v blízkosti kňaza, ktorý by nám vyslúžil sviatosti, preto musíme vydávať svedectvo každodenným životom.

Nielen sa volať kresťanmi, ale byť kresťanmi, ktorí konajú konkrétne skutky lásky voči blížnym a Cirkvi. Aj preto by som chcel osobne poďakovať všetkým spolubratom kňazom a rehoľným sestrám, ktorí pôsobia v nemocničnej pastorácii, za všetko, čo robia v tichosti. Chcem im vysloviť veľké ďakujem a povzbudiť ich, aby sa nevzdávali v boji o ľudské duše.

Čo pre vás osobne a pre váš život znamenajú sviatosti?

Sviatosti sú perly, ktoré nám Kristus zveril. Boh dáva tieto perly každému z nás, žiada len vernosť a lásku, ktorú máme prejavovať jemu a blížnym. Nejde len o to, že sviatosť prijmeme, musíme s ňou spolupracovať a konkrétnymi skutkami ju aj rozmnožovať. To, čo nám Boh dáva, máme odovzdávať iným. Práve k tomu nás sviatosti majú vychovávať.

Modlíte sa v dušičkovom období špeciálne modlitby?

My františkáni si každý deň čítame z nekrológu spolubrata, ktorý počas histórie našej provincie zomrel v ten-ktorý konkrétny deň a tak si ho pripomíname. Prečítame si jeho krátky životopis a pomodlíme sa za neho.

Dušičkový čas je pre mňa veľmi intenzívny v myšlienke na večnosť a na zosnulých blízkych. Slávnosť Všetkých svätých nám zdôrazňuje, že smrťou sa nič nekončí, ale začína.

Preto sa náš život svätosti môže začať už tu na zemi. Svätosť nie je nedosiahnuteľná. Stať sa svätým nie je len pre vyvolených. Je to ideál, ktorý má každý z nás žiť. Je to niečo, čo Boh ponúka každému z nás.