Spoveď je stretnutie s milujúcim Otcom

Ako často by sme podľa vás mali chodiť na spoveď?

Sviatosť zmierenia má byť stálou súčasťou nášho putovania do neba. Je to skoro 50 rokov, ako sa ma Pán dotkol a prebudil z letargie kresťanského života. Vtedy som si po dôkladnej príprave urobil generálnu spoveď. Dobre si to pamätám. Odvtedy však už skoro 50 rokov chodievam pravidelne na spoveď raz za dva týždne (plus-mínus), a to je moja cesta viery. Preto som tu ako kňaz, ako rehoľník a môžem svedčiť o veľkom Božom milosrdenstve, lebo ho prežívam.

Samozrejme, nemusí ísť o nejaké veľké previnenia, ktoré vyžadujú spoveď, ale ide o pestovanie ducha pokánia. Nestačí raz sa navrátiť k Bohu, ale ide o stálu dispozíciu: potrebujem Boha a hľadám ho neustále ako slnečnica, ktorá sa otáča za slnkom. Som biedny hriešnik, no našiel som spôsob, ako zas a znovu pokľaknúť pred trónom Božieho milosrdenstva a nájsť tam uzdravenie. Prichádzam domov a dvere sú otvorené. Znovu nachádzam pokoj a novú silu odolávať pokušeniam. Mnohí kresťania, ktorých počúvam, tak nejako žijú svoju vieru a majú určitý rytmus (mesačný, dvojmesačný alebo Vianoce, Veľká noc) pristupovania k spovedi.

V čom by mala spočívať príprava na spoveď?

V prípade ľudí pravidelne chodiacich na spoveď príprava nie je náročná, lebo v spoločenstve veriacich si uvedomujú svoje hriechy a poklesky. Iné je, keď sa niekto po dlhšom čase rozhodne z rôznych dôvodov pristúpiť k sviatosti zmierenia. Je dobre, keď mu niekto poradí, povzbudí ho, lebo strach má veľké oči a ľahko môže niekoho odradiť. V príprave je veľmi dôležitá modlitba k Duchu Svätému, ktorý jednak poukazuje na hriech, ale tiež povzbudzuje vrátiť sa k milosrdnému Otcovi.

S akou motiváciou by som mal pristupovať k spovedi, aby nebola iba o zvyku?

Je prirodzené, že keď niečo počas rokov pravidelne robíme, tak sa to stáva zvykom, rutinou. Tak to môže byť aj s prežívaním svätej omše alebo spovede. Predsa však Pán Boh si vie nájsť cestu do ľudského srdca a dotknúť sa ho svojou láskou. Pri spovedi, tak ako pri iných sviatostiach, si chceme uvedomiť, že je tu mimoriadna prítomnosť svätého Boha. Niekedy počúvame námietky: Prečo mám ísť na spoveď a druhému človekovi odkrývať svoje vnútro, svoje hriechy? Človekovi? Veď pri spovedi hovoríme: Spovedám sa Bohu i vám, otče..., čiže predovšetkým Bohu a potom kňazovi, ktorým sa Kristus zahaľuje a v osobe kňaza nám udeľuje rozhrešenie, teda odpustenie hriechov.

Pri spovedi si uvedomujem na jednej strane nepríjemnú skutočnosť – že som hriešny. A aj keď sľubujem nápravu, hriech ma premáha. Na druhej strane si však uvedomujem i krásnu skutočnosť, že nie som v tom sám. Ježiš vstupuje do mojej biedy a berie na seba môj hriech i následky hriechu a otvára mi cestu k slobode a životu. Spoveď teda nie je len nejakou psychologickou terapiou (hoci vo veľkej miere ňou aj je). Spoveď nie je spôsob, ako kňazi môžu manipulovať ľuďmi, čo tiež tu a tam počujeme. Spoveď je sviatosťou, prítomnosťou a mocným pôsobením Svätého, ktorý odpúšťa, uzdravuje, ba kriesi „mŕtveho“. Verím tomu a často sa to odohráva pred mojimi očami. Pristupujme teda k spovedi ako k trónu Božieho milosrdenstva s vierou, pokorou a úprimnosťou. Ovocie sa potom ukáže v našom živote.

Existuje nejaký ideálny kľúč, podľa ktorého by si človek mohol spytovať svedomie? Odporúčate spytovať si svedomie i mimo otázok v spovedných zrkadlách?

