Snažme sa obopnúť svet sieťou lásky

Prečo ste sa rozhodli pre službu chudobným a núdznym?

Mala som štrnásť-pätnásť rokov, keď som vo svojom vnútri prvý raz pocítila, že ma Boh povoláva do služby na pomoc starším a chorým. Myšlienku slúžiť som však vtedy ešte nezrealizovala, chodila som do školy, potom som odišla na internát, vydala som sa a porodila dve deti. No Pán Boh si ma aj po rokoch našiel a povolal do Spolku svätého Vincenta.

Ako k tomu došlo?

Začiatkom 90. rokov v Leviciach pôsobil páter Miloš, ktorý na svätej omši pozval veriacich, aby si popoludní prišli pozrieť starý film o svätom Vincentovi de Paul.

Chcela som ísť, ale zostala som doma, lebo vonku bolo veľmi sychravé novembrové počasie. Dodnes si presne spomínam na moment, akoby ma niečo zodvihlo a potiahlo: Poď! To sú veľmi silné veci, ktoré človek nezažije každý deň.

Čo bolo potom?

Páter Miloš nám premietol film a povedal, že si počas týždňa môžeme rozmyslieť, či by sme chceli začať so službou v Spolku svätého Vincenta. Tak sa začala moja cesta služby chudobným. Stala som sa zakladajúcou členkou nášho spoločenstva, ktoré sme nazvali Konferencia svätého Jozefa.

Ku komu ako prvému smerovala vaša pomoc?

Na začiatku sme sa dohodli, že budeme pomáhať chudobným rodinám a opusteným, osamelým jednotlivcom. Prvé zbierky ošatenia putovali do bývalej Juhoslávie. Potom to boli hračky pre detské domovy.

Ustavične však máme v popredí chudobné rodiny, ktoré to majú veľmi ťažké. No Boh sa vždy postará, aby sme im mohli a vedeli pomôcť, či už majú finančné, pracovné alebo zdravotné problémy.

Ktoré scény z toho starého čiernobieleho filmu o svätom Vincentovi de Paul si dodnes pamätáte?

Film bol pekný a myslím, že každému, kto ho videl, dal veľa, aj keď bol nekvalitný, obohratý zvuk. Život svätého Vincenta bol plný lásky, obety a zmien. Videl, čo treba urobiť, a hneď aj konal. Po kráľovskom dvore a grófskej rodine sa ocitol v chudobnej dedine Châtillon.

Jeho prvé kroky viedli do veľmi zanedbaného kostola – špina, prach, slama, dokonca tam pobehovali sliepky. Bol to nezvyčajný pohľad, no svätého Vincenta to neodradilo. Práve tu sa začala jeho služba chudobným po materiálnej aj duchovnej stránke.

V čom je pre vás vincentínska spiritualita jedinečná?

Spolok svätého Vincenta založil vysokoškolský študent práva Frederik Ozanam (1813 – 1853) v Paríži v roku 1833. Bolo to o dvesto rokov neskôr, ako žil svätý Vincent de Paul (1581 – 1660).

Keď sa ho raz spolužiak z politického krúžku opýtal, čo kresťania katolíci robia pre chudobných, Frederik nemohol spať a rozmýšľal o založení charitatívneho spoločenstva. Tak sa šiesti vysokoškoláci rozhodli pomáhať chudobným.

Založili Spolok kresťanskej lásky, neskôr sa názov zmenil na Konferencia svätého Vincenta de Paul. Jej patrónom sa stal vynachádzavý svätec s veľkým zmyslom pre potreby chudobných.

Aj ja vnímam vincentskú spiritualitu v duchu slov nášho zakladateľa blahoslaveného Frederika Ozanama: „Vlastnosťou kresťanskej lásky je, že je schopná vždy predvídať potreby iných.“ Patria mu aj hlboké a silné slová: „Chcel by som celý svet obopnúť sieťou lásky.“

To je úžasná myšlienka.

Áno, táto veta mi pomáha kráčať ďalej v mojej službe. Lebo všetci potrebujeme lásku – tam, kde sa nachádzame, kde žijeme, pracujeme, či sme zdraví alebo chorí, bohatí alebo chudobní.

Ako manžel a deti vnímali vaše angažovanie v Spolku svätého Vincenta?

Manžel, ktorý tento rok odišiel do večnosti, nebol člen spolku, ale veľmi mi pomáhal. Mali sme pekné manželstvo, žili sme rodinný život. Aj keď som veľa času venovala spolku, na prvom mieste bola pre mňa vždy rodina, manžel a deti.

V našej domácnosti nikdy nič nechýbalo – čo som nestihla cez deň, urobila som v noci. Všetci sme sa naučili dávať zo svojho času, ale aj zo svojich prostriedkov a tiež sme sa naučili ďakovať za všetko, čo nám Boh požehnal. Zakaždým sme sa presviedčali, aký je Boh úžasný, veľký a štedrý.

Čím by ste inšpirovali iných ľudí dať sa do takejto služby?

Keby ľudia vedeli, koľko Božích milostí dostanú do rodiny, keď slúžia, ani sekundu by neváhali. Veď to nemusí byť len služba chudobným. Služba je aj úsmev, modlitba, návšteva starého či opusteného človeka. Keby sme si toto uvedomili, naozaj by sme pomáhali jeden druhému. A boli by sme šťastnejší.

