Spása je dar, čo znamená Božiu blízkosť

O téme spásy hovoril pápež František v zamyslení pred modlitbou Anjel Pána (24. 1. 2021), kde uviedol: „Avšak spása nie je automatická; spása je darom lásky a ako taká je ponúknutá ľudskej slobode.“

Táto veta ma veľmi zaujala, preto som oslovil jezuitu Jána Benkovského, SJ, ktorý pôsobí v Prešove, a porozprával sa s ním o spáse.

Prečo nemôže byť človek automaticky spasený?

Spása nie je automatická, pretože si vyžaduje našu spoluprácu. Aj sv. Pavol hovorí v Liste Filipanom: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12). Boh nám ju ponúka. Želá si, aby sme boli spasení.

Je to prejav jeho veľkej dobroty voči nám. Prejav jeho lásky. Túto Božiu dobrotu si najskôr potrebujeme vychutnať a tešiť sa z nej. Tešiť sa z toho, ako Boh hľadí na mňa. Mojou spoluprácou je moja veľkodušná odpoveď a tou je prijatie Božej milosti, jeho uzdravenia i jeho spôsobov konania.

Ako to urobil Zachej, Matúš, Pavol, kráľ Dávid a mnohí iní. Títo všetci zakúsili Božie milosrdenstvo a s vďačnosťou ho prijali. Aj preto Ježiš na konci stretnutia Zachejovi povie: „Dnes prišla spása do tohto domu.“

Svätý Otec hovorí, že spása je dar. Rovnaký termín sa používa aj pri viere, tiež pri nej ide o dar. Čo v súvislosti so spásou znamená slovo dar?

Sv. Ignác z Loyoly hovorí v Kontemplácii na dosiahnutie lásky, že všetky dobrá a všetky dary zostupujú zhora. Myslí aj na milosrdenstvo a spásu, na dobrodenia, ktoré sme dostali vykúpením, na to, koľko Boh doteraz pre mňa vykonal a stále koná cez Ježiša Krista.

Slovo dar v súvislosti so spásou znamená predovšetkým Božiu blízkosť, ktorú Boh zjavil cez svojho Syna. Ježiš Kristus je ten dar spásy. Boh totiž tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Pripomína to opäť sv. Pavol: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ V Ježišovi nám Boh dáva všetko, čo potrebujeme, najmä však svoje milosrdenstvo a spásu. Takáto je láska nášho Otca. A opäť je to nezištný dar, ktorý je ponúknutý všetkým.

Tretí termín, ktorý ma na pápežovom výroku zaujal, je – že spása je ponúkaná ľudskej slobode. Ako s takou veľkou slobodou zodpovedne narábať? Neriskuje tým Boh príliš veľa?

Láska má vždy do činenia so slobodou. Láska bez slobody nie je láskou, pretože skutočná láska je vždy slobodná. Áno, sloboda je skutočne veľký dar od Boha. Pápež František jej venuje pomerne veľkú pozornosť.

Pri jednej príležitosti použil podobenstvo o milosrdnom Otcovi. Na jednej strane opísal črty otca a na druhej strane postoje dvoch synov. Poukázal na to, že otec bol vždy pripravený odpustiť, bol tolerantný voči rozhodnutiu mladšieho syna pobrať sa z domu, aj keď predvídal možné riziká. A v tomto je to úžasné.

Takto Boh nakladá s nami. Necháva nás slobodných a môžeme sa dokonca aj zmýliť, pretože nám dal veľký dar slobody a rešpektuje to. Je na nás, či tento dar dobre využijeme. V každom prípade slobodu musíme prijať ako milosť od Boha, ktorú dostávame ako nezištný dar v rámci nášho priateľstva s Bohom.

A tu Boh vždy riskuje. Vždy nám ponúkne spásu ako dar, lebo je to cesta k slobode, čo si vyžaduje aj našu slobodnú odpoveď. Preto čím viac zakúsime Božiu lásku a Božie milosrdenstvo, tým viac budeme prežívať skutočnú slobodu.

Svätý Otec hovorí, že v prípade obrátenia ide hlavne o zmenu zmýšľania, postoja. Čo to dnes znamená? Je to vymedzenie sa proti niečomu?

V prvom rade si všimnime, že obrátenie a viera v evanjelium sú Ježišovou požiadavkou. Ide o našu slobodnú odpoveď na Božie volanie, zmeniť zmýšľanie, teda veriť v evanjelium, veriť v Božiu uzdravujúcu blízkosť a silu a vďaka nej si osvojovať jeho štýl konania.

Prestať nasledovať vzory sveta a nasledovať Ježiša. Nasledovať to, čo Ježiš robil a čomu nás učil. Obrátenie je však tiež milosťou a vždy súvisí so spásou. Obrátenie, odpustenie a spása idú vždy spolu. Sú to aspekty Božieho milosrdenstva.

Ježiš ponúka v evanjeliu jeden zaujímavý príbeh o farizejovi a mýtnikovi. Farizej sa na osobnej úrovni vymedzí voči mýtnikovi slovami: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.“ Ide o pýchu, že plní Božiu vôľu.

Skutočnú zmenu zmýšľania, zmenu mentality a zmenu života však vidíme v mýtnikovi, ktorý stál v chráme celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Toto je skutočná zmena, na ktorú nás pozýva pápež František.

Evanjelium nám jasne naznačuje, že obrátenie mýtnika je v omilostení milosrdenstvom – odišiel ospravedlnený. Mýtnik si uvedomuje, že je odkázaný na Boha, na jeho milosť a uznáva, že potrebuje uzdravenie. On uznal moc Božej milosti. Má pokoru. A preto je ospravedlnený.