Je dobre, keď máme zaužívaný určitý spôsob spytovania svedomia a ten si už môže každý vybrať podľa veku a stavovských povinností. Spytovanie svedomia nájdeme dnes v modlitebných knižkách, príručkách o spovedi, ale aj na internetových stránkach. Dôležité je, že chceme rešpektovať svedomie a stávame sa citliví na Boží hlas v nás. Niektorí veriaci si zvyknú urobiť poznámky, aby niečo nezabudli, a to je dobre. Nezabúdajme na hriechy spojené so zanedbávaním dobrého, ako aj so zanedbávaním Božích vnuknutí, čo má potom závažné dôsledky. Na misiách, kde svojím ohlasovaním pozývame ľudí k obráteniu a k spovedi, mnohí cítia potrebu urobiť si generálnu spoveď.

Ako môžeme povzbudiť druhého, napríklad rodinného príslušníka či kamaráta, aby išiel na spoveď bez toho, že ho do toho budeme nútiť?

Je prirodzené, že ten, kto sám prežíva na sebe požehnanie zo spovede, veľmi túži, aby aj jeho blízki to zažívali. Nejde to však zariadiť na silu či na povel. Stretol som už aj také prípady, keď niekto prišiel z donútenia a odchádzal zo spovede šťastný a spokojný. Je dobre, keď pri určitých príležitostiach – sviatky, smrť blízkeho, misie – povzbudíme niekoho ísť na spoveď. Pamätajme však, že nám stále zostáva sila modlitby. Je potrebné prosiť o dar živej viery a obrátenia, potom príde aj spoveď. Berme do úvahy, že niekto nemusí byť ešte vnútorne pripravený alebo možno má nejaký blok voči spovedi. Stretávam sa s tým a potrebuje to svoj čas. Ukazujme druhým, ako nám pomáha spoveď byť radostnými a vyrovnanými ľuďmi, a vyžarujme pokoj a lásku.

Ako by človek mal prežívať samotnú svätú spoveď?

Nemal by tu byť predovšetkým právny prístup (idem na súd), ale v prvom rade ísť na stretnutie s milujúcim Otcom. Jeho veľké milosrdenstvo nie je len v tom, že nám odpúšťa hriechy, ale v tom, akým spôsobom nám odpúšťa. Odpúšťa s láskou, odpúšťa s radosťou, lebo sa mu vrátil syn či dcéra. A odpúšťa stále, keď prídeme k nemu s pokorou a ľútosťou. Jeho odpustenie je ako rodičovské objatie. V tomto je veľká a náročná úloha spovedníkov, aby preukazovali lásku a milosrdenstvo nebeského Otca tým, čo často prichádzajú na spoveď s obavou. Je dôležité, aby boli milosrdní a láskaví aj k tým, ktorým možno ešte v tej chvíli nemôžu udeliť rozhrešenie. Nech každý odíde od nich s nádejou do budúcna. Tu na zemi predsa ešte nič nie je definitívne uzavreté.

Má byť veľkonočná spoveď pre mňa niečím výnimočná? Odlišuje sa nejakým spôsobom od bežnej spovede?

Áno, sme príliš zvyknutí na hromadné spovede pred Veľkou nocou. No, lebo sa patrí na sviatky; lebo aspoň raz do roka treba ísť. A aj za to treba Bohu poďakovať, lebo stále je tu nejaké spojenie s Bohom, spojenie s Cirkvou a vždy sa niečo nové môže začať. Ja by som však odporúčal vykonať si na začiatku Pôstneho obdobia dobrú spoveď a pôstnym sebazapieraním umocňovať náš odpor voči hriechu. Buďme úprimní, vždy je v nás ešte aký-taký príklon k hriechu v tej či inej oblasti. Počas Pôstneho obdobia si môžeme urobiť aj hlbšiu spoveď a s takým úprimným pohľadom na kríž: Pane Ježišu, zmiluj sa nado mnou! Nech ma tvoja smrť na kríži posilní v boji s hriechom! A potom veľkonočná spoveď bude už len takým dočistením a naladením sa na slávenie Veľkej noci. Tu nečakajme pri „kombajnových spovediach“ od kňazov dlhé poučenia, ale iba krátke povzbudenie k sviatkom. Sami môžeme byť tiež pristúpením k spovedi povzbudením pre ľudí okolo nás.