Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť

Čo robiť, keď sa hanbím priznať nejaký hriech?
Nie je ľahké odkrývať pred niekým svoje zlyhania a hriechy. Je to pre mňa určité pokorenie a zahanbenie, ale to pokorenie pred Pánom ma uzdravuje. Často, ako to pripomína svätá Faustína, pre nás priznať hriechy nie je ani také ťažké, ale skôr zahanbujúce. „Otče, ale ja sa hanbím,“ povie niekto. A pápež František odpovedá: „Hanbiť sa je dobre. Je to zdravé mať ešte hanbu, je to spasiteľné. Hanba je užitočná, robí nás pokornejšími. Lebo keď sa už niekto nehanbí, je nehanebník.“ A tak sa nebojte ísť na spoveď, lebo ona nás zbaví večnej hanby. Kňaza, ktorý vás počúva, viaže prísne spovedné tajomstvo a po čase aj zabudne, že ste tam boli a čo ste povedali, ale vy máte pokoj v srdci.

Keď si nie som istý previnením sa niektorým z hriechov, mám sa so spovedníkom o tom radšej poradiť ako potenciálny hriech zamlčať?
Pri spovedi nie je najdôležitejšie vyznanie hriechov a netreba spovednicu vnímať ako vyšetrovaciu miestnosť. Vraciam sa k Bohu, ktorý ma čaká a teší sa zo mňa, aj keď som dosť zašpinený a neupravený. Pán Boh pozná moje hriechy, ale ja ich chcem pomenovať a oľutovať, aby som odmietol zlo, ktorým je hriech, aby som nadobudol pokoj. Vyznám preto hriechy tak, ako to po príprave dokážem.

Podmienka na udelenie rozhrešenia je vyznať ťažké hriechy a ich počet či závažnosť, ak sa to dá. Pri spovediach po mnohých rokoch ťažko presne povedať počty ťažkých hriechov, ale priznám, že za taký dlhý čas ich bolo dosť veľa. Samozrejme, kňaz môže veľmi taktne otázkami pomôcť a usmerniť naše vyznanie. A keď máme úprimnú vôľu všetko vyznať a nezamlčať, netrápme sa, aj keby sme niečo v tej chvíli zabudli. Pán nám odpustil a my sme pokročili na ceste k nemu. Budú ešte ďalšie spovede a možno po čase uvidíme niektoré skutočnosti ináč.

Je to problém, keď pri každej spovedi opakujem ten istý hriech či hriechy?
Stále tie isté hriechy – často to počujeme v spovednici. A čo ste chceli nové? Pýtam sa. Bolo by divné, keby niekto prichádzal k lekárovi každý mesiac s inou chorobou. Nesieme tie svoje slabosti a často padáme v tej istej oblasti. Diabol vie, kde je naše najslabšie miesto a tam nás nachytá. Poznáme to. Ale predsa máme skúsenosť, že po rokoch sa sila hriechu oslabuje a vieme aj odolávať. Svoju lásku k Bohu vyjadrujeme tým, že znovu a znovu vstávame a ideme k nemu. Láme to našu pýchu, a tá je koreňom všetkých hriechov.

Stále tie isté hriechy – často to počujeme v spovednici. A čo ste chceli nové? Pýtam sa. Bolo by divné, keby niekto prichádzal k lekárovi každý mesiac s inou chorobou.

Máte nejakú radu pre mladých, ktorí chcú zostať v blízkom vzťahu s Bohom, no je pre nich náročné dodržiavať šieste prikázanie?
Chcem im poradiť, aby to nevzdávali, aj keď ten zápas o čistotu je náročný a trvá dlho, možno aj celý život. V tej otázke je dôležité to, že „chcú zostať v blízkom vzťahu s Bohom“. To rozhodnutie, že chcem zostať pri Bohu a dôverujem mu, že ma povedie a neodsudzuje, to veľmi pomôže. A potom je potrebný múdry spovedník, ktorý mladým zdravo pomáha prejsť ťažké obdobie. Nezabúdať, že ide o šieste prikázanie a na prvom mieste je uctievanie Boha a láska k Bohu a blížnemu. Toto rozvíjajme v našom živote – modlitbu, bázeň pred Bohom, sviatosti a spoločenstvo. Takto sa učíme zdravým vzťahom a láske k blížnym. Neuzatvárať sa do seba a nežiť ani v dvojici pre seba. A keď mladí objavia krásu a silu spovede, tak vyhrali život. Pán Boh ako Otec nás stvoril, on nás pozná a trpezlivo vychováva. Niekedy aj cez zlyhania a pády. A hlavne, neubližujme si navzájom.

Prečo ísť na spoveď, keď viem, že budem nejakému hriechu aj tak znova čeliť? Napríklad keď mám napäté vzťahy v rodine alebo v práci a už pri prvej konfrontácii po spovedi sa pravdepodobne pohádam či premôže ma zlosť.
Zaujímavé, že Pán nám pri spovedi odpustí hriechy, a to aj vtedy, keď vie, že znovu zhrešíme, i keď sľubujeme už nehrešiť. Prečo? Lebo je Otec a dobre nás pozná. Vie, v akom prostredí žijeme a čo zvládneme. Keby otec povedal dieťaťu: Keď znovu padneš, už sa mi tu neukazuj! Nechcem ťa vidieť! Ako by to dieťa mohlo žiť? Žijeme len vďaka Božiemu milosrdenstvu, ktoré je nekonečné a bez hraníc. Predsa však nebeský Otec prijíma našu ľútosť i úprimný sľub nehrešiť a to znižuje zlobu hriechu. Nejaké zlo ma vždy vo svete premôže, ale ja ho nechcem, ja s ním nesúhlasím. A to je moja vnútorná sloboda.

Postupne však zbadám, že Pán mení nielen mňa, ale aj okolnosti môjho života, aby som mohol žiť v pokoji. Niekedy nám však dá spovedník radu zmeniť prostredie a vyhýbať sa príležitosti k hriechu. Dnes je to napríklad problém účtovníkov, ktorým vedenie diktuje, ako majú účtovať aj proti svojmu svedomiu. Je to často ťažký zápas, ale nie sme sami. Pán je tam s nami a chápe nás. To je dôležité pripomenúť tiež tým, čo žijú v ťažkých podmienkach alkoholickej rodiny.

Ako pristupovať k pokániu, ktoré dostanem pri svätej spovedi? Môžem sa s kňazom o ňom poradiť?
Za pokutu sa pomodlím bolestný ruženec – povedal mi kedysi dávno jeden starček. „Pokuta“ – to nie je poplatok za odpustenie hriechov, lebo Ježiš už na kríži zaplatil všetko. Je to skôr moja odpoveď na prejav Božieho milosrdenstva v mojom živote. Ukazujem ochotu priblížiť sa k Bohu a zostávať pri ňom.

Z mojej skúsenosti viem, že nie je veľmi vhodné dávať väčšie a dlhodobejšie pokánie, lebo ľudia to z rôznych príčin nedodržia a zostávajú vo výčitkách. Je dobre uložiť menšie pokánie a povzbudiť, aby si ten človek sám niečo vybral, čo ho priblíži k Bohu. Záleží to, samozrejme, od stupňa viery daného človeka. Ja sám sa snažím po svätej spovedi ešte pred uloženým pokáním pomodliť s radosťou 23. žalm: Pán je môj Pastier – ako obnovenie zmluvy s Pánom. Keby niekto zabudol uložené pokánie (čo sa starším môže stať), nech sa pomodlí inú primeranú modlitbu a nech je spokojný.

Čo by malo nasledovať po svätej spovedi? Ako by som zmierenie s Bohom, ktoré spoveďou nadobudnem, mohol rozvíjať?
Predovšetkým by sme si mali uchovávať pokoj, ktorý nám vždy spoveď prináša, a potom tiež radosť z odpustenia, ako to vyjadruje žalmista: „Ty si moje útočište, ochrániš ma pred súžením, zahrnieš ma radosťou zo spásy“ (Ž 32, 7). Spoveď nám vždy prináša uzdravenie a náš život sa uberá správnym smerom. Ona je súčasťou našej duchovnej cesty v rodine, v spoločenstve, vo farnosti.

Spoveď nám pomáha nežiť v sebaklame o svete, o našom mieste v ňom, o našom príbehu. Tu lepšie pochopíme, akí sme a ako nás vidí Boh. Tak pod jeho láskavým pohľadom ľahšie prežívame svoj každodenný život v modlitbe, práci a v službe blížnym. A budeme pristupovať k spovedi stále a znova, lebo život je maratón, ale končí sa v náručí Boha, ktorý je naším Otcom.