Posolstvo Ježiša je teda jasné, nie nadradene „sa vymedzovať proti“; pozýva nás, aby sme uznali svoju odkázanosť na Boha a na jeho milosť. Takýto pohľad pokory zároveň pomáha všímať si tých, čo sú odkázaní na našu pomoc, v kontraste k svetáckej logike „vymedzovania sa proti“, ktorá – slovami pápeža – „sa neštíti používať podvod a násilie“.

Pre jasnosť treba zároveň dodať, že v istom zmysle je nasledovanie Ježiša tiež vymedzovaním sa proti, pretože jeho cesta je cesta proti prúdu. V exhortácii Gaudete et exsultate (GE, 90) pápež František hovorí, že Ježišova cesta z nás robí osoby, „ktoré obťažujú“; hovorí:

„Koľkí sú a boli prenasledovaní len preto, že bojovali za spravodlivosť, že žili svoje záväzky voči Bohu a voči druhým... nechcime pohodlný život, pretože ‚kto by si chcel život zachrániť, stratí ho‘ (Mt 16, 25).“ A v exhortácii Christus vivit (CHV, 31) poukazuje na to, že Ježiš v evanjeliách „súcitil s najslabšími“ a „mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby“.

Samozrejme, tu „vymedzovanie sa proti“ nie je ani princípom, ani cieľom, ani hnacou silou konania. Je len druhou stránkou mince vyznávania Boha milosrdenstva a zastávania sa blížnych.

V spomínanom príhovore pred Anjel Pána sa pápež František zamýšľa tiež nad časom. Aj tu hovorí, že čas je dar nekonečnej Božej lásky. Prežívame pôstny čas, v ktorom Cirkev vyzýva na pokánie, ale zmeniť sa môžeme kedykoľvek. Kedy je pre človeka ten príhodný čas na konverziu?

Pápež František sa zaujímavo zamýšľa nad časom, ktorý je darom nekonečnej lásky Boha. Čas sa naplnil. Boh je blízko. Čas vzdialenosti sa skončil, keď sa v Ježišovi k nám priblížil Boh. Je to čas, ktorý nám ukazuje, že Boh sa k nám priblížil, že sme omilostení, zahrnutí milosrdenstvom.

Každý okamih, ktorý prežívame, je vzácny čas, aby sme milovali Boha a blížneho, a tak vstúpili do večného života. Pápež František jasne zdôrazňuje, že má dva rytmy: jeden merateľný, zložený z hodín, dní a rokov. Ten druhý sa skladá z období nášho vývoja: narodenie, detstvo, dospievanie, zrelosť, staroba, smrť.

Každé toto obdobie má svoju hodnotu a je privilegovaným okamihom na stretnutie sa s Pánom. To znamená, že v každom období nášho života môžeme objaviť svoje povolanie.

Aj v Pôstnom období máme na to príležitosť, aby sme viac rástli v láske, aby sme boli pozitívnejšie naladení, aby sme boli pozornejší a nenechali len tak prejsť Ježiša okolo seba. Pôstny čas je vhodný na to, aby sme si osvojili práve túto Božiu mentalitu.

Treba uvažovať nad štýlom jeho konania, nad jeho blízkosťou, ktorá vyvoláva vnútornú zmenu a privádza k obráteniu.

Svätý Augustín hovorieval: „Mám strach, že by Boh prešiel.“ Môžete uviesť pár praktických rád, ako žiť, aby sme si všimli Pána Ježiša, keď pôjde okolo nás?

Ak sledujete mnohé posledné aktivity pápeža Františka, tak sa nám ukazuje niekoľko jeho praktických rád, ako žiť, aby sme si všimli Pána Ježiša, keď pôjde okolo nás.

Napríklad: Byť na blízku ľuďom a nemať od nich odstup. Kto je v častom kontakte s Božím slovom, objavuje, že život nie je časom dávania si pozoru na druhých a chránenia seba samých, ale je príležitosťou vyjsť v ústrety iným prostredníctvom blízkosti. Toto potrebujeme zvlášť v týchto časoch pandémie.

Je našou povinnosťou počúvať výkriky chudobných, chorých, utrápených a dovoliť, aby sa nás bolesť týchto ľudí dotkla. Je to poslanie celej Cirkvi. Oslovuje ma tiež, ako nás pápež osobitne pozýva k tomu, aby sme sa približovali k ľuďom, ktorí trpia tak na tele, ako aj na duši.

Ježiš pozval apoštolov, aby neboli iba divákmi, ale aby sa spolu s ním zapojili do misie uzdravovať chorých a vyháňať zlých duchov. Teda konkrétna láska, ktorá sa skláňa, ktorá berie za ruku a dvíha, tak ako to urobil s Petrovou svokrou.

Alebo je zaujímavé aj to, keď pápež František hovorí o vládnutí: „Boží Syn dáva najavo svoju vládu nie ‚zhora dolu‘, nie odstupom, ale tak, že sa skláňa a berie za ruku. Zjavuje svoje panovanie blízkosťou, nehou a súcitom.“

Toto všetko môžeme praktizovať v našom okolí a nemusíme mať strach, že by sme si nevšimli Ježiša blízko seba. Na záver by som chcel ešte zvýrazniť zavedenie rozšírenej spomienky sv. Marty, Márie a Lazára 29. júla.

Aj týmto nám dáva pápež najavo, aké je dôležité evanjeliové svedectvo pohostinnosti, rodinný a priateľský duch.