Odkiaľ čerpáte duchovnú a fyzickú silu?

Nič nie je moje, všetko je zhora, je to Božia milosť. Vychádza to i z môjho vnútra – som presvedčená, že Boh ma do tejto služby povolal. Nikdy som o svojom poslaní nezapochybovala, skôr si vyčítam, že stále dávam málo lásky a málo dôverujem.

Keď pracujete s chudobnými, stretávate sa s veľkými problémami. Preto tu nejde v prvom rade o prácu, ale o odovzdanie v modlitbe do Božích rúk a prosbu o požehnanie, pomoc a silu.

Je modlitba aj súčasťou stretnutí členov Konferencie sv. Jozefa?

Samozrejme, predseda vedie stretnutie aj modlitbu. Na začiatku sa pomodlíme k Duchu Svätému, prečítame si niektorú myšlienku svätého Vincenta, modlíme sa desiatok ruženca, premeditujeme úryvky zo Svätého písma daného dňa.

Potom sa rozprávame, čo sme v rámci našej služby urobili, povieme si, čo máme pred sebou. Stretnutie uzavrú prosby a krátka modlitba. Potom odchádzame na svätú omšu, aby sme sa duchovne posilnili.

Viacerí svätci hovorili: „Robte toľko dobra, koľko len môžete.“ Ako to cítite vy?

Keď niečo robím, chcem to robiť dobre, s láskou, obetavosťou a trpezlivosťou. Keby to malo byť bez lásky a na úkor mojej duše, tak by som si povedala, že menej je viac.

Poslanie každého človeka smeruje k večnosti, a tak aj ja to robím pre Ježiša, aby som sa s ním mohla raz stretnúť. Mám už svoj vek a neviem, ako dlho tu ešte budem. Aj môjmu manželovi, ktorý pri mne stál a pomáhal mi, som hovorievala: „Oco, toto budeš mať raz odmenené vo večnosti.“

Kde všade pomáha Spolok svätého Vincenta?

Spolok svätého Vincenta de Paul pôsobí v 140 krajinách prostredníctvom 45-tisíc konferencií. V týchto spoločenstvách je okolo milióna členov dobrovoľníkov. Zameriavajú sa na problémy vo svojom okolí, ktoré volajú po riešení.

Na Slovensku je v  rámci spolku 23 konferencií, v našej levickej konferencii je, žiaľ, len štrnásť-pätnásť členov. Modlíme sa, aby nám Boh požehnal nových, mladých členov, ktorí by v službe chudobným pokračovali.

Ako konkrétne pomáhate?

Spolok vlastní a spravuje Dom nádeje v Bratislave, kde je denný stacionár pre starších ľudí. Sociálne centrum Kopec pre mužov z ulice, väzníc a detských domovov máme v Šuranoch. V Leviciach sme v prenajatých priestoroch Domu služieb zriadili Vincentík.

Ľuďom v núdzi pomáhame darovaným šatstvom, obuvou, školskými potrebami, kuchynským a bytovým zariadením, kupujeme im lieky. Ľuďom bez domova vybavujeme doklady, sociálne dávky, ale aj ubytovanie v zariadeniach.

Na Vianoce a Veľkú noc rozdeľujeme trvanlivé potraviny, ktoré darujú farníci. Podobne pomáhame i Ukrajincom a zapájame sa do celoslovenskej zbierky Boj proti hladu – pečieme a predávame perníkové srdiečka.

Sú vám ľudia vďační?

Áno, stane sa, že nás stretnú na ulici a s úsmevom povedia: „Pozrite, toto všetko mám od vás, z Vincentíka – topánky, nohavice, blúzku, pulóver aj spodnú bielizeň.“ Ale nie vždy sú všetci za našu pomoc vďační, najmä keď nedostanú to, čo si pýtajú.

Určite však prevažujú pekné príbehy.

Tých príbehov je veľmi veľa. A dotkne sa vás každý jeden, lebo chudoba nie je nikdy ľahká. Spomeniem aspoň povzbudzujúci príbeh dievčaťa, ktoré malo asi trinásť rokov.

Pýtala som sa jej, kde býva. Odpovedala, že na ulici, lebo tak žijú – každý osve – aj rodičia. Raz bola s mamou, raz s otcom. Vychodila iba prvú triedu, nevedela poriadne ani čítať, ani písať. Prosila ma: „Teta, veľmi by som chcela chodiť do školy.“ Tak som jej vybavila osobitnú školu.

Za svoju službu ste získali viacero ocenení. Sú pre vás hnacím motorom do ďalšej služby?

Do služby som nešla kvôli oceneniam, ale preto, lebo som vnútorne presvedčená, že ma do nej pozval Boh. No keď som si z rúk otca biskupa Petra Rusnáka prevzala Cenu svätej Matky Terezy a išla si sadnúť späť na miesto, pocítila som neopísateľne nádherný vnútorný pokoj. A cítim ho doteraz. Verím, že mi Božiu milosť tohto vnútorného pokoja vyprosila svätá Matka Tereza. To už hnací motor